Kabaret by dokázal rozplakať

Réžia: Michal Náhlík
Libreto: Joe Masteroff
Hudba: John Kander
Texty piesní: Fred Ebb
Preklad: Laco Kerata
Preklad textov piesní: Ján Štrasser
Úprava: Michal Náhlík a Miriam Kičiňová
Dramaturgia: Miriam Kičiňová
Korepetície: Marianna Garberová
Hudobné naštudovanie: Július Selčan
Scéna: Anita Szökeová
Kostýmy: Lenka Kadlečíková
Pohybová spolupráca: Daniel Straka
Účinkujú
Kabaretiér: Peter Krivý
Sally Bowles: Silvia Donová, Stanislava Kašperová
Clifford Bradshaw: Matej Lacko
Fräulein Schneider: Elena Kušnierová
Herr Schultz: Peter Lejko
Ernst Ludwig: Lukáš Šepták
Fräulein Fritzie Kost: Valéria Fürješová
Rosie: Martina Gerjaková, a. h.
Lulu: Adela Forrai
Texas: Slavomíra Fulínová
Helga: Anna Kolesárová, a. h.
Kit Kat Band vedie: Július Selčan
Kit Kat Band: Maciej Mateusz Mazur, Ján Komišák, Martin Švec, Jozef Olšanský, Peter Haas, Adrián Polák, Rastislav Badiar, Jaroslav Ľaš, Peter Slávik, Igor Klema, Matej Berčík, Kamil Keselica, Marián Cuprišin, Julius Selčan ml., Jozef Dzurenda, Pavol Frištyk, Miroslav Mikšík
Sezónu s leitmotívom „Nezabúdame“ rozbehli v Divadle Jonáša Záborského Grossmanovým Obchodom na korze v réžii Mariána Pecka. Diváci poznajú Grossmanovu poviedku najmä skrz oscarovú filmovú adaptáciu. Pred jeho premiérou som bol preto veľmi opatrný. Prekonávanie tieňa slávneho filmu často končieva veľmi smutne. O to väčšie boli moje obavy, keď sa v zozname premiér hneď za Obchodom na korze objavil Kabaret. Marián Pecko s Ivetou Škripkovou úlohu zdivadelniť poviedkovú predlohu známej filmovej klasiky zvládli. Podarilo sa to aj Michalovi Náhlíkovi?
Broadwayský muzikál z roku 1966 o berlínskom kabarete Kit Kat Klub na Slovensku naposledy uviedol Jozef Bednárik v nitrianskom Divadle Andreja Bagara (2004). Z výpravnej inscenácie na veľkom javisku (neskôr inscenáciu preniesli a dokonca derniérovali v novej budove SND) zostal pamätným hlavne záver inscenácie, keď celý kabaret prekryla červená opona s obrovským hákovým krížom. Hákové kríže jednoducho v muzikáloch fungujú.
Veľmi zjednodušene by sa dali v librete identifikovať tri základné témy. (1) Nosnú príbehovú rovinu vytvárajú vzťahy začínajúceho spisovateľa Clifforda Bradshawa s kabaretnou speváčkou Sally Bowles a staršieho Žida Herr Schulza s nežidovskou správkyňou bytového domu Fräulein Schneider. (2) V ľudskej línii sledujeme, ako rozdielne sa v zložitých politických situáciách medzivojnového Berlína zachovajú jednotlivé postavy muzikálu. (3) Nakoniec historicko-politická rovina, ktorá je o postupnom náraste nacistických nálad v nemeckej predvojnovej spoločnosti. Všetky tri tematické roviny tlmočí muzikál tak optikou Sally a Cliffa – dvoch odlišných cudzincov v Berlíne – ako aj cez kabaretné výstupy.
V prešovskom DJZ si zvolili inú cestu ako v Nitre. Namiesto veľkého „muzikálového“ javiska uviedli Kabaret v komornejšej Historickej budove. Kabaretné speváčky a tanečníčky predvádzali svoje výstupy priamo smerom k divákom. Tí si takto mohli autentickejšie užiť ozajstnú kabaretnú atmosféru. Na malé javisko zmestili tvorcovia okrem tanečného pódia, vlakového kupé, svietiaceho koňa a detskej izby aj živý orchester. Čo sa teda celkom určite Náhlíkovi podarilo, bolo naplniť priestor.
Javisko rámcujú ošarpané steny nadrozmernej detskej izby. Detský vláčik, na ktorom príde do Berlína Cliff, drevený kôň či obrovský plyšový medveď v Kit Kat Klube nepôsobia cudzo. Skôr si vďaka nim dokážeme vytvoriť konkrétnejšiu predstavu o tom, aký tento (bizarný) kabaretný klub je. Metafora detskej izby, v ktorej sú postavy iba hračkami v rukách veľkého dieťaťa, je však už ťažšie čitateľná. Hoci je v scénografii Anity Szökeovej a v kostýmoch (postavy na kľúčik, biele líčenie aj postáv nepracujúcich v kabarete) Lenky Kadlečíkovej neustále prítomná, režisér ju viditeľne ďalej nerozvíja.
Veľkou režijnou výzvou Kabaretu sú časové a priestorové skoky medzi príbehmi postáv a kabaretnými výstupmi. Ak sa tieto dva svety oddelia príliš, môže kabaret v príbehu pôsobiť rušivo a násilne, ak ich však režisér previaže príliš, divák sa v časopriestore ľahko stratí. Michal Náhlík sa nespolieha na veľké javiskové prestavby. Nezatvára dokonca ani hraciu skrinku – kufrík, v ktorom nepretržite sedí orchester. Pri odlišovaní priestoru a času si vystačí so zmenou svietenia. Ak sme v kabarete, všetko svieti a bliká. Keď sme u Sally doma alebo v spoločných priestoroch nájomného domu, javiskové žiarovky zhasnú a priestor osvetľujú iba nepriznané reflektory. Naopak, kabaret a súkromný život postáv spája režisér mizanscénami a hereckou akciou. Kit Kat Klub existuje pre divákov neustále. Avšak Cliff a Sally v ňom sú iba vtedy, keď tam tieto postavy naozaj šli. A aj keď Sally tancuje a spieva, na Cliffovi (Matej Lacko) vidíme, čo si rodinne založený Američan myslí. A Cliffov názor na kabaret nie je ťažké zdieľať.
Prešovský Kit Kat Klub nie je veľkolepým bohatým divadlom, do ktorého chodí berlínska smotánka predvádzať pred známymi svoje nové autá. Rovnako ako je ošarpaná detská izba, nedokonalý je aj kabaretný klub. Hneď od začiatku je zrejmé, že tanec a spev neboli pre inscenáciu kľúčové. Nie že by speváci spievali vyslovene (či zámerne) falošne, alebo boli herečky, tanečníčky a konferencier pohybovo nemožní. Skôr sú to choreografie a tanečné kostýmy, ktoré divákom podsúvajú ideu lacnej javiskovej zábavy.
Matej Lacko naozaj vie spievať a ako už mnohokrát ukázal v iných inscenáciách, aj hrať vedľajšie roly. Ako Cliff divákom dokázal, že vie udržať aj ústrednú postavu inscenácie. Jeho sprvoti hanblivý Cliff sa postupne dostáva na koňa aj vo vzťahu so Sally. Zdanlivú idylku, ktorú si okolo seba buduje, mu však rúca každé stretnutie s nacistickou realitou. A Cliffovo sebavedomie kolabuje spoločne s jeho vysnívanou budúcnosťou.
V postave Sally sa alternujú Silvia Donová so Stanislavou Kašperovou. Silvia Donová po nie veľmi vydarenej lovestory s Petrom Krivým ako doktorom Watsonom v Sherlockovi Holmesovi ukázala v kabarete, že dokáže vybudovať uveriteľnú javiskovú postavu. Jej Sally vie spievať, tancovať, dokonca aj existovať. Kašperovej Sally je o niečo emočnejšia. Zdá sa, akoby viac verila vzťahu s Cliffom. Rovnako aj jej láska ku kabaretu je viac založená na emóciách, než na nutnosti zarobiť peniaze na živobytie. To však nič nemení na tom, že aj Donovej Sally miluje Cliffa a kabaret. Ale akosi inak.
Kabaretiér je od začiatku príbehu doslova na koni. Z plošiny, ktorá je trefne v tvare nadrozmerného dreveného koníka, udáva rytmus inscenácie a uvádza jednotlivé kabaretné výstupy. Svoje miesto „nad vecou“ raz prenechá Sally (kvôli šou predsa urobíme čokoľvek), nakoniec ho však opúšťa kvôli Ernstovi (nacista). Ten už však z koňa nebaví hostí, ale riadi svet podľa svojich predstáv. Peter Krivý v Kabaretiérovi zvýrazňuje jeho neurčitosť. Nie je bezpohlavný. Na to má až príliš rád svoje tanečnice. Je skôr iba nasýtenou personifikáciou výrazu „Show must go on!“ Tvorcovia inscenácie mu nevytvorili charakter, zostal v rovine zosobnenej idey.
Peter Lejko (Herr Schultz) a Elena Kušnierová (Fräulein Schneider) rozohrávajú vo svete kabaretu pomalší melodramatický príbeh. Lejko poňal starého židovského podnájomníka ako absolútne nepraktického deduška, ktorý nie je schopný držať krok nielen s dobou, ale ani so svojou vyvolenou. Elena Kušnierová zvýraznila na domovej správkyni jej prudérnosť. Latentné (ľudské) pokrytectvo a túžba dožiť život v pokoji tak vyznievajú ako vedľajší produkt životného postoja postavy. Podobne konformná, no ambicióznejšia je aj jej antagonistka Fräulein Fritzie Kost (Valéria Fürješová). Keď na zásnubách precítene spieva v zbore Deň zajtrajší patrí nám, výrazne tak prispieva k výpoveďou najintenzívnejšiemu výstupu inscenácie.
Muzikál Kabaret je vzácny (a bohužiaľ aj veľmi aktuálny) tým, ako trefne poukazuje na plíživý nástup nacistickej ideológie. Aj v prešovskej verzii sa podarilo zobraziť motív nenápadnej radikalizácie spoločnosti. Okrem už spomínanej Valérie Fürješovej k tomu výrazne prispel aj Lukáš Šepták. Jeho Ernst Ludwig zostáva pre diváka, ktorý nepozná predlohu, až do odhalenia sympatickou postavou. No hneď ako ho prekukne Cliff, začne aj Šepták zdôrazňovať odvrátenú rasistickú stranu postavy.
Prešovská verzia Kabaretu je slušným spracovaním svetoznámeho muzikálu. Invenciu tvorcov bolo možné sledovať hlavne v scénickom koncepte. Nevyhli sa obligátnym hákovým krížom, ktoré však boli vtipne (no ťažko povedať, či aj funkčne) štylizované ako štyri nohy v prúžkovaných pančuchách. No keďže leitmotívom sezóny je „Nezabúdame“, misia bola splnená. Prešovskí diváci si mohli spomenúť na svetoznámy muzikál a zároveň im tvorcovia pripomenuli to, že cesta k radikalizácii býva nenápadná.
P.S. Keď som šiel na prešovský Kabaret prvýkrát, počas čakania na autobus v dedinke pri Prešove som sa dal do reči s podomovou ukrajinskou predavačkou. Rozprávali sme sa chvíľu o tom, ako meškávajú autobusy, potom o počasí, o kšeftoch s vyšívanými obrusmi a o živote. Nepýtal som sa na súčasnú krízu na Ukrajine. Nechcel som sa pustiť do diskusie o situácii, o ktorej toho vlastne veľa neviem. Začala sama. „Berú nám mužov do vojny, musím predávať viac.“ Nenapadlo mi nič rozumnejšie, ako zamrmlať, že u nás si vôbec neviem predstaviť, že by prišla vojna. Odpovedala jednoducho: „Ani my sme si to nevedeli predstaviť.“ Táto veta mnou rezonovala počas celého predstavenia. A pri piesni „Deň zajtrajší patrí nám“ som plakal.

Matej Moško

Matej Moško písal diplomovku o historickom šerme a dizertačku o larpových hrách. Má za sebou štúdium na VŠMU aj v Portugalsku a doktorát na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV. Teoreticky aj prakticky sa venuje sa mimodivadelným performatívnym javom. V kritikách sleduje vzácne prepojenia divadelných inscenácií so širšími kultúrnymi kontextami.
Je členom kultúrneho spolku MLOKi, prispieva do Monitoringu divadiel, porotcuje na ochotníckych divadelných prehliadkach a píše pre festivalové časopisy.
Neživí sa iba divadelnou kritikou, ale aj televíznymi scenármi, klubovými show ako Turban Quiz či Bratislavský Kaviár a larpovými hrami. Dramaturgoval niekoľko divadelných inscenácií. Je lenivý cestovať, a preto sa ostýcha hlasovať v divadelných anketách.