JEDNOHUBKY NOBLESNÝCH VÁŠNÍ

Réžia: Anna Grusková. Hudba: Oskar Rózsa. Scéna: Slavo Bachorík. Kostýmy: Anna Lieskovská. Hrajú: Lucia Hurajová, Marek Majeský.
Premiéra: 15. 12. 2007 v Štúdiu 12 Bratislava
Inscenácia v mnohom pripomínajúca večeru v luxusnej reštaurácii. Vynikajúco zostavené menu, drobné porcie, elegantné servírovanie. A po jedle príjemný pocit i keď o sýtosti sa vravieť nedá.
Autorka a režisérka Anna Grusková sa pri písaní hry pre dvoch hercov inšpirovala viacerými autormi Schwabom, Ravenhillom, Hareom a predovšetkým, ako už priznáva i názov hry, Schnitzlerom. V hre cítiť aj inšpirácie, ktoré sa nedostali do bulletínu, napríklad slávne filmy Bergmana či Ozona. Posledné indície už istotne nikoho nenechajú na pochybách. Áno, hra Päť chodov pre dvoch je naozaj hra o vzťahu, či možno vzťahoch, dvoch ľudí s jeho vzletmi, turbulenciami, pádmi, ošetrovaním, liečením, smrťou i zmŕtvychvstaním. To všetko vtipne a elegantne, ale aj ironicky a paradoxne. Päť samostatných príbehov sa zaoberá piatimi rôznymi vzťahmi, respektíve rôznymi variáciami jedného vzťahu.
V prvom sa stretávame s mladou mileneckou dvojicou ktorá si v zajatí vášne ešte len určuje pravidlá hry. V ich malých súbojoch vždy vyhráva žena. Jemnou no účinnou manipuláciou sĺz a erotiky, ktorá je v tomto príbehu paralelou cukru a biča, napokon vždy dosiahne čo chce. Zas a znova si podmaňuje a pripútava svojho milenca a zväzuje ho neviditeľnými niťami a napriek únave ho nútia zostávať v jej „nežnej“ prítomnosti dlho do noci.
V druhom príbehu sa potvrdzuje známa pravda, že stará láska nehrdzavie. Po dlhšom čase sa stretávajú dvaja ľudia, ktorých niekdajší vzťah prerušil ženin sobáš „z rozumu“. Ani po rokoch sa nevie zbaviť pichľavých poznámok o jeho druhotriednych frajerkách. To, čo dlho vyzerá ako opovržlivý výsmech sa onedlho ukáže v pravej podstate. Žena žiarli na mužovu súčasnú partnerku, pretože ho ešte stále miluje.
Tretia miniatura odvíja príbeh vzťahu so zvláštnymi pravidlami. Na začiatku sa obaja dohodli, že ak sa jeden z nich zaľúbi do niekoho tretieho rozídu sa v tichosti, rozumne, bez vášnivých scén a búchania dverí. O tom, že tento idylický nápad sa nedá tak ľahko zrealizovať, sa presvedčia až vtedy, keď obaja stoja priamo pred problémom povedať pravdu.
Ešte komplikovanejšiu situáciu rozohrávajú postavy tretieho príbehu. Dvaja milenci stoja na stanici a očakávajú príchod ženinho manžela, aby mu povedali pravdu o ich pomere. Vlak v ktorom manžel cestuje má však meškanie. Čas o ktorý sa čakanie predĺži sa zdá byť neznesiteľný. A práve v tomto čase je dosť príležitostí na preukazovanie odvahy i zbabelstva.
Posledný príbeh je obrázkom rozkladu vzťahu dvoch ľudí, ktorý dlhé roky žili vedľa seba vo vzťahu plnom pretvárky, neúprimností, neschopnosti odpustiť a zabudnúť. Po odchode jediného dieťaťa z domu už nie je potrebné klamať jeden druhého ani seba. Každá pravda má však dve verzie a tak sa mužova túžba po triumfálnej pomste a vyrátavanie starých krívd minie svoj cieľ. Žena – vinníčka všetky svoje prehrešky nielen neľutuje, no ukazuje sa, že práve spomienky na ne jej dávali po celé tie roky silu vydržať v jej rozpadávajúcom sa manželstve.
Všetky príbehy sú napísané svižným a elegantným jazykom, sú plné jemného humoru, sarkazmu a irónie. Autorke sa výborne podarilo vystihnúť niektoré večne sa opakujúce typy životných kolotočov, ktoré sa neúnavne krútia vo všetkých vzťahoch viac – menej rovnako. Škoda však, že zostalo naozaj iba pri typoch. Iba v prípade posledného príbehu sa Grusková pokúša ísť do hlbších dimenzií a psychológie a nielen úsmevne naznačovať staré známe „pravdy“, ktoré však neraz vyzneli ako už toľko ráz vyslovené klišé. Tie sa objavovali predovšetkým v rodových a rolových sterotypoch, v ktorých je žena vykresľovaná ako jemná, nežná, krásna s občasným sklonom k intrigám a muž ako menej citlivý, silný no miestami grobianský. Ak sa však chceme dívať na text predovšetkým cez jeho pozitíva, nutno uznať, že hra Päť chodov pre dvoch istotne nebude nikoho nudiť, je vynikajúco načasovaná, všetky časti si udržiavajú svoju dynamiku. K pocitu „nenudenia“ na výdatne prispieva aj niekoľkokrát spomenutý humor, ktorý v tomto zmysle naozaj vykonal dobru službu.
Anna Grusková je nielen autorka hry, no zároveň aj režisérkou inscenácie. Režijná koncepcia sa v jej prípade sústredila predovšetkým na pretlmočenie textu a prácu s hereckou dvojicou. To však v prípade inscenovania hry tohto typu istotne nie je chybou. Hra bola napísaná na podnet oboch účinkujúcich hercov – Lucie Hurajovej a Mareka Majeského. Je teda viac ako pravdepodobné, že vznikla s prihliadnutím na ich herecké skúsenosti a možnosti a aj podoba samotnej inscenácie bude do veľkej miery ovplyvnená ich výkonmi. Režijná zložka sa teda v prípade inscenácie logicky podriadila hereckej.
Ako som už naznačila ťažiskom celej inscenácie boli herecké výkony Lucie Hurajovej a Mareka Majeského. Obaja herci spĺňajú okrem iného aj estetické a typové kritériá. Naozaj si je len ťažko predstaviť, ktorá iná herecká dvojica by sa viac hodila na predstaviteľov gentlemena a femme fatal ako práve Majeský a Hurajová. Obaja sa vo svojich postavách správali sebaisto a presvedčivo, čo napokon nie je prekvapujúce, pretože všetky postavy im pravdepodobne autorka písala „na telo“. Obom hercom sa darilo zúročiť silné stránky ich hereckého prejavu. V prípade Majeského je to predovšetkým práca s hlasom, Hurajová zas vynikajúco ovláda mimiku. Je mimoriadne sympatické, že napriek obmedzeniam, ktoré prinášal text herci neskĺzli do zjednodušeného a fraškovitého predstavovania ženských a mužských figúrok, no úspešne sa pokúšali o ich individualizáciu a oslobodenie od zaužívaných šablón. Najpresvedčivejší výkon obaja podali v poslednej časti. To však nepochybne súvisí aj s faktom, že práve posledná časť bola najvydarenejšia aj vo svojom dramatickom základe.
Kostýmy Anny Lieskovskej korešpondovali s istým čiernobielym videním muža a ženy, no aj s eleganciou a šarmom o ktoré autorke a režisérke istotne išlo. Žena mala oblečené biele šaty klasického a veľmi ženského strihu, ktoré variovala veľkou bielou šatkou. Mužov kostým pozostával z čierneho pánskeho kostýmu s košeľou, viazankou, vestou a sakom. Oba kostýmy boli ušité veľmi precízne, hercom nespochybniteľne svedčali a vytvárali naozajstný estetický celok.
Scénografiu Slava Bachoríka nemožno označiť inak ako jednoduchou a funkčnou. Prázdny priestor štúdia doplnil iba malým koberčekom a španielskou stenou. Ich otáčaním a presúvaním sa čiastočne menil hrací priestor vždy vtedy, keď sa dej inscenácie posúval k ďalšiemu príbehu. Tieto zmeny dopĺňala aj invenčná elektronická hudba Oskara Rozsu. Osobne mi je ľúto, že hudba plnila len vedľajšiu úlohu a tvorcovia sa viac nesústredili na možnosť jej hlbšieho využitia.
Inscenácia Päť chodov pre dvoch svojim názvom diváka láka na hostinu. Pravda je však ukrytá v jej podtitule: ochutnávka vášne a noblesy u pána Schitzlera. Ide skutočne o ochutnávku, či skôr jednohubky vášní. Po skončení inscenácie divák odchádza nie s pocitom nasýtenia ale len s príjemne pošteklenými chuťovými bunkami. Hoci ani to nie je málo.

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.