Láskavý obraz neláskavej doby

Dramatizácia: Juraj Šebesta
Scénografia: Dušan Krnáč
Kostýmy: Gabriela Paschová
Scénická hudba: Ján Kružliak
Pohybová spolupráca: Elena Kolek-Spaskov
Svetelný design: Peter Stránsky
Technická spolupráca: Eduard Mikuš
Réžia a scenár: Jana Mikitková a kol.
Účinkujú:
Martin Kollár, Adela Mojžišová, Elena Kolek-Spaskov, Matej Marušin, Lukáš Tandara
Premiéra 17. 2. 2014 v divadle Ludus
Inscenácia Pozor, dobrý pes vznikla na základe románu pre mládež Keď sa pes smeje Juraja Šebestu. Tento román je jednou z mála pôvodných slovenských kníh pre mládež a získal hneď niekoľko ocenení: Objav roka, Cenu Stana Radiča na festivale Kremnické gagy 2009 či cenu Najlepšia kniha pre mládež. Juraj Šebesta pôsobí ako prekladateľ, pedagóg, publicista i ako spisovateľ. V románe Keď sa pes smeje ukazuje príbeh bratislavskej rodiny – takej, akých je v každom paneláku neúrekom.
Príťažlivosť románu vychádza predovšetkým z toho, že jeho príbeh je známy každému z nás. Každý si aspoň čiastočne prešiel tým, čím hlavní hrdinovia románu, alebo aspoň má v svojom blízkom okolí niekoho, kto by sa celkom jednoducho mohol s niektorou z postáv stotožniť.
Juraj Šebesta v tomto románe predstavuje životné osudy tínedžera Tomáša, ktorý sa na prvý pohľad môže zdať povrchný a ešte nedospelý, avšak vo svojom vnútri sa už vyrovnáva so skutočnými problémami „dospeláka“. Autor tu opisuje takmer všetky modelové situácie, ktoré sa v bežnej rodine bežných Bratislavčanov vyskytujú: partnerská kríza rodičov, prvá láska a prvé sexuálne skúsenosti mládeže, prvé pokusy s alkoholom a prvé sklamania v láske, či problémy v škole a hádky s rodičmi.
Šebesta teda buduje celkom realistické charaktery, nesnaží sa o zachytenie netradičného, výnimočného príbehu, ale naopak, chce ukázať príbeh, ktorý sa odohráva takmer za všetkými dverami slovenských domácností.
Keďže ide o literatúru pre mládež, volí autor estetiku a jazyk, ktorý mierne poetizuje a odľahčuje ťaživú realitu. Hoci v zásade neprikrášľuje skutočnosť, ukazuje ju cez ružový filter a v duchu literatúry pre mládež sa snaží v príbehu zachovať pozitívne hodnoty, šťastný koniec a trochu detskej naivity. Tým cielene podporuje didaktický rozmer svojho diela. Istý rozprávkový nádych dáva predlohe inscenácie aj postava fenky jazvečíka Žofie, ktorá akoby držala nad celou rodinou pomyselné ochranné krídla a vnášala do ich domácnosti harmóniu.
Divadlo pre mládež je na Slovensku (bohužiaľ) doposiaľ relatívne málo reflektované a analyzované, hoci by si zaslúžilo omnoho väčšiu pozornosť. O to viac, že v dnešnej dobe vo svete prechádza dynamickým vývinom, ktorý tak do našich končín zasahuje len okrajovo. V dobe internetu a virtuálnych komunikačných kanálov je len veľmi ťažké mládež v divadle zaujať niečím, čo nepoznajú, či nad čím sa ešte hlbšie nezamýšľali. Svoju realitu poznajú až príliš dobre a snahy o didaktickú idealizáciu ich životov pre nich tak v divadle môžu vyznieť ako rodičovský výchovný imperatív – v takom prípade ale mládežnícke publikum len ťažko takú inscenáciu prijme ako niečo, s čím sa môže stotožniť.
Inscenácia tak funguje skôr pre mladšie publikum okolo 10 rokov, pre ktoré je ešte stále vzrušujúcim neznámy svet diskotéky či predstava prvej pusy. Dramatizácia je taktiež robená s ohľadom na mladšie publikum. Je v nej zaradená aj postava psa, ktorá v divadle nemôže byť herecky stvárnená inak, ako mierne infantilne. Dramatizácia kladie dôraz na priamy kontakt s divákom a na dynamický sled udalostí, hoci niekedy na úkor konzistentnosti deja. V inscenácii tak zostáva viacero pasáží, ktoré sú skôr ilustračné a dotvárajú tak mozaiku životných skúseností hlavných postáv, nijak sa však nepodieľajú na plynutí hlavnej dejovej línie.
Režisérka Jana Mikitková sa publiku pokúsila priblížiť aj prostredníctvom epizácie, teda viackrát použitého princípu rozprávača, keď herci prostredníctvom vypadávania z rolí priamo oslovujú divákov. Rozprávačom sa samozrejme stal Martin Kollár v hlavnej úlohe mladého Tomáša, ktorý hneď na začiatku prichádza na javisko a bez hereckej štylizácie predstavuje mladým divákom jednotlivé komponenty scénickej realizácie a divadelného priestoru.
Ďalej predstavuje i svoju dramatickú postavu a postavy svojich hereckých kolegov, ktorí počas tohto predstavovania stoja v jednej línii a Martin Kollár na priehľadnú fóliu, ktorá je natiahnutá pred ich tvárami, bielym sprejom vytvára kruhy okolo ich tvárí. Tým vzniká dojem portrétnej fotografie, ktorá v súčinnosti s rozprávaním o postave vytvára komplexný medailón.
S fotografickým princípom sa autorka v inscenácii pohrala viackrát, v záverečnom výstupe herci „zamrznú“ v bláznivej rodinnej fotografii, ktorá s láskavým humorom ukazuje nekonečný virvar v jednej domácnosti a neschopnosť sústrediť sa aspoň na jednu spoločnú rodinnú fotografiu.
Podobným ozvláštnením sú aj retrospektívy, ktoré režisérka vyriešila napodobením premietania videozáznamu. Herci tak normálne hrajú tieto retrospektívne pasáže, ale ďalší ich pritom sledujú, dokonca si ich môžu „pretočiť“ či „priblížiť“. Tento princíp sa v duchu láskavého humoru inscenácie ukázal ako funkčný a zábavný.
Variabilná scénografia (Dušan Krnáč) sa podľa potreby buduje pomocou viacerých sedacích vakov rôznych veľkostí a farieb. Tieto zmeny nastávajú priamo v rámci hereckých výstupov, s vakmi sa jednoducho a dynamicky manipuluje a s dávkou istej predstavivosti nás prevedú bytom rodiny, kostolom, krčmou i najrôznejšími exteriérmi, od parku cez námestie až po basketbalové ihrisko.
Gabriela Paschová vytvorila pre hercov jednoduché kostýmy, ktoré korešpondujú so súdobou realitou. Keďže si viacerí herci striedajú viac postáv, vytvorila im jednoduché kostýmové prvky na rozlíšenie. Takým je napríklad čelenka u Adely Mojžišovej, ktorá hrá zároveň psa Žofku i koketnú spolužiačku Tomáša. Keď má čelenku na hlave, je Paulou a keď si ju jednoducho stiahne na krk ako obojok, stáva sa v mihu oka psom. Zároveň má kožušinovú vestu, ktorá je raz módnym doplnkom mladého dievčaťa, raz vizuálnou skratkou skutočného psieho kožuchu. Elena Kolek-Spaskov zase hrá mamu i babičku a na zmenu roly jej stačí nasadiť okuliare.
Inscenácia tak v podaní najmladších divadelníkov ukazuje životné osudy troch generácií. Avšak vek hercov v tomto prípade nijak neubližuje výsledku. Režisérka Jana Mikitková pochopila, že žáner predlohy znesie istú dávku grotesky a v prípade starých rodičov a ich kamarátov viedla hercov v silne humornom tóne.
Hoci má inscenácia množstvo zápletiek, tá ústredná je okolo rozchodu rodičov mladého Tomáša. Ide o celkom bežný príbeh, keď otec stratí hlavu a vo víre povinností a nenaplnených osobných túžob utečie od rodiny s mladšou milenkou. Táto zápletka je v inscenácii ukázaná celkom priamočiaro, bez hlbších analýz či dôkladnejšieho predstavenia predhistórie tohto konfliktu. Podobne jednoducho sa v závere inscenácie dospeje k zmiereniu rodičov, keď otec jednoducho pochopí, že svoju rodinu nadovšetko miluje.
Herecky je inscenácia vyvážená, ale najviac vyniká Martin Kollár v hlavnej postave Tomáša. Tento absolvent bábkoherectva má blízko k divadlu pre deti a počas svojho pôsobenia si vytvoril jedinečný výraz a herecký štýl, v ktorom kombinuje technickú bravúrnosť v pohybe a príjemný, láskavý prejav. V inscenácii najviac vstupuje do priameho kontaktu s divákmi a je zrejmé, že mu je interaktívna hra s mladým divákom blízka. Vie byť nenútený, promptne reagovať, ale zachovať si aj dominantnosť, nutnú na udržanie pozornosti v hľadisku.
Tomáš je v jeho podaní milý a inteligentný chlapec, ktorý sa občas nechá uniesť neresťami, ale v jadre je citlivý a netúži po ničom inom, ako po uzmierení svojich rodičov. Je skromný a „správny“, vždy sa postaví na dobrú stranu. Jeho prvé skúsenosti s alkoholom po tom, ako ho priateľka Paula opustí priamo na diskotéke a odíde s iným – bohatším spolužiakom, sú len akýmsi pošmyknutím a výkrikom zúfalstva z nespravodlivosti a povrchnosti doby.
Ostatní herci si striedajú viaceré postavy a jednotlivé zmeny dokážu bravúrne zvládnuť. Najzrejmejšie to ukázala Adela Mojžišová, ktorá v jednom z výstupov strieda postavu psa a Pauly v doslova sekundových sekvenciách. Na spoločnej prechádzke s Tomášom je chvíľu Paulou a hneď svoje slová a konanie komentuje z pozície žiarlivého psa. V úlohe Pauly zvolila ostrú karikatúru mladého povrchného dievčaťa, silno afektuje. Ako pes s veľkou energiou poskakuje po scéne, váľa sa a zo všetkého sa teší.
Výrazný výkon predviedol aj Lukáš Tandara, predovšetkým v úlohe dedka. Polohou hlasu, extrémnou štylizáciou a spomaleným pohybom vytvoril láskavú karikatúru dôchodcu, avšak neprekročil hranice dôstojnosti. Podobne aj Elena Kolek-Spaskov v úlohe babičky dokázala viesť svoju štylizáciu na tenkej hranici medzi groteskou a výsmechom a nespadnúť do lacných gest. V úlohe mamy vytvorila obraz typickej utrápenej, ale milujúcej a starostlivej hlavy rodiny.
Matej Marušin vytvoril jednu z hlavných postáv, otca. Tu je ale cítiť istá váhavosť pri interpretácii. Azda je to nedostatočnými životnými skúsenosťami mladého herca, ale jeho avantúru muža v druhej puberte mu divák uverí len s rezervou. Podobne aj v kontakte so synom Tomášom (Martin Kollár) nepôsobí dostatočne autoritatívne. Keďže sú všetci herci podobného veku, sú herecké štylizácie základným kľúčom k pochopeniu vzťahov, čo v prípade Mateja Marušina nebolo dostatočne zrejmé a jeho agresívny výpad proti mame bol taktiež trochu váhavý a málo realistický.
Okrem toho herci stvárnili množstvo ďalších vedľajších postáv všetkých vekových kategórií, od Tomášových kamošov, cez krčmára či dôchodcov zo stretávky. Za zmienku stojí aj fakt, že postavy dôchodcov hovoria po česky a herci takmer bez chýb zvládli striedať češtinu a slovenčinu. Spoločne dokázali vybudovať inscenáciu, ktorá do dôsledkov napĺňa svoj podtitul: Rodinná komédia o dospievaní nielen tínedžerov. Nastavuje tak zrkadlo aj generácii rodičov, ktorá často robí tie isté hlúposti, za ktoré svoje deti kritizuje.

Tatiana Brederová

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.