Herstória: Gisi Fleischmann

Premiéra: 3. a 4. marca 2012 v Štúdiu SND
„Ženy históriu vždy vytvárali rovnakou mierou ako muži, nielen sa na nej ´podieľali´. To, čo je dnes iné, je, že si svoju minulosť plne nárokujú a majú prostriedky, vďaka ktorým ju dokážu interpretovať. História nás učí najmä to, že ľudské konanie má svoje dôsledky a isté rozhodnutia nie je možné vziať späť,“ tvrdí zakladateľka feministickej historiografie Gerda Lerner, ktorá v roku 1939 spolu so svojimi rodičmi utiekla pred nacizmom do Spojených štátov amerických. Vari o ničom inom neplatí tento jej výrok viac ako o druhej svetovej vojne a hrôzach holokaustu. Hoci dominantný príbeh dejín je zväčša rozprávaný a interpretovaný prostredníctvom dejateľov mužov (je teda v pravom slova zmysle his-tóriou), aj v časoch toho najväčšieho temna a počas vojen dejiny spolu-vytvárali ženy. Jednou z nich bola aj Gisi Fleischmann. Územčistá sionistka s čiernymi vlasmi a krásnymi – hoci smutnými – očami, žila v rokoch 1892 – 1944. Klariská, Podjavorinskej (kedysi Edlova), Búdková – to všetko boli ulice, kde ju Bratislavčania mohli stretávať na ceste domov alebo do kancelárie. Tu sa v Ústredni Židov ako šéfka ilegálnej pracovnej skupiny snažila uľahčiť neľahký osud svojej „rodine“ (tak nazývala židovskú komunitu) a dúfala, že uplácaním nacistov sa jej podarí zastaviť deportácie nielen na Slovensku, ale aj v celej Európe. Príbeh Gisi je pre mnohých doposiaľ neznámy, hoci k verejnosti sa dostal už pred niekoľkými rokmi, v podobe viacerých novinových článkov a najmä vďaka publikáciám historičky Kataríny Hradskej (Listy Gisely Fleischmannovej, Gizi Fleischmannová – Návrat nežiaduci).
Do divadelnej podoby príbeh Gisi previedla teatrologička a dramatička Anna Grusková. Hra Rabínka vznikla prepracovaním a úpravou autorkinej pôvodnej rozhlasovej hry a v Slovenskom národnom divadle mala premiéru v marci 2012. Predtým, než sa hra dostala na dosky národného divadla, bola jej prvá verzia čítaná vo Viedni a Olomouci a v talianskej Bologni ju uviedlo Teatro Reon. V našich divadlách doposiaľ nebolo uvedených veľa pôvodných produkcií o holokauste. Ak nerátame Ballekovho Tisa v divadle Aréna, je Rabínka jedným z prvých divadelných diel v rámci tejto tematiky. A je o to viac cenné, že o tomto období vypovedá cez postavu dejateľky (dnes by sme povedali aktivistky). Okrem scenáristky Anny Gruskovej sa na inscenácii podieľali Viktorie Čermáková (réžia), Emília Vášáryová, Ivana Kuxová, Ingrid Timková (hrajú viacero postáv), performerka a pohybová odborníčka Halka Třešňáková, Jana Preková (scéna a kostýmy). Rastislav Ballek a Matej Samec sa ujali dramaturgie a Petr Kofroň hudby.
Hry, ako je táto, stavajú celý realizačný tím pred základnú otázku: Je vôbec možné uchopiť hrôzy holokaustu? Ako o utrpení vypovedať citlivo, bez skreslení a bulvarizácie tak, že divák a diváčka budú odchádzať emocionálne zasiahnutí? Osud Gisi hlboko poznamená každého, kto sa s ním stretne. Hoci podplácanie nacistických funkcionárov nebolo v ilegálnej pracovnej skupine pôvodne nápadom Gisi, prijala ho a verila, že ide o jediný možný spôsob, ako sa dajú transporty zastaviť v celoeurópskom meradle. Neúnavne písala listy zahraničným židovským organizáciám a žiadala o podporu a peniaze, ktoré by, ako verila, mohli zachrániť životy ľudí. Príbeh Gisi je z toho dôvodu nielen o odvahe, sile, statočnosti, nekonečnej húževnatosti či pracovitosti, ale aj o balansovaní na ostrí noža a využití nie príliš ušľachtilých prostriedkov v mene záchrany ľudských životov. Spracovanie príbehu bolo nepochybne výzvou už pre scenáristku, ktorá vo vzťahu k zobrazeniu hlavnej hrdinky musela uvažovať o kontroverznosti a nakoniec aj efektívnosti takéhoto konania. Hoci sa Gisi napokon zastáva a dovoláva sa pochopenia („Ona, Gisi, to musela robiť, ona sa usilovala pomôcť. Ona tomu verila. Nemôžeme ju súdiť, nemôžeme zabudnúť.“), v hre ju neheroizuje (výčitky a možné výhrady prednáša najmä postava Gisinej matky, Jetty: „Kto líha so psom, vstáva s blchami. […] Veď to sú krysy. […] Povedz mi vlastne, čo je to tá Ústredňa Židov, veď vy ste tam len taká banda kolaborantov, vy s nimi spolupracujete na tom svinstve. […] Veď ty si už hádam aj kráľovná. A ak nie si, tak určite budeš kráľovná. Gisi, spamätaj sa! Spolupracovať na organizácii vysťahovania, na koncentrácii našich ľudí. […] Ten, kto má peniaze, toho z transportu vyberiete a toho chudobného tam pošlete miesto neho.“).
Pri ťaživých témach, akou je holokaust, hrozí vždy v snahe o historickú vernosť a korektnosť zahltenie faktami a suchá historizácia. Režisérka Viktorie Čermáková, ktorá má s politickým divadlom bohaté skúsenosti (režírovala napr. Políbila Dubčeka, Horáková x Gottwald) sa rozhodla pre experimentovanie a využitie viacerých odcudzujúcich stratégií. Hoci by sa dala o kľukatom a komplikovanom osude Gisi Fleischmann, o jej aktivitách, pôsobení, súkromných vzťahoch a o politických okolnostiach vytvoriť niekoľkohodinová produkcia, inscenácia je skratkovitá a trvá necelých 80 minút. Experimentálnu povahu naznačuje už pohľad na obsadenie – všetky postavy, aj tie mužské, sú hrané herečkami, ktoré sa počas hry prezliekajú do rôznych kostýmov. S historickým materiálom scenáristka, réžia a dramaturgia zaobchádzajú invenčne – fragmentárne, nelineárne, tragika a nepochopiteľnosť historických udalostí sa zdôrazňujú karikovaním. Hoci toto spracovanie vytvára pôsobivé efekty, najmä menej poučený divák, ktorý nedisponuje vedomosťami o Gisi Fleischmann či o histórii slovenského holokaustu, sa môže v deji a vzťahoch strácať. Táto nevýhoda sa najviac prejavuje pri niektorých prechodoch medzi postavami (najmä u Ivany Kuxovej a Halky Třešňákovej), ale môže sa objaviť aj pri diváckej snahe dôsledne uchopiť paralely starozákonného príbehu Ester so životom Gisi, či plnosť metaforického potenciálu postavy Železného muža (hrá ho Halka Třešňáková). Podľa vlastných slov tvorcovia rátali s tým, že divák a diváčka nie vždy a nie všetkému budú rozumieť a predpokladali, že spätne sa im mozaika príbehu vyskladá, keď o ňom po odchode z divadla pouvažujú, prípadne, keď si doštudujú potrebné fakty (na tieto účely môže poslúžiť aj informáciami nabitý bulletin). Napriek tomu, že nelineárnosť, transrodový kasting, viacero postáv hraných jednou herečkou a prelínanie postáv, experimentovanie s formou (strihová skladačka, využitie historických dokumentov a videa bežiaceho na pozadí, nahrávok simulujúcich hlas napr. Gisi, rôzne formy od karikujúceho hrania až po čítanie) vyznievajú efektne a v konečnom dôsledku sú emocionálne prínosné, javisko niekedy pôsobí príliš chaoticky a príbeh a vzťahy sa chvíľami zbytočne komplikujú. Dá sa však súhlasiť s tým, že takáto forma zodpovedá zložitosti historických udalostí tohto obdobia, ako aj príbehu Gisi, ktorá do značnej miery – aj pre historičku Hradskú a pre dramatičku Gruskovú – stále zostáva tajomstvom.
Anna Grusková pre SND vypracovala hru, ktorá je, na rozdiel od predchádzajúcich verzií, obohatená o politický kontext. Predtým, než má divák šancu spoznať Gisi, navštevuje zasadnutie Štátnej rady v marci 1942, na ktorom sa politici dohadujú o (už začatých) transportoch. Silu otvoreného obsadzovania predvádzajú herečky už pri tejto úvodnej scéne. Ingrid Timková hrá radikálneho Politika 1: „Som na tom stanovisku zbavovať sa Židov. […] Ešte 10 rokov a slovenský hospodársky život – až na malé obchody a podniky – bol by sa dostal úplne do rúk Židov. […] Židovská otázka bude u nás dokonale vyriešená vtedy, keď bude samozrejmosťou pre každého člena nášho národa, že pre riešenie tejto otázky nesmú hrať žiadnu úlohu osobné momenty. A keď aj posledný Žid opustí územie nášho štátu… Nastráž!“. Ivana Kuxová hrá „umierneného“ Politika 2, ktorý kladie otázku, či by mali byť presídľovaní aj kresťania, v situácii nedostatku pracovných síl dôvodí hospodársku dôležitosť Židov, no zároveň deportácie podporuje: „Položme si otázku, zodpovedá to eticko-morálnym zásadám našej ústavy, aby sme pokrstených Židov, teda kresťanov vydali za hranice tak, ako Židov nepokrstených? Na Slovensku to vzbudzuje všeobecné pohoršenie, lebo sa to prieči základným zásadám kresťanstva a prieči sa to aj paragrafu 81 našej ústavy. […] Bolo by však treba, aby sme túto vec po tejto stránke pripravili tak, aby to slovenský národ mohol vždy i pred históriou zniesť. Veď keď si štát žiada týchto Židov a my im ich chceme dať, tak medzi týmito štátmi musí byť riadna medzinárodná dohoda. Len čo sa skončí vojna, musí to byť riešené. Ináč tí potom všetci môžu prísť sem a to my nechceme. Som za to, nech Židia idú, ale riadne pripraveným spôsobom“. Ťažkosti historicky identifikovať poslanca 1 či poslanca 2 je možné chápať aj symbolicky, ako demonštráciu presvedčenia, že menšie zlo v tomto prípade neexistuje. Rátajú sa iba počty transportov a mŕtvych a zodpovednosť aj vina sú kolektívne.
Zobraziť drsnosť, odľudštenosť a neuveriteľnosť týchto diskusií sa v hereckej práci darí Ingrid Timkovej, no vari ešte viac Emílii Vášáryovej v postave Šaňa Macha. Pôsobivou prácou s polohou hlasu, intonáciou a dikciou dokonale zachytáva chrapúnstvo a bohorovnosť politického pohlavára. Jeho prejav brojí nielen za bezpodmienečnú deportáciu Židov, ale aj proti Ústredni Židov, v ktorej okrem Gisi a jej skupiny pracovali aj Židia kolaborujúci s režimom: „Ústredňa Židov? Doteraz jeden jediný sľub nedodržala. My sme ich poverili, aby urobili isté veci. Nestalo sa tak. Sklamali nás na celej čiare. […] Napríklad kartotéka Ústredne Židov je celá falošná. Ja som ju dal zhabať, lebo som sa obával, že bude zničená, a celá je falošná. […]V niektorých pracovných táboroch dostali príkaz zriadiť stolárske dielne, hoci prešli mesiace, nestalo sa tak a včera zo seredského tábora hlásili, že za dva dni to budú mať hotové. A tunajší do pol roka nedokázali to urobiť. […]Akýsi rabín píše prezidentovi, píše Jožkovi, píše Jozefovi… a Bohom sa oháňa. Že vraj jeden jediný pán Boh nás stvoril a pred jedným jediným Bohom sa vraj budeme zodpovedať. Takto človek otvára oči.“ V jednom momente sa text dokonca dotýka aj histórie SND: „Prišli za mnou umelci, speváci, sólisti zo SND. Že vraj, ak prepustíme tie tri Židovky, oni nebudú vedieť spievať. Tá jedna ich vraj učí, tá druhá bohviečo a tá tretia nehovorím… Tak ale teraz sa pozerajte, ticho, pozerajte sa na mňa. Čo teraz robím? ´Rež a rúbaj do krve! Inak to už nebude. Až kým Slovák na Slovensku pánom nebude!´ A teraz čo som robil? Som spieval, nie? Však som spieval.“ Aj napriek historicky odlišnej lokalizácii priestorov divadla, divákov nutne premkne genius loci.
Scénu a kostýmy vytvorila Jana Preková. Inscenácia sa odohráva v malom štúdiu, scéna je jednoduchá, no napriek tomu ponúka bohatstvo odkazov. Pódium, na ktorom sa snem odohráva, je pokryté zeleným kobercom, makety oviec, hrable, ľudové oblečenie poslanca 2 odkazujú na rurálne prostredie, ktoré bolo v minulosti baštou nacizmu. Poslanec 1 a Šaňo Mach sú oblečení v bielej liturgickej košeli, spod ktorej vytŕča čierny odev a kožené rukavice. Temnota skrytá pod rúchom pobožnosti (vlk v ovčom rúne), je priamo odhalená až po chvíli, keď si poslanci zvlečú liturgické odevy. Karikatúrny charakter celej situácie posilňuje aj jarmočná, kolotočová hudba (Petr Kofroň) a mimoriadne efektné fyzické odťahovanie a opätovné približovanie sa herečiek k mikrofónu, ktoré sprevádza znižovanie a zvyšovanie hlasu.
Politický kontext a „intímnu“ rovinu príbehu oddeľuje starozákonný príbeh o Ester, ktorý sa vyjavuje postupne, ako vsuvky v časti venovanej Gisi. Z knihy Ester číta a Ester hrá Ivana Kuxová. Tento príbeh má viacero funkcií – naznačuje nielen historické pozadie prenasledovania Židov, ale aj niekoľko morálnych premís, ktoré možno vzťahovať na konanie Gisi. Židovka Ester bola manželkou kráľa Asuera. Jej opatrovník Mordechaj sa dostal do nemilosti kráľovho služobníka Hámána, ktorý sa rozhodne dať vyhubiť celý židovský národ. Mordechaj požiada Ester o pomoc, no ona najskôr odmietne pred kráľa predstúpiť bez vyzvania (ak kráľ totiž neomilostí samozvanca, postretne ho smrť). Slová Mordechaja: „Nemysli si vo svojej duši, že sama unikneš v dome kráľovom zo všetkých Židov. Ba ak budeš naopak mlčať v tento čas, dostaví sa časom Židom z iného miesta úľava a vyslobodenie a ty a dom tvojho otca zahyniete. A ktovie či práve pre čas ako je tento neprišla si ku kráľovstvu,“ je možné chápať ako volanie po odvahe, zodpovednosti za komunitu a nutnosti čeliť nepriazni osudu aj s rizikom straty vlastného života. Podľa týchto starozákonných pravidiel žila a konala aj Gisi Fleischmann, hoci jej príbeh sa skončil menej šťastne ako Esterin (tá prežila a získala pre svoj národ ochranu). Pri vyjavovaní príbehu (paralelne k posunom v Gisinom osude) narastá miera napätia, čo sa prejavuje v celkovom zdramatizovaní hudby a prejavu, v prechode od čítania z knihy Ester až k atonálnemu spevu, ktorý evokuje štýl spevu neonacistických skupín. „Ester“ si vo vrcholných momentoch na seba berie zlatý odev a v jednom momente po javisku cestuje na kresle či tancuje s kosou Železného muža. Tieto scény pôsobia na divákov svojou kombináciou mágie a teroru veľmi emocionálne. No najmä ich sa týka aj spomínaná neprehľadnosť a prekombinovanosť (na škodu je bohužiaľ aj – vzhľadom na technické zabezpečenie inscenácie nutné – premiestňovanie rekvizít pomocníkmi počas deja).
Gisi diváci a diváčky spoznávajú v situácii, ktorá pre ňu bola asi najtypickejšia – pri písaní listov. Zúfalstvo a nekonečnosť tejto činnosti dokresľujú haldy padajúcich papierov a únava starnúcej, chorľavejúcej mamy. Matku Jetty hrá Emília Vášáryová, Gisi Ingrid Timková. Rozhodnutie obsadiť do úlohy Židovky herečku, ktorá je fyziognomicky a typovo na úplne opačnom póle, môže na prvý pohľad vyvolávať rozpaky, no pre inscenáciu bolo dobrou voľbou. Okrem toho, že Timková podáva dôveryhodný výkon, je takéto obsadenie aj veľmi symbolické – veď pri holokauste zomierali nielen Židia a Rómovia, ale aj všetci nepohodlní ľudia. Holokaust je dejinami nás všetkých, bez ohľadu na fyziognómiu, farbu vlasov, očí či pleti. Výkonu Timkovej v postave Gisi nemožno vyčítať vari nič okrem toho, že psychológia postavy mohla byť detailnejšia. Odstup od postavy bol však zrejme vyžiadaný réžiou. To isté sa dá povedať aj o miere razancie. Dalo by sa predpokladať, že postava, ako je Gisi, bude hraná s trochu väčšou tvrdosťou, silou a razanciou. Nasvedčujú tomu nielen zachované historické dokumenty o Gisi, tento pocit evokuje aj pohľad na jej dobové fotografie. Podať Gisi jemne však bolo zrejme zámerom. Ako historická osoba nie je heroizovaná, práve naopak, je zobrazená vo svojej slabosti, zúfalstve a pri horúčkovitom (takmer) blúznení: „Ale ja sa nebojím, ja to dokážem. A keby ty si vedela, ako ja do nich vidím. Všetci sú úplatní a všetci sa boja. A toto musíme využiť. A my to aj využijeme.“
Scény medzi Gisi a matkou sa odohrávajú na jednoduchom pódiu, vykachličkovanom bielymi obkladačkami, ktorých sterilita navodzuje pocit neľudskosti a odosobnenosti prostredia koncentračných táborov. Gisi čelí nepochopeniu dcér a výčitkám matky: „Čo to zase píšeš? Prečo si ty myslíš, že môžeš tými listami meniť svet? Veď to sa nedá, prečo si taká pyšná? […]A kto zachráni teba, keď sa ja pominiem? Muž ti zomrel, oňho si sa nestarala, stále len tie tvoje spolky. Deti si poslala preč, aby ti nezavadzali.“ A vzhľadom na to, že sa rozhodla obetovať svoj rodinný život, čo je v tradicionalistickej spoločnosti osobitne neprijateľné najmä pre ženy, musí počúvať aj výčitky, že baží po moci: „… ty si tu teraz veľká pani. Ty si tu teraz šéfka ilegálnej skupiny. Ty túžiš šéfovať mužom. A vieš, čo je tvoje najväčšie privilégium? Že ty si prvá na odstrel! Veď preto ťa spravili šéfkou ilegálnej skupiny až potom, keď to začalo byť najviac nebezpečné. Tebe sa zaľúbila moc, moc nad ľudskými životmi. […]Čo si ty, nejaká rabínka?“.
Ústredňa Židov, v ktorej Gisi pracovala, sa najskôr starala o hmotné zabezpečenie Židov a o ich vysťahovanie do Palestíny, no neskôr, keď sa začalo vysídľovanie do pracovných táborov, Židov vyzývala na poslušnosť. Preto ju časť komunity vnímala s nedôverou, ako predĺženú ruku nacistického štátu. Neustále však pomáhala Židom získať výnimky a snažila sa pozornosť nacistov preniesť na pracovné tábory. Nielen Gisi si bola veľmi dobre vedomá toho, čo sa Židom deje a čo hrozí. Krátko na to, ako sa začali deportácie, sa v ústredni sformovala ilegálna pracovná skupina. Gisi bola jej hybnou silou. Ako autoritu ju počúvali a rešpektovali aj muži a dokonca aj rabíni (aj odtiaľ názov hry). Skupina verila, že podplácanie nacistických funkcionárov by mohlo pomôcť zastaviť deportácie. Preto sa okrem liekov, šatstva a vecných darov od zahraničných židovských organizácií Fleischmann snažila získať aj peniaze. Jej hlavnou nádejou bol Dieter Wisliceny, skorumpovaný nemecký poradca pre židovskú otázku, pôsobiaci na Slovensku: „Je to veľmi milý, veľmi ochotný a veľmi kultivovaný muž a v rámci našej práce sa nám podarilo získať jeho priateľstvo. […] Podľa posledného sčítania obyvateľstva žilo v krajine 88 tisíc Židov… zostáva 10 tisíc Židov určených v najbližšom čase k deportácii. […] Teraz najbližšie potrebujeme 100 tisíc švajčiarskych frankov pre Willyho a mesačne 10 tisíc švajčiarskych frankov pre našich… , pre Jozefa. […] Willy sa veľmi dobre osvedčil a sľub dodržal. A v rámci našej spolupráce teraz podal tento návrh. Je ochotný pohovoriť – za určitých finančných okolností – s Eichmannom, aby sa celá akcia zastavila. Pretože Sobibor, Treblinka, Belzec a Osvienčim sú likvidačné tábory“. No Wisliceny nádeje Gisi sklamal, postupne bolo čoraz jasnejšie, že nie je možné sa naňho spoliehať („Willy na tú kávu zabudol a deportácie stále pokračujú a pokračujú.“). Podľa súčasných zistení v rovnakom čase, ako Wisliceny sľuboval zastavenie transportov a od pracovnej skupiny bral peniaze, pripravoval ďalšie transporty a dokonca o Slovensku tvrdil, že by sa mohlo stať prvým štátom, ktorý definitívne vyrieši „židovskú otázku“. Inscenácia tento konflikt a toto zistenie nevyužíva naplno, bolo by možné si predstaviť aj dramatickejšie spracovanie tejto vzťahovej línie.
Pri písaní listov dcéram je „jemnosť“ Gisi vari najviac namieste: „Milované deti, je pre mňa neznesiteľné, keď o vás tak málo počujem. Prosím vás, píšte mi o všetkom, každý detail vášho života napĺňa môj život. Osobitne Judit mi dva roky nič nenapísala. Popravde to neviem pochopiť a obávam sa, že chyba je na vašej strane. […] Divadlo, kino, kaviareň pre nás nie sú. Ale aspoň môžem po šiestej vychádzať a mám aj iné uľahčenia, čo ako viete, je pre moju prácu dôležité. […] Osud to tak chcel, aby tvoja matka spĺňala misiu, ktorá pozostáva zo zmierňovania veľkého utrpenia, ktoré tu zažívajú tvoji krajania. Musela som zažiť, ako našu krásnu mládež a medzi tým všetky tvoje vrstovníčky poslali do krajiny hrôzy, do Poľska. Keď to všetko vidím pred sebou, denne ďakujem bohu, že viem, že moje dcéry sú v Erecii, v zemi zasľúbenej. […] Tento život nie je krásny, ani ľahký, ale my, ktorí ešte stále veríme, že ľudstvo môže byť lepšie, musíme urobiť všetko, aby sme boli silní, schopní.“ Odcudzenosť Gisi od dcér, to, že sa rozhodla pre komunitu, sa v texte prejavuje drobnými detailmi, napríklad vtedy, keď Gisi v liste nahradí slovo mama svojím krstným menom („Vaša Vás úprimne milujúca mama. Nie. Vaša Vás úprimne milujúca Gisi“). Komplikovaný vzťah s dcérami Lici (hrá ju Ivana Kuxová) a Juci by si, podobne ako genéza vzťahu s Wislicenym, zaslúžil tiež emocionálne detailnejšie spracovanie. Istú odpoveď na otázku, ako v skutočnosti dcéry hodnotili mamu, inscenácia predsa len ponúka v závere.
Osobitne treba vyzdvihnúť herecký a pohybový výkon performerky, zakladateľky alternatívneho fyzického divadla v Čechách, Halky Třešňákovej. Jej scény patria v celej inscenácii medzi najsugestívnejšie. Či už je to jej zobrazenie Železného muža, kde Třešňáková na chodúľoch a s kosou obchádza javisko, vyzlieka židovské dievča, sáče ho na zem, alebo jej pohybové variácie okolo tyčí pripevnených na stene na konci inscenácie, jej vystúpenie vyvoláva zimomriavky. Miestami ho sprevádza nepríjemne pôsobiaca, počítačom mutovaná nemčina, alebo používa slovenčinu s nemeckým prízvukom (ako Wisliceny či druhá tvár Gisi). Celkovo je takéto použitie nemeckého jazyka a slovenčiny mrazivé, najmä keď začujeme akoby hlas vyvolávajúci mená obetí v pamätníkoch holokaustu („Ervin, Noemi, Ernst…“; všetko tajné mená Gisi). Historicky postava Železného muža odkazuje na sošku, ktorou boli nacisti opantaní. Pred druhou svetovou vojnou ju objavila nacistická expedícia, ktorá pátrala po árijských koreňoch v Tibete. Soška vytesaná z kameňa meteoritu (v skutočnosti ide o sochu budhistického kráľa) zaujala nacistov ľavotočivou svastikou a preslávila sa pod názvom „Železný muž“. Nacistov presvedčila, že ich hľadanie sa orientuje správnym smerom, bez ohľadu na to, že svastiku používali už staré civilizácie ako symbol rovnováhy protikladov. Postavu Železného muža, ako personifikácie nacistu a metaforu nacistických hrôz, pochopí divák aj intuitívne (Gisi): „On kráča po našej ulici. A ja ho vidím aj cez zatvorené dvere. Obliekol si čudné brnenie, visia na ňom kúsky kovov, hompáľajú sa a štrngocú pri každom pohybe. Kráča a so všetkým tým rachotiacim železom vyzerá takmer smiešne. No ja sa trasiem od hrôzy. Železný muž je pred našimi dverami! A ja viem, že tak, ako ho vidím ja, vidí aj on mňa. Chvíľu nehybne stojí, potom stisne kľučku.“ Hoci Železný muž javisko obchádza od začiatku, v inscenácii slúži na vytvorenie hustnúcej atmosféry – čoraz viac stelesňuje besnenie približujúce sa k hlavnej hrdinke a k tým, ktorí zatiaľ unikali. Ako predzvesť tragédie, ktorá sa blíži, sa dá rovnako chápať aj scéna strihania vlasov Gisi (podobá sa záberom zo slávneho filmu Shoah).
Osudným krokom, ktorý Gisi vydláždil cestu do koncentračného tábora, bola spolupráca s manželkou pohlavára Isidora Kosa. Kosovú, ktorá od Gisi chcela získať peniaze na zahraničné štúdium svojho syna, podobne vynikajúcim spôsobom ako pri postave Šaňa Macha, hrá Emília Vášáryová. V červenom kožuchu, vysokých lodičkách, s výrazným mejkapom hrá mondénnu, povrchnú a alibistickú nacistku, ktorá spoluprácu s Gisi považuje za dobrodružstvo: „Toto je také vzrušujúce, všetko. […] Gisi, chcela som len celkom súkromne, že ja a môj muž vôbec nesúhlasíme s tým, čo sa tu deje. Ja som čítala židovský kódex a tak strašne som plakala. Veď to je hrozné, veď to je otrasné! Ako môže niekto niekomu zobrať rádio len tak? Ja som si v poslednom čase na rádio hrozne zvykla. Veď oni z vás urobili podľudí. […] Ja a môj muž, my vôbec nie sme ako oni. Ale, veď toto je krásny prsteň! Gisi, ty si veľmi milá, ďakujem ti!“. Postava Kosovej sa prelína a v istých momentoch prechádza do postavy matky, akoby Jetty parodovala Kosovú. Nasvedčujú tomu aj slová Gisi, keď prichádza Kosová: „Mama, mama, prestaň s tým už…“.
O tom, že táto spolupráca bola odhalená a o ďalšom osude Gisi sa už dozvedáme iba útržkovito, z rozprávania troch herečiek sediacich na bielych vydláždených kreslách, v pozadí na plátne beží video s dobovými dokumentmi a fotografiami. Táto scéna je čistá a jednoduchá, no patrí medzi najsilnejšie v celej inscenácii. Dozvedáme sa, že nacisti zajali Gisinu matku, že Gisi sa skrývala, ale potom sa dobrovoľne prihlásila a tak, ako nechcela emigrovať, odmietla aj ujsť z transportu. Gisi zahynula hneď po príchode do koncentračného tábora. Svoje deti vo vysnívanej Palestíne už nikdy neuvidela, rovnako ako ani svoju matku. Aj keď rodina chorľavej Jetty po skončení vojny tvrdila, že Gisi cestuje po svete a dokumentuje hrôzy nacizmu, ona vedela, že: „…už predsa nežije, veď keby žila, napísala by mi, vedela tak pekne písať, napísala toľko listov…“.
Hlavnou pracovnou metódou inscenátorov bol ironický odstup, odcudzenie a tvorivé narábanie s dokumentárnymi prvkami na všetkých inscenačných úrovniach. Daňou za to však bola menšia zrozumiteľnosť príbehu a to, že divák či diváčka v konečnou dôsledku k osobnosti Gisi v celej ľudskej hĺbke nemohli preniknúť. Inscenácia je však vo svojej podobe nepochybne výnimočným spracovaním boľavej témy holokaustu. Je ju potrebné oceniť predovšetkým za citlivosť, s ktorou (napriek karikovaniu) k týmto historickým udalostiam pristupuje a za formálnu inovatívnosť, ktorou žáner dokumentárnej drámy posúva ďalej. Vďaka tejto inscenácii sme sa mohli dozvedieť viac o Gisi Fleischmann. Hoci jej hrdinstvo a statočnosť nie sú kvantifikovateľné počtom zachránených osôb, a možno v jednotlivých okamihoch neviedli k vytúženému cieľu, z hľadiska svojho posolstva celkom iste neboli zbytočné.
Lenka Krištofová
publikované online 31. 12. 2012

Lenka Krištofová

Lenka Krištofová je novinárka a filozofka. Vyštudovala filozofiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rámci doktorandského štúdia absolvovala stáž na Katedre politických vied a v Zentrum für Gender Studies na Brémskej univerzite. Zaujíma sa o rodové štúdiá a filozofické reflexie umenia. Spoluautorsky a redakčne sa podieľala na vzniku prvej vysokoškolskej učebnice rodových štúdií, ktorú v roku 2011 vydalo Centrum rodových štúdií Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 2012 – 2019 bola zodpovedná redaktorka rodovo orientovaného časopisu Glosolália. Pravidelne prispieva do rôznych slovenských aj zahraničných periodík.