MADE IN CANADA

Hudba: L. van Beethowen a A. Vivaldi
Choreografia: James Kudelka
Kostýmy: Denis Lavoie
Svetlá: David Finn
Naštudovanie: Laurence Lemieux, Michaele Sean Marye, Tony Randazzo a Peter Ottmann
Premiéra: 22. a 23. mája 2010, Historická budova Slovenského národného divadla
Druhou premiérou Baletu SND v jubilejnej 90. sezóne, na začiatku ktorej sa baletný súbor predstavil pôvodným baletom z domácej tvorby – Everestom p. Hammela, je baletný večer Made in Canada, ktorý sa skladá z dvoch častí: „Pätnásť heterosexuálnych duet“ a „Štyri ročné obdobia“. Titul Made in Canada je príznačný pre dramaturgiu baletu SND, ktorá sa okrem domácej tvorby orientuje často na importovanú kanadskú baletnú tvorbu. Diváci tak mali možnosť po F. Naultovi (detský balet Luskáčik) poznať tvorbu ďalšieho významného kanadského umelca J. Kudelku, ktorý je choreografom obidvoch častí večera.
V prvej časti večera sme videli Pätnásť heterosexuálnych duet, ktoré vytvoril J. Kudelka na hudbu Beethovenovej Sonáty č. 9 A dur, známej ako „Kreutzerova sonáta“. Choreografia vznikla v roku 1991, pôvodne bola určená pre moderný súbor Toronto Dance Theatre a je považovaná za míľnik v Kudelkovom choreografickom vývoji. Choreografovi sa podarilo vytvoriť na sugestívnu Beethovenovu sonátu roztancované duetá, plné iskrivosti, ľahkosti, radosti, ale i smútku, dramatičnosti, vášne a lásky. Všetky tieto polohy vyjadrené pohybom sa vystriedali v rýchlom slede za sebou v citlivom súznení s hudobnou predlohou. Choreografia vychádza predovšetkým z pohybového slovníka americkej „Balanchinovskej“ neoklasiky, rozšírenej a obohatenej o polohy a pohyby súčasných trendov konca 20. storočia, najmä v partnerskej práci (kontaktné improvizácie). Obdivuhodná je plynulosť a viazanosť pohybového partu jednotlivých duet pri zachovaní rôznorodosti ich emocionálneho náboja. S prihliadnutím na čas, kedy toto dielo vzniklo, a že je i skoro po dvadsiatich rokoch schopné osloviť svojou estetikou súčasného diváka, je uznaním majstrovstva jeho tvorcu, jeho kreativity, myslenia a cítenia pohybu. Pre baletný súbor SND bola táto choreografia ďalšou výzvou k zdolaniu technicky náročného pohybového textu, výrazovo inej poetiky, než s akou sa doteraz stretávali. Cieľavedomá snaha riaditeľa baletu M. Radačovského o pochopenie západného štýlu tancovania, technickému zvládnutiu jeho plastiky pohybu, priniesla svoje ovocie. Pozývaním zahraničných pedagógov a repetítorov súbor vyzrel, jeho členovia sú dnes schopní technicky aj výrazovo interpretovať rôzne choreografické texty. Dôkazom toho bola aj posledná premiéra, v ktorej sa v pätnástich duetách v striedavom zložení svojimi výkonmi blyslo v dvoch obsadeniach 12 tanečníc a 12 tanečníkov. Predovšetkým to však boli ženy, sólistky, K. Kaanová, N. Némethová, R. Sato, B. Kubátová, S. Nájdená a výborná výrazová tanečnica V. Šimončíková, ktoré ma svojimi tanečnými výkonmi nadchli (22.5.). V mimoriadne obtiažnych partnerských výkonoch, so striedavou úspešnosťou, sa predviedli P. Dedinský, A. Abraham, J. Thorpe-Baker, M. Andeson a A. Ducin (22.5.). Všetkých pätnásť duet bolo zatancovaných akoby jedným dychom, bez zbytočných prerušovaní, na čom má iste v neposlednej miere zásluhu aj dôsledné naštudovanie pohybovej partitúry L. Lemieuxom a M. S. Mayreom. V druhom obsadení (videla som 27.5.) s rovnakým nasadením predviedli svoje duetá V. Árvová, Y. Oba, S. Millner, K. Košíková A. S. Beschia, A. Walton a ich partneri, O. Adams, D. Slavkovský, A. Cagáň, A. Harrison, R. Crighton a zopakoval sa A. Abram z prvého obsadenia. Ich výkony boli tak isto presné, no postrádali pohybovú plynulosť v obtiažnych partnerských partoch, ktorú som oceňovala v prvom obsadení.
Scénická výprava, svetlá aj kostýmy v plnej miere podporovali atmosféru, respektíve vzťahy v jednotlivých duetách. Beethovenovu náročnú partitúru citlivo interpretovali klaviristka Z. Suchánová a V. Harvan v premiérový večer naživo, reprízy už len z nahrávky, čo ubralo na výslednom zážitku z predstavenia.
Druhú časť večera tvorí najznámejšie dielo významného barokového skladateľa A. Vivaldiho „Štyri ročné obdobia“, ktoré choreograficky pripravil J. Kudelka pre National Ballet of Canada (r. 1997), a ktoré už pri svojom vzniku bolo oceňované nielen kritikmi, ale aj divákmi a neskôr bolo upravené pre televíziu. Kým prvá časť večera bola dramaturgicky vybudovaná na pôdoryse pätnástich dialógov medzi mužom a ženou, vyjadrujúcich rôzne formy ich vzťahov, v druhej časti je ústrednou postavou Muž, ktorého vzťahy divák sleduje v jeho jednotlivých životných obdobiach. V obidvoch prípadoch ide o psychologický pohľad buď na formu vzťahov medzi jedincami či jedinca k svojmu okoliu. Toto nevšedné Kudelkovo spracovanie „Štyroch ročných období“ nestratilo ani po vyše desiatich rokoch na svojej zaujímavosti a zaujalo hĺbkou aj formou svojej výpovede aj naše obecenstvo. Choreografický text zodpovedá štruktúre hudobnej partitúry. Každé ročné obdobie predstavuje jednu fázu života Muža, v ktorej má vždy iný vzťah k okoliu, vychádzajúci z jeho životného pocitu a prostredia, ktoré ho obklopuje. Od mladosti cez zrelosť až po starobu a smrť. Vyjadrením tohto vzťahu a súčasne dominantou každej časti, je symbolické pas de deux Muža s ženou, ktorá sa mení podľa jednotlivých období (okrem zimy, ktorú predstavuje muž) Atmosféru každého obdobia dokresľuje zbor tanečníkov. Rukopis choreografa je rovnaký ako v prvej časti večera a dáva tanečníkom dostatočný priestor na prezentáciu ich umeleckých kvalít. Ústrednou postavou je Muž, ktorého v obidvoch mnou videných večeroch (22. a 27.5.) stvárnil M. Radačovský, ktorý s jeho príslovečnou tanečnosťou a elasticitou v pohybe a gestách, ako aj výbornou partnerskou prácou vo všetkých štyroch duetách technicky zvládol náročný part tejto postavy. Dlžníkom zostal azda len presvedčivejšiemu výrazovému odlíšeniu jednotlivých cyklov života. Mám na mysli Jar, v ktorej nedosahoval iskrivosť a optimizmus mladosti, ktorým bola nabitá hudba aj choreografia, a v Zime zbytočným prehrávaním. Výbornými partnerkami (v obidvoch večeroch) mu boli ľahkonohá Y. Oba v symbolickej postave Jar sólo, K. Košíková v horúcom dynamickom duete Leta sólo, a predovšetkým v súčasnosti jedna z našich najlepších sólistiek K. Bittererová, ktorej výkonom v harmonizujúcom duete Jeseň sólo, kulminovala táto časť večera. Zaujímavo bol koncipovaný duet Muža so Zimou sólo. Symbol zimy, smrti, v presvedčivej interpretácii R. Crightona, prenasleduje postavu Muža, odmietajúceho ju prijať. V závere zimy sa Muž stretáva so „Zimou rodinou“, bližšie nešpecifikovanou a umiera v náručí ženy (matky?) obklopený všetkými zúčastnenými postavami. Záverečný, pateticky pôsobiaci obraz pripomínajúci pietu v porovnaní s predchádzajúcimi obrazmi prináša nebezpečenstvo skĺznutia do inej poetiky. Pre obecenstvo najmä stredného veku bolo príjemným prekvapením, keď sa na javisku v postavách „Zimy rodiny“ objavili bývalí sólisti Baletu SND. Diváci privítali s obrovským potleskom bývalú primabalerínu, čerstvú osemdesiatničku – pani Gustu Starostovú, ktorej pohyb a gestá si zachovali pre ňu príslovečnú gráciu a eleganciu. Obecenstvo nadšene tlieskalo aj ďalším sólistom, D. Pilzovej, J. Haľamovi Z. Nagymu (22.5.) a R. Zmekovej, V. Havlišovej, L. Vaculíkovi a M. Vojtekovi (27.5.). Významovo tvorivým činiteľom bol v tomto predstavení svetelný dizajn D. Finna, ktorý s pomocou projekcie a kostýmov D. Lavoiea svojou farebnosťou vytvárali atmosféru a podčiarkoval charakter jednotlivých období.
Zaujímavý, zriedkavo ponúkaný pohľad na rôzne formy vzťahov v rámci jedného baletného večera sa však záverom predstavenia pre divákov ešte nekončil. Vzťahy a emócie na javisku aj hľadisku pokračovali záverečným slovom, ktoré si vzal dnes už bývalý riaditeľ baletu a zároveň sólista záverečnej časti predstavenia M. Radačovský, ktorý oznámil prekvapenému obecenstvu svoje včerajšie odvolanie z funkcie riaditeľa. Vyjadril svoje nesúhlasné stanovisko k tejto udalosti a využil príležitosť, aby sa z javiska poďakoval a rozlúčil so všetkými spolupracovníkmi, členmi a sólistami baletu, ako aj s divákmi. Situácia, ktorá nastala po tomto oznámení, zatienila výsledný dojem z predstavenia, ktoré si to, myslím, nezaslúžilo. Radi by sme však verili, že oznámená správa neznamená, že sa už s M. Radačovským na javisku nestretneme, pretože aj tento večer potvrdil, že jeho umenie by obecenstvu chýbalo.

Dagmar Hubová

Dagmar Hubová absolvovala pedagogiku tanca na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Zaoberá sa didaktikou a teóriou klasického tanca, prekladá a recenzuje odbornú literatúru. Od roku 1965 pedagogicky pôsobí na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU, v súčasnosti vedie Katedru tanečnej tvorby a publikuje hodnotenia baletných inscenácií v dennej a odbornej tlači.