Hoax – a čo „shareujete“ vy?

Silvia Vollmanová, Slávka Civáňová: Hoax
Réžia: Silvia Vollmanová
Dramaturgia: Slávka Civáňová
Účinkujú: Marián Viskup, Tomáš Turek
Scéna a kostýmy: Dáša Krištofovičová
Hudba: Ján Kružliak ml.
Video: Daniel Dluhý
Premiéra: 26. 1. 2018 v priestoroch Párovského gymnázia v Nitre
Súčasným tínedžerom nezávidím. Hoci ma od násťročného veku delí len 12 rokov, pokiaľ ide o informačný tlak, žil som v neporovnateľne ľahších časoch. Naša generácia započala proces dospievania v situácii, keď boli na Slovensku dve televízie. To bol primárny zdroj informácií o dianí vo svete a doma. E-mailovú schránku som si zakladal v internetovej kaviarni, kde sme za hodinu strávenú na internete platili 50 korún. Youtube bol v plienkach, konkuroval mu Liveleak, jedno video zabralo taký objem dát, že sa ho neoplatilo spúšťať. Telefóny posielali esemesky, telefonovali a obsahovali hru Háďa. Dnes je človek vo veku 11 – 19 v úplne inom svete. Televízia je pre túto generáciu mŕtva. Internetové pripojenie je takou bežnou súčasťou života ako dýchanie a každý inteligentný telefón je v podstate bránou do epicentra informačnej vojny. Nemusíte sa vôbec zaujímať o politiku. Stačí googliť či na facebooku hľadať informácie o nejakej chorobe, ktorou trpíte vy či váš blízky, zaujímať sa o históriu, písať referát o štúrovcoch či jednoducho kliknúť na odkaz, ktorý zdieľal niekto z vašich známych. Hocaký zdanlivo neškodný článok o zázračnej byline, ktorá vás uzdraví z rakoviny, či alternatívnych dejinách, v ktorých boli egyptskí faraóni potomkami Slovanov, spôsobí, že systém kontextových algoritmov vás v najbližších dňoch zahltí spravidla nepodpísanými článkami, v ktorých sú zo zásady prevratné informácie a žiadne citácie zdrojov.
Inscenácia Hoax nadväzuje na silnú tradíciu Divadla Andreja Bagara v Nitre. Tvorba tohto divadla určená pre násťročných divákov patrila medzi tie najkvalitnejšie, aké naše divadlá ponúkali (možno bola dokonca najkvalitnejšia). Z tých posledných spomeniem LAVV (2010, Stefan Lindberg, r. Svetozár Sprušanský) alebo D.N.A. (2012, Dennis Kelly, r. Svetozár Sprušanský). Inscenácie dokázali s divákom komunikovať bez zbytočného poučovania, autentickým jazykom a umelecky hodnotným spôsobom. Hoci nešlo o „eduhry“ v tradičnom slova zmysle, mali aj istú výchovnú funkciu.
Ako naznačuje názov inscenácie aj úvod tohto textu, Hoax sa dotýka aktuálne zásadnej témy. Fenomén fake news, „alternatívneho“ spravodajstva, falošných a poplašných správ, ktoré zahlcujú internet a hlavne sociálne siete, je dnes v školstve aj spoločnosti jednou z hlavných tém. Inscenácia režisérky Silvie Vollmanovej, ktorá je s dramaturgičkou Slávkou Civáňovou spoluautorkou textu, sa neuvádza v priestoroch divadla, ale za svojimi divákmi cestuje po školách. Príbeh v sebe spája dve línie. Na jednej strane ide o prednášku Petra Pravdu (Marián Viskup) o spôsobe tvorby falošných správ, na druhej strane sledujeme študentov Adama (Tomáš Turek) a Sama (Marián Viskup), ktorí sa pod vplyvom falošných správ stanú prívržencami hnutia HH – Hrdé hnutie. Tvorkyne využívajú najmä aktuálne odkazy súvisiace s pôsobením extrémnej pravice a politickej strany Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko. Hliadky vo vlakoch či výstup na „nesprávny“ Kriváň sú citáciami reálnych udalostí, ktorými sa na sociálnych sieťach táto strana a jej členovia preslávili. Jasne čitateľný je aj odkaz na pôvodne punkovú hudobnú skupinu Zóna A, resp. na jej speváka a frontmana Koňýka, a to vo výstupe, v ktorom sa Adam so Samom zúčastnia koncertu skupiny Biely Pegas. Hoci ide o momenty, ktoré komunikujú a obsahujú aj primeranú dávku humoru, majú aj jednu nevýhodu. Životnosť podobných správ je dnes extrémne krátka. Internet nimi žije maximálne pár dní, následne každou hodinou strácajú na svojej komunikatívnosti. Aktuálne tak už spomínané správy pôsobia ako z „praveku“ a je to práve inscenácia, ktorá ich drží pri živote. Veľmi však oceňujem pasáže, v ktorých inscenácia divákov sama manipuluje. Ide o mikrosituácie, ktoré však presne ukazujú, ako ľahko sa možno pohrať s divákovou dôverou. Súčasťou kostýmu Petra Pravdu sú napríklad falošné dioptrické okuliare, ktorým chýbajú sklá. Ide o pekný príklad toho, ako detail v podobe okuliarov zvyšuje dôveryhodnosť osoby, ktorá ich nosí. Podobne je to aj s hlasovaním, v ktorom majú diváci možnosť „tipovať“, ktorá zo správ je hoaxom a ktorá pravdou. V závere inscenácie sa totiž dozvedáme, že na hlasovacích škatuľkách funguje len malé svetielko vzbudzujúce ilúziu funkčnosti zariadenia. Výsledky hlasovania sú však animáciou, ktorá je vytvorená dopredu. Aj premiérové uvedenie, v ktorom boli divákmi pozvaní dospelí hostia, potvrdilo, že uveriť ilúzii je veľmi ľahké, nech máte akýkoľvek vek. Osobne si netrúfam so stopercentnou istotou tvrdiť, či sú predtočené aj videoprojekcie scén, ktoré sa odohrávajú za dverami telocvične, pričom sa snažia pôsobiť ako živý prenos. (Premiéra a videozáznam reprízy, ktoré som videl, sa odohrávali v telocvični Párovského gymnázia v Nitre). Rozhodne tak pôsobia. Pokiaľ je táto moja dedukcia správna, bolo by možno vhodné priznať aj túto ilúziu.
Inscenácii veľmi pomáha, že zvolený jazyk nepôsobí umelo, ale je dospievajúcej generácii blízky, pričom to však nerobí vtieravým spôsobom. Jedna z prvých vecí, na ktorú divák tohto veku reaguje, je totiž situácia, keď zo zvoleného jazyka vyčíta, že tvorcovia sa snažia pôsobiť ako „kamoši, ktorí chápu“, no v skutočnosti postavy používajú 10 – 20 rokov staré slangové výrazy a frázy. Môžete sa potom na javisku snažiť akokoľvek chcete, základnú dôveru ste už stratili. Škoda však je, že dynamike inscenácie ubližujú predely medzi výstupmi, počas ktorých sa mení prostredie a postavy, ktoré herci stvárňujú. Turek s Viskupom totiž okrem Petra Pravdu, Adama a Sama ešte predstavujú speváka skupiny Biely Pegas a dvojicu členov Hrdého hnutia. Zmeny v kostýmoch sú len drobné. Prerezané lopty slúžia ako holá hlava či vytvarované resp. steroidové telo členov HH, inde je použitá parochňa symbolizujúca farebné číro punkového speváka, najvýraznejší je moment, v ktorom sa Viskup mení na Petra Pravdu v saku a s okuliarmi. K tomu však treba prirátať zmeny scény, v ktorých herci musia tu posunúť gymnastickú kozu, tam ju nastaviť na inú výšku, rozložiť a zložiť švédske bedne či posúvať vešiak. Práca s multifunkčnosťou rekvizít je síce zaujímavá aj umelecky vynaliezavá a scénografka Daša Krištofovičová v tomto ohľade predviedla pozoruhodnú kreativitu, no zmien je až zbytočne veľa. Najmä v momentoch, v ktorých sa kopia v krátkom časovom úseku. Inscenácii vôbec nepomáhajú a umelo ju predlžujú. Najviac tento aspekt cítiť v pasáži, ktorá sa odohráva v kupé vlaku, kde HH vykonáva hliadku.
Pokiaľ ide o výkony Tureka s Viskupom, koncepcia inscenácie im nedáva príliš veľa príležitostí na rozvíjanie nejakých prevratných a zásadných hereckých polôh. To nie je kritika, len konštatovanie. Pohybujú sa tak v rámcoch základnej charakteristiky. Peter Pravda je odborník, ktorý deťom prednáša o hoaxoch. Adam a Samo sú bežnými študentmi. Adam je pre spoluprácu s HH nadšený o čosi viac, nad Samom mierne dominuje, no rozhodne mu nechýba základné kritické myslenie. Je to napríklad práve on, ktorý upozorní, že Kriváň, na ktorý vystúpili, nie je ten istý, ako ten, na ktorý vystúpili štúrovci. Pri interpretácii oboch postáv treba však oceniť miernu dávku dobre mienenej mladíckej neohrabanosti, jednoduchosti, neskúsenosti a naivity. Či už ide o moment, keď Samo fajčí na záchodoch, či spôsob, akým hliadkujú vo vlaku. Je to ten typ nelogického správania, pre ktorý si spolužiačky reálnych predobrazov týchto postáv musia klásť často otázku: Ako mu toto napadlo? Najväčšiu dávku satirickej kritiky smerovali tvorcovia na postavy dvoch členov HH. Najmä výstup v posilňovni pracuje s motívom vyslovených tupcov, ktorým steroidy zabili všetky mozgové bunky. Pre úplnosť ešte treba spomenúť postavu novinára, ktorý natáča reportáž z koncertu Bieleho Pegasa pre Denník D.
Hoax je inscenáciou, ktorá svoj základný účel plní. Bez toho, aby pôsobila zbytočne mentorsky, nadväzuje s divákmi, ktorým je určená, dialóg o téme, ktorý by mal naplno prebiehať najmä na hodinách mediálnej či občianskej výchovy, alebo aspoň na diskusiách po predstavení. Na druhej strane by bolo vhodné, keby sa tak úzkoprofilovo nezameriavala len na segment pravicového extrémizmu a jednej konkrétnej politickej strany. Študentom samozrejme treba vysvetliť aj to, že napríklad hliadky vo vlakoch absolútne neriešia podstatu problému, no princípy a dôvody manipulácie verejnej mienky sú inde a komplikovanejšie.
Podobne je to s réžiou inscenácie. Nechýba jej schopnosť kreatívnych riešení situácií (spomínaná multifunkčnosť rekvizít a priestorových prvkov scénografie), nadväzuje kontakt s divákmi, snaží sa pôsobiť inovatívne. Zároveň však necháva aj veľké množstvo nevyužitého potenciálu. Či už vo využívaní moderných technológií (nechajme teraz bokom, že v tomto ohľade môže byť limitom aj rozpočet inscenácie) alebo v schopnosti divákov reálne zapojiť do diania. V princípe teda ide o kvalitnú remeselnú prácu, no nie „topzážitok“.

Miroslav Zwiefelhofer

Miro Zwiefelhofer absolvoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bol členom rady pre zahraničné divadlo festivalu Divadelná Nitra, členom dramaturgickej rady festivalu Nová dráma a ako porotca sa zúčastňuje prehliadok ochotníckeho divadla, ktoré sú súčasťou festivalu Scénická žatva. Venuje sa recenzistike, kritiky uverejňuje v napríklad v časopise Kód – konkrétne o divadle a v Rádiu_FM.