Iba nepremáhať nízke pudy vôľou, podmienenou rozumom

dramatizácia: Peter Pavlac, Rastislav Ballek,
dramaturgia a hudba: Róbert Mankovecký,
scéna: Tom Ciller,
kostýmy: Marija Havran,
pohybová spolupráca: Peter Maťo,
šerm: Ľubomír Blaško,
réžia: Rastislav Ballek
Osoby a obsadenie: Jozef Svoreň – Dano Heriban, Guzy – Ján Kožuch, Lipnický – Martin Horňák, Dežko Lipnický – Dominik Zaprihač, Szöke – Viliam Hriadeľ, Gabica Szökeová – Naďa Jelušová, Gábor Szöke – Tomáš Tomkuljak a. h. (premiéra), alt. Karol Čičmanec a. h., Drobniak – Ivan Folkman, Drobniaková – Eliška Nosáľová, Ilonka Drobniaková – Anna Kubejová a. h., Magda Brettschneiderová – Renáta Rundová, Marta Kurzhammerová – Eva Gašparová, Latróczy – Marek Geišberg, Prvá Guzyho žena – Helena Sudická a. h., Marica Bálintová a. h., Slúžka – Petronela Valentová, Tomaga – Ján Barto a. h., Glasner – Ján Blanský a. h., Kander – Ivan Kollár a. h., deti: Michal Jánošík, Katarína Holjenčíková, Ivan Kolka, Zuzana Valášková, Lukáš Löfflér, Zuzana Plešková, hudobníci: husle – Maroš kramár, Dušan Tuma, ladislac Konček, Ľubomír Samo, akordeón – Tibor Konček, Branislav Murček, kontrabas – Tomáš Kramár, Ľudovít Konček
Premiéra: 20. 12. 2008, Národný dom, Slovenské komorné divadlo Martin
Ladislav Nádaši-Jégé je jedným z našich najvýznamnejších medzivojnových prozaikov, ktorí sa vo svojej tvorbe inšpiroval ruskými realistami a francúzskym naturalistom Emilom Zolom. Ale aj vďaka svojej lekárskej praxe a hlbokým literárno-umeleckým analýzam života slovenského človeka – tak pána i jeho podriadeného – dospel k presvečeniu, že človek sa nemení a to, čo sa vyvíja, je iba spoločenského charakteru a podstatou zla v ľudskom správaní sa jeho pudovosť, ktorému hlavne tí pri moci vždy prispôsobujú všetko – zákony, lásku, prácu pre iných.
Jégé nikdy nemal ambíciu byť dokonalým autorom a ani nikdy nechcel písať o dokonalých ľuďoch. Jeho snahou bolo vždy kresliť ľudí ako maliar či karikaturista, lebo tak najlepšie mohol vyjadriť ich dvojtvárnosť a navyše nie iba realisticky, ale aj sarkasticky, satiricky či ironicky.
Slovenské komorné divadlo v Martine rozhodlo po dlhým siedmych rokoch rekonštrukcie nanovo otvoriť klenot našej kultúry – Národný dom Jégého experimentálnym románom Cesta životom (1930). Román je síce písaný v duchu filozofie naturalizmu a jeho hlavný hrdina – pomaďarčujúci sa Jozef Svoreň – je prototypom slovenskej podoby iba živočíšne podmienenej, a teda prirodzene neeticky konajúcej osoby, tak v literárnej ako aj inscenovanej forme je výzvou, ktorá otvára mnohé otázky, a to nie iba morálne, ale aj umelecké. Kým Jégé ním položil základné otázky o morálke popanštencov (džentríci) a o nosnosti vyrozprávať prozaický príbeh prostredníctvom antihrdinu a iba negatívneho prostriedia, martinskí inscenátori k nim pridali rad ďalších, pozitívne provokujúcich nielen k ďalším úvahám. A to otázky o ohranici vnímateľnosti dejovej línie, potrebách a charaktere súčasného herectva, generačnej divadelnej poetike a mnohé ďalšie. Dejová línia bola totiž v inscenáci tvorená na prvý pohľad tradične – vývinom stvárňovaných udalostí prostredníctvom rôznych peripetií a konfliktov hlavného hrdinu, avšak posúvala sa dopredu nie iba vďaka konaniu herca vychádzajúceho so slova, ale aj vďaka významu vychádzajúceho z jeho pohybu a zo scénografie. Po hereckej stránke zas bola obdivuhodným výsledkom zladenia konania mladšej generácie so staršou, kedy všetci herci bez problémov zjednocovali svoje postavy do výrazu jemnej trpkosti tak v realistických, ako aj groteskných, existencionálnych či lyrických polohách. (Neistotu vo výkonoch mladšej generácie v úvode premiéry, ktorá vyplývala z jej výnimočnosti, neberieme do úvahy. Taktiež s podobných dôvodov problémy s temporytmom.) Inscenácia tiež svojim jazykom zjednotila poetiku „starého“ literárneho rozprávania so súčasnou optikou vnímania života, ktorá je už založená na schopnosti vnímať podstatu zobrazovaných udalostí klipovito, fragmentarizovane a v náznaku a skratke.
Režisérovi Rastislavovi Ballekovi so spoludramatizátorom Petrom Pavlacom sa podarilo aj vďaka položeným otázkam vytvoriť javiskové dielo, ktoré veľmi sugestívne a práve kladmi „nového“ jazyka ukazuje, ako bolo (i je) možné prežiť násilie (nielen) maďarizačnej politiky. Svojou živočišnosťou, hedonizmom a uprednostňovním iba vlastnej nadradenosti bezostyšnú moc politikov nad nami R. Ballek prostredníctvom vynikajúcej scénografie Toma Cillera posunul až do existencionálnej roviny. V náznakovej scéne často jemne významovo (niekde až symbolicky) dominovala obrovská pohovka a biely rozťahujúci sa či miznúci rám dverí, ktorých význam sa konaním postáv, kostýmami, kompozíciou ich replík či svietením atď. väčšinou metaforicky rozohrával. Vďaka epizodickém spôsobu prerozprávania literárnej dejovej línie, v ktorej sa kombinovala tradičná dialogická či monologická divadelná narácia s „fragmentárnymi“ prestrihmi z nich do iných časových línií (v literárnom diele pôvodne chronologicky radených) a raz plnokrvným či iba zgroteskňujúcim akcentom na kresbu karikovaných postáv napríklad iba pohybom (Svoreň D. Heribana v niektorých častiach pohybom pripomínal chorého pavúka, Latróczy M. Geišberga ostrieža a jeleňa v ruji, Gabica medúzu atď.), však bola inscenácia zaplnená presvedčivým životom. Vyrovnane sa v nej stretal nielen Jégého jazyk so súčasným, ale aj jeho autobiografická skúsenosť so zneužitím hladu, sexuality, nevedomosti a politickej moci s našimi terajšími obdobnými skúsenosťami. Záverečný monológ Jozefa Svoreňa formulovanom ako jeho prerozprávanie jeho autobiografie (od detstva až po kariérne postupy), bolo zas napríklad majstrovskou ukážkou spojenia divadelného a literárneho jazyka. Dramatizátori v ňom totiž odcitovali niektoré časti z úvodu a záveru Jégého románu, čím tvar inscenácie kompozične uzatvorili do kruhu – s celou jeho symbolikou.
Tak časovými alebo dejovými prestihmi, akcentáciou, detailizáciou či našou sústredením na význam určitého pohybu, podobne aj našim sústreďovaním na iné typy mimoslovných dejových informácií (dejových faktov) inscenátori dokázali udržať našu poroznosť. Inscenácia aj napriek zložitému tvarovaniu zostala v reči jasnou a oslovujúcou. Ďalším veľkým kladom inscenácie – okrem prestrihov, kompozície, scénografie, jednotného hereckého výrazu bola scénická hudba a jemná, nie atakujúca parodizácia Svoreňových činov, akýsi neustále (aj iba v náznakoch) zdvihnutý varujúci prst. V hudbe Róbert Mankovecký rozvíjal motívy Allegra Barbara Bélu Bartóka, ani nie trojminútovej skladby s disonantnými harmóniami taktiež v súlade so snahou nie iba slovne, ale aj mimoslovne „podať“ dej. Bez ohľadu na to, či išlo o reprokovanú alebo o živú hudbu.
Inscenácia bola veľkolepo koncipovaná i z hľadiska počtu postáv – účinkovalo v nej dvadsať domácich a hosťujúcich hercov, šesť detí a osem hudobníkov a bohato využívala rôzne divadelné prostriedky – striedavo sa v nej pracovalo s činohernými, pohybovými, hudobnými a scénickými prostriedkami miestami až výtvarného charakteru.
Divadelná Cesta životom vzdala Národnému domu, Martinčanom i nám česť a bola i sviatkom stretnutia najstaršej i najmladšej hereckej generácie Slovenského komorného divadla.

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.