Géza Gárdonyi: VÍNO

Premiéra: 29. 06. 2007, Jókaiho divadlo Komárno
V druhej polovici 19. storočia maďarské divadlá zaplavil žáner bez výpovednej, estetickej, myšlienkovej hodnoty, ktorý sa nazýval ľudová spevohra. Scénky z dedinského prostredia, kde dedina bola len ku skutočnosti sa vôbec nepodobajúca, falošná dedina, hrdinovia boli idealizovaní pseudosedliaci, dej bol jednoduchý až primitívny so šťastným koncom s množstvom pseudoľudových piesní, ktoré potom hrávala cigánska muzika, a spievali ich po krčmách a zábavách. Na prelome 19. a 20. storočia nový riaditeľ budapeštianskeho Národného divadla, László Beöthy chcel skončiť týmto „pokleslým žánrom“ a hľadal nové možnosti divadelného zobrazenie života dediny a maďarského sedliaka. Pri svojom hľadaní natrafil na novely Gézu Gárdonyiho, v ktorých bol obraz dediny, dedinského života už skôr naturalistický. Požiadal ho o divadelnú hru na základe novely Víno. Úspech premiéry v r. 1901 prekonal všetky očakávania. Iný, pravdivejší obraz života dediny, maďarských sedliakov vítala nie len náročnejšia kritika, ale aj diváci. Obavy, že by Gárdonyiho naturalistické zobrazenie oproti stužkami, ligotavými gýčmi ovešaných sedliakov a dedinského prostredia mohli diváci odmietnuť, sa nenaplnili. Z dnešného pohľadu je už jasné, že Gárdonyiho prístup predsa len nebol až taký radikálny. Vo vykresľovaní charakterov postáv, popise prostredia síce používal naturalistické prvky, ale neporušil idylu príbehu – konflikt, ktorý končí dobre, všeobecným šťastím a spokojnosťou všetkých.
Dej divadelnej hry Víno je pomerne jednoduchý. Sedliak Imre Baracs žije v šťastnom manželstve so svojou ženou Juliou, teší sa zo svojho syna, a tvrdo pracuje, aby uživil rodinu. Keďže v mladosti vplyvom alkoholu mal sklon k agresivite, k vínu sa ani nedotkne, kým pri jednej slávnostnej príležitosti na prosbu všetkých, vrátane svojej ženy si opäť vypije. A opäť je agresívny, zbije svoju ženu. Tá sa od neho odsťahuje k matke. Baracs svoj čin hlboko oľutuje, Julika by sa tiež rada vrátila k mužovi, ktorého miluje, ale obaja sú tvrdohlaví, čakajú prvé gesto od druhého. Príhodou utrpí aj Baracsov brat Matyi a Julina sestra Rozi, ktorí sa tiež majú radi, ale Rozi pre príhodu svojej sestry s mužom tiež odmietne svojho milovaného. Nakoniec pomocou múdreho, ľudského strýka Mihálya Pákozdiho všetko dopadne dobre, manželia aj milenci sa udobria a „dodnes šťastne žijú, keď neumreli“. Aj keď charaktery sú pomerne dobre načrtnuté, aj keď hra má nepochybne historický význam vo vývoji maďarského divadla a maďarskej dramatiky na prelome storočia nie je jasné, prečo by sa táto hra mala hrať sto rokov po jej vzniku, s čím by mohla osloviť súčasného diváka.
Hosťujúci režisér Zoltán Bezerédi bol hercom legendárneho divadla v Kaposvári, kde (spolu so Szolnokom a čiastočne aj s Kecskemétom) v 70-tych rokoch minulého storočia prebehla reforma maďarského divadla. V tomto období sa v Kaposvári s úspechom pokúšali aj o inscenáciu pôvodných ľudových spevohier (ako aj „socialistickej agitky“ a operety). Tieto inscenácie mali ironický nadhľad, používali grotesku ako javiskovú formu, vytvárali karikatúru nie len žánru ale aj divadelného myslenia nadbiehajúcej očakávaniam divákov, voliacemu najľahšiu cestu k „zábavnému divadlu“. Pôvodné ľudové spevohry však svojou falošnosťou, nepravosťou sú už sami o sebe akousi karikatúrou, ponúkajú možnosti na ironizáciu a používania grotesky, odhaľujúce ich falošnosť, gýčovitosť. Keďže Bezerédi v týchto inscenáciach hrával, neskoršie (hlavne operety) ich režíroval (až sa stal známy ako „režisér na hudobný žáner“), nápad pochádza pravdepodobne od neho. Nakoľko diváci (komárňanskí asi ešte viac ako ostatní) večne túžia po zábave v divadle, a vedenie divadla sa snaží pri plnení tejto diváckej požiadavky o ponúknutie divadelnej kvality, vítali ho otvorenou náručou. Lenže Gárdonyiho hra sa ľudovej spevohre podobá len idylickým príbehom so šťastným koncom. Postavy a prostredie sú zobrazené naturalisticky, výrazne odolávajú snahám o ironický nadhľad a groteskné prvky. Snahy o grotesku síce v réžii Zoltána Bezerédiho nachádzame, pôsobia však skôr ako štýlová neistota, než silné divadelné momenty alebo obohatenie príbehu. Najvýznamnejším prvkom ktorý inscenáciu jednoznačne obohacuje, nachádza toľko hľadaný prechod aj spojenie medzi obdobím vzniku hry a súčasnosťou, prvkom ktorý jemne ironizuje ale ponecháva niečo aj z pôvodného „dobového štýlu“, je hudba Mártona Kovácsa. Škoda, že aj keď v programe sú uvedené aj mená Johanny Bodor (choreografia) a Tamása Gyöngyösiho (pohyb) pohybová zložka inscenácie nemala prostriedky, ktoré by sa vyrovnali hudbe. Vzhľadom na problémy so štýlom inscenácie (naturalizmus – realizmus – snaha o grotesku) mali ťažkú úlohu aj herci.
Veľkým problémom inscenácie sú nevyrovnané herecké výkony hlavných protagonistov. Krisztina Holocsy (Juli) ku zobrazeniu odhodlanej ženy s veľkou duševnou silou, tvrdohlavej ale zo srdca milujúcej používa málo gest, postavu buduje z vnútra, nezachádza do pochybných pokusov o grotesku, je veľmi sugestívna, je výkon naznačuje, ako by sa táto hra (keď sa už divadlo odhodlá na jej inscenovanie) dala predsa len hrať aj v súčasnosti. Rozi je oveľa hravejšia, veselšia, osudom ešte podstatne menej skúšaná. Katalin Holocsy sa svojím hereckým výkonom plne vyrovná svojej sestre (v hre aj v skutočnom živote). Nepodľahne štýlovým experimentom, krásne divadelné chvíle na javisku vytvára najmä ako zamilovaná žena trápiaca sa voľbou medzi svojim milým, za ktorým by podľa hlasu svojho srdca hneď bežala, a medzi rodinou, sestrou, ktorou jej rozum aj zvyky kážu byť solidárnou. Psychologicky veľmi pravdivá a divadelne pôsobivá je chvíľa úľavy, keď sa vyrieši konflikt medzi jej sestrou a Baracsom, a ona sa uvoľnene môže oddať svojej, pri začatí konfliktu práve sa rozvíjajúcej láske ku Baracsovmu bratovi. Nevyrovnané herecké výkony znamenajú, že herci, stvárňujúce mužské postavy Imreho a Matyiho Baracsa (István Manases a László Szabolcs Hajdú) na premiére neboli schopní podať taký jednotný, štýlovo čistý, vyrovnaný výkon ako ich partnerky. To spôsobilo problémy najmä v prípade vzťahu Juli a Imreho Baracsa. Z Imreho Istvána Manasesa natoľko chýbala sugestivita, akási mužská sila, rozhodnosť, že divákovi potom nie je jasné, prečo tak silná, rozhodná, sugestívna žena tak silno chce takého slabocha.
Z ostatných postáv asi najvďačnejiu úlohu mal József Ropog ako Mihály Pákozdi. Ropog pri zobrazovaní múdreho, rozvážneho strýka, človeka s esenciálnou ľudskou dobrotou, pomocou ktorý zo všetkých síl pomáha všetkým aby rozum, rozvážnosť a láska zvíťazila, Gárdonyiho naturalistický náčrt postavy obohatil prvkami hereckého psychologického realizmu (ako sme to videli aj v prípadoch Krisztíny a Katalin Holocsy). Podobne úspešne zvládla svoju, podstatne menšiu rolu aj Mari Varsányi (vdova Szunyoghová – Julina a Rozina matka). Podstatne ťažšiu úlohu mali herci, stvárňujúce komickejšie postavy. Práve v ich prípade sa totiž snažil režisér o isté „štýlové cvičenie“, ktoré by malo vniesť do inscenáciu prvky grotesky. Najlepšie to zvládli Xénia Molnár (zámožná vdova Eszter, ktorá chce zviesť opusteného Baracsa) a Tibor Fabó. Postava vdovy Eszter bez problémov zniesla isté karikaturistické prvky, zveličenia, ktorými Xénia Molnár rada pracuje, Tibor Fabó svojim vkusom, citom pre mieru a prirodzenou hereckou inteligenciou zvládol rolu richtára aj keď sa zdalo, že od režiséra sa mu veľa pomoci od režiséra nedostal. Štylizovaná scéna (Gabriella Győri a.h.), miestami realistické, miestami tiež štylizované rekvizity kladú (resp. posilňujú) otázku o volenom štýle, štýlovej jednote inscenácie, otázky o možnostiach naturalizmu, realizmu a štylizácie a ich spoločného používania na javisku 21. storočia.

Géza Hizsnyan