Komorné, ale presvedčivé

Originálny názov: Novecento (Tisícdeväťsto)
Preklad: Barbora Vallová
Dramaturgia: Peter Pavlac
Kostýmy a scéna: Lucia Šedivá
hudba: Vladislav Šarišský a Kamil Mikulčík
Réžia: Patrik Lančarič
Účinkujú:
Danny Boodman T. D. Citrón 1900 – Vladislav Šarišský
Tim Tooney a ďalšie postavy – Kamil Mikulčík

Premiéra: 23. 12. 2011 a 30. 1. 2012
Tvorba svetovo známeho a veľmi obľúbeného talianskeho prozaika, esejistu, dramatika, kritika a novinára, v roku 2010 víťaza Boccacciovej literárnej ceny Alessandra Baricca je veľmi dobre známa aj u nás. Vydavateľstvo Kalligram napríklad vydalo v roku 2006 jeho Homéra, Iliadu, predtým v roku 2004 románOceán more atď. Aj keď u nás jeho knihy nevychádzajú v stotisícových nákladoch, ako je to napríklad vo Francúzsku, kde len román Hodváb dosiahol náklad 200 000, preklady takmer všetkých jeho diel hovoria o záujme slovenského čitateľa i prekladateľov o jeho tvorbu.
Režisér Patrik Lančarič si zvolil pre prostredie Divadla v podpalubí v Bratislave, ktoré sídli na lodi ukotvenej pri Dunaji na pravom brehu Bratislavy, priam ideálnu predlohu. Ide o divadelný monológ Tisícdeväťsto (Novecento), ktorý Baricco napísal v roku 1994. Monológ hneď po svojom vydaní zožal mimoriadny úspech a udržal si ho v Taliansku aj v podobe divadelnej inscenácie, ktorá mala premiéru v roku jeho vydania, a to na festivale v Asti. Počas sedemročného turné ju videlo takmer 120 000 divákov v 315 reprízach. Do dnešných dní boloNovecento preložené do mnohých jazykov sveta – je možné si ho prečítať vo Francúzsku, Belgicku, Španielsku, Nemecku, Írsku, Švédsku, Rusku, Kanade, Brazílii, Japonsku, Argentíne a inde, a tiež sa dočkalo radu divadelných uvedení. V roku 1998 ho sfilmoval taliansky režisér Giuseppe Tornatore pod názvomLegenda o 1900 (tal. La leggenda del pianista sull’oceano), film bol však už menej úspešným. Dôvodom výberu Bariccovho textu pre Divadlo v podpalubí však určite ani pre režiséra P. Lančariča, ani pre dramaturga inscenácie Petra Pavlaca nemohla byť popularita Baricca a Novecenta. Základom tohto divadelného monológu je totiž veľmi silný príbeh, ktorý sa – ako je to pre Baricca typické, keďže bol hudobným redaktorom – veľmi tesne prepája s hudbou. Ide o plasticky, pútavo a zároveň vo vzťahu k hlavnému hrdinovi nesmierne citlivo prerozprávaný príbeh o chlapcovi-najdúchovi, ktorý bol ponechaný ešte ako batoľa na lodi neznámymi rodičmi, pravdepodobne chudobnými vysťahovalcami. Vo svojich ôsmich rokoch sa stal neprekonateľným klaviristom, ktorý nemal problémy so žiadnym hudobným žánrom, a preto sa všade o ňom rozprávali takmer legendy. Každý si ho však mohol vypočuť iba na lodi. Veľkou zvláštnosťou jeho osudu totiž bolo, že až do svojej smrti už z tejto lode nikdy nevystúpil a nikomu sa nepodarilo ho presvedčiť, aby loď čo i len na chvíľu opustil. Nech bol dôvod viac či menej závažný: či už preto, aby vystúpil aj v iných hudobných salónoch – a mohol tak urobiť za nemalé finančné odmeny, alebo by si iba urobil prehliadku mesta, v ktorom loď kotvila. Neopustil dokonca loď ani vtedy, keď cez vojnu slúžila už iba ako vojenská nemocnica a musela byť kvôli poškodeniam zničená.
Ďalším zaujímavým aspektom prvého divadelného spracovania tohto textu u nás je skutočnosť, že tak ako príbeh, aj inscenácia sa odohráva na skutočnej lodi a postavu klaviristu Tisícdeväťsto (celým menom Danny Boodman T. D. Lemon 1900) stvárnil skutočný hudobník – skladateľ a klavirista Vladislav Šarišský. Z jeho úspechov z posledného obdobia treba spomenúť, že sa v tomto roku stal laureátom Medzinárodnej súťaže Sergeja Prokofieva v Petrohrade. Hlavnú postavu trubkára Tima Tooneyho, ktorý bol na lodi šesť rokov priateľom Tisícdeväťsto, stvárnil herec Kamil Mikulčík, ktorý veľmi dobre ovláda nielen hru na hudobné nástroje, ale aj spev.
Spojenie činoherca/hudobníka a speváka a hudobníka sa ukázalo viac ako plodné. Novecento je síce divadelným monológom, avšak režisér Lančarič v záverečnom obraze nechal vstúpiť do inscenačného divadelného dialógu postavu Tisícdeväťsto spolu s Timom. Spojením herca/„amatérskeho“ hudobníka a neherca/profesionálneho hudobníka vynikla tragickosť osudu a myslenia Tisícdeväťsto. Civilný, nehraný, akoby iba „scénovaný“ herecký výraz Vladislava Šarišského v spojení s citom Kamila Mikulčíka pre príčiny, podstatu a neodvratnosť osudu Tisícdeväťsto vytvorili z inscenácie veľmi pôsobivý obraz o hĺbke rán človeka, jeho strachu i malej odvahe žiť inde, ako v známom prostredí.
Celý obraz bol však podporený výraznou zmenou v scénografii – „zrazu“ sa pred nami otvoril priestor za klavírom a ocitli sme sa na lodi Virginian už v období, keď doslúžila a mala byť potopená. Vďaka tejto zmene sa z pôvodne iba imaginatívnymi a realistickými scénografickými prostriedkami stvárňovanej inscenácie stal metaforický príbeh o zlomenej, roztrieštenej a možno práve preto veľmi vzdorovitej duši.
Základom inscenačného rozprávania Novecenta sa však v scénografii stala samotná loď – jej podpalubie. Na jeho strope bol zavesený veľký krištáľový luster vo funkcii realistického znaku tanečnej sály Virginian, v ktorej hrávali Tisícdeväťsto a Tim. Herci využívali aj reálne schodisko, ktoré viedlo z podpalubia na palubu lode. Súčasťou scénického priestoru je aj piano, ktoré bolo umiestnené na čele sály oproti schodisku. Atmosféru tanečnej sály, blízkosť vtedajších oddychujúcich divákov navodzovali rady stoličiek pre divákov na oboch stranách podpalubia, ktoré boli umiestnené tak, aby pre hercov vytvárali dostatočne širokú uličku obdĺžnikového tvaru.
Základným princípom scénickej hudby bolo jej prepojenie – až na úrovni klasického dialógu – jednak s postavou Tima ako hlavného rozprávača príbehu o Tisícdeväťstovi, ako aj so samotným Tisícdeväťstom. Tisícdeväťsto s hudbou narábal ako s priamou rečou, namiesto odpovede hral na klavíri to, čo považoval za odpoveď. Súčasťou vytvárania nálady a atmosféry doby, v ktorej sa príbeh odohrával, boli aj piesne interpretované K. Mikulčíkom.
Kamil Mikulčík mal tak v postave Tima, ako aj v ďalších postavách príbehu života Tisícdeväťsto veľmi neľahkú úlohu. Ich náročnosť bola v tom, že celá váha jeho rozprávania spočívala iba na pleciach jeho postavy Tima, ktorý bol hlavným rozprávačom životných peripetií Tisícdeväťsto a ostatných postáv. Stvárňoval tak rad typovo veľmi odlišných postáv, pričom si mohol vypomôcť iba telesnými výrazovými prostriedkami, tak hlasovými, gestickými, mimickými, ako aj pohybovými a jednoduchými preoblečeniami s adekvátnymi rekvizitami. Na vytvorenie divadelnej ilúzie mal k dispozícii už iba vlastnú schopnosť (herca) pracovať s diváckou disponovanosťou predstavovať si nejaký priestor, jeho charakter atď. Hudba, akoby priamo prepojená s divadelnou imagináciou, predstavovala „iba“ základný realistický znak inscenácie.
Premiéra sa odohrávala v atmosfére typickej pre tento deň – v netrpezlivej viac-menej žičlivej nálade publika a vo výkonoch oboch hercov, z ktorých bolo ešte cítiť ich napätie z náročných textov i – keďže sú obaja hudobníci – aj obavy z prijatia koncepcie scénickej hudby publikom.
Vďaka textu, scénografii i scénickej hudbe sa však Kamilovi Mikulčíkovi podarilo udržať temporytmus inscenácie, aj keď väčšia vnútorná istota a zameranie na metaforickú rovinu príbehu by jeho Timovi i ďalším postavám pridala na vnútornom pokoji a inscenácia by spĺňala všetky kritériá na vynikajúci, divadelne veľmi presvedčivo – teda aj po hereckej stránke stvárnený príbeh.
V závere je potrebné sa zmieniť ešte o jednom veľkom pozitíve inscenácie, a to kvalite, ktorá nie je veľmi často typická pre inscenácie komorného charakteru u nás na Slovensku. Od zániku starého Divadla a. ha v Bratislave, kde svoje vynikajúce komorné inscenácie pod dramaturgickou taktovkou Viki Janouškovej vytvorili mnohí slovenskí režiséri a herci, nie je u nás súbor, ktorý by sa venoval divadlu v komorných podmienkach a so všetkým, čo k tejto forme patrí. Pavlacovo a Lančaričovo Novecento – Legenda o pianistovi jednoznačne patrí k tým v „aháckej“ línii.
Aj keď – ale to je iba malá výhrada – možno vďaka prerušeniu tradície inscenácií komorného divadla Novecento Divadla v podpalubí bolo menej odvážne v použití súčasných prostriedkov a sústredilo sa na využitie iba tých najlepších z klenotnice vynikajúcich slovenských komorných inscenácií.
Návštevu Novecenta – legendy o pianistovi však možno odporúčať bez zaváhania.

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.