Ferlinghettiho vždy aktuálna poézia

Dramaturgia: Hana Launerová

Scéna, kostýmy a svetelný dizajn: Andrea Madleňáková

Réžia a hudba: Mário Drgoňa

Účinkujú:

Ferling: Vladimír Jedľovský

Mladý muž: Peter Martinček a. h.

Chlapec: Michal Spielmann a. h.

Recepčná: Natália Fašánková a. h.

Ona: Polina Nikolaevskaya a. h.

Premiéra: 25. júna 2021, Štúdio Divadla Jána Palárika v Trnave

Keby nebolo Lawrenca Ferlinghettiho a jeho vydavateľstva City Lights, svet by nepoznal najznámejšie diela a tvorbu beatnickej generácie. Americký poet, prozaik a dramatik sa významne podieľal na tlmočení myšlienok hnutia Sanfranciskej literárnej renesancie, ktorej cieľom bolo zbaviť poéziu elitárstva a vniesť do nej voľnosť a hravosť. Prostredníctvom svojich veršov kritizovali beatnici konzumný spôsob života vtedajšej spoločnosti či nezmyselnosť vojny vo Vietname. Prinášali dovtedy tabuizované témy (homosexualita, užívanie drog, závislosti a iné), ale tiež univerzálne témy, s ktorými pracuje aj inscenácia Ferlinghetti alebo Lunapark v hlave.

Režisér Mário Drgoňa a dramaturgička Hana Launerová sa inšpirovali tromi líniami Ferlinghettiho tvorby. Príbehové jadro tvorí námet jednoaktovky Obete amnézie. Tehotnú ženu s problematickou pamäťou, ktorá prichádza do hotela a nedokáže sa pre svoje ťažkosti zapísať do registračnej knihy, v inscenácii postupne nahrádzajú postavy Ferlinga, Mladého muža a Chlapca v stvárnení Vladimíra Jedľovského, Petra Martinčeka a Michala Spielmanna. Takáto koncepcia umožňuje inscenátorom rozvinúť princíp retrospektívneho pohľadu na život Ferlinga. Mladý muž predstavuje Ferlingovo najplodnejšie obdobie a Chlapec detstvo. Zmenu z najstaršieho Ferlinga na Mladého muža a neskôr Chlapca spúšťa pomyselný pád z okna, ktorý sa deje mimo zraku divákov. S vekom postáv sa mení aj ich kostým, ktorý síce ostáva v neutrálnych tónoch, ale dopĺňajú ho zdrapy papierov, ktoré vytŕčajú z jednotlivých kusov odevu. Tvorivý tím využil v inscenácii aj básne zo zbierky Smutná nahá jazdkyňa súvisiace s témami, ktoré predkladá jednoaktovka Obete amnézie. Deju predchádza prológ, ktorý tvoria prvé tri kapitoly Ferlinghettiho experimentálnej novely Ona. Najskôr zaznie z nahrávok, neskôr ju prednášajú postavy na javisku. Prológ je nabitý zmyselnosťou, ale aj nenaplnenosťou a neustálym naháňaním sa za niečím ťažko dostihnuteľným, pod čím si divák môže predstaviť čokoľvek – lásku, sen, inšpiráciu, niečo výnimočné.

Inscenácia je zasadená do komorného prostredia Štúdia DJP. Scénografka Andrea Madleňáková pracovala so scénou úsporne. Dominantným prvkom na javisku je presklený výklad, za ktorým sa väčšinou nachádza Ona. Dopĺňa ho ťažký bordový záves, za ktorým sú zrkadlá rôznych tvarov. Do nich hľadia najmä postavy Mladého muža a Chlapca. Zrkadlá, ktoré aj v reálnom živote dokážu mnohé obrazy skresliť, podporujú líniu nespoľahlivej pamäti, s ktorou sa stretávame u všetkých troch Ferlingov. Postava Recepčnej je spojená s priestorom pod javiskom, kde sa nachádza stôl. Na jednom zo stĺpov je zavesená tabuľa, akýsi vývesný štít, na ktorý Recepčná píše názov ubytovacieho zariadenia – Staničný hotel pre tranzitných hostí. Z tohto priestoru vedú zľava aj sprava schody k javisku. Ťažisko deja sa odohráva na javisku a v priestore pod javiskom, no Nikolaevskaya (Ona) sa v jednej scéne pohybuje aj po obvode sály – ako múza, ktorá môže preniknúť nielen k postave Ferlinga, ale aj k samotným divákom. Práca s tlmeným svetlom navodzuje intímnu atmosféru, ktorá môže pripomínať legendárne beatnické čítania sprevádzané jazzovou hudbou. Hoci sa poézia tohto hnutia spája práve s ňou, jazzové tóny sa v inscenácii neobjavujú. Hudobná zložka nie je výrazná, ak sa hudba objaví, ide skôr o hmkanie, ktoré vyludzuje Ona. Neobyčajnosť a jedinečnosť tejto postavy zosobňujúcej večne unikajúcu múzu stvárňuje Polina Nikolaevskaya. Jej neuchopiteľnosť a nedosiahnuteľnosť je realizovaná prostredníctvom umiestnenia za presklenú stenu pripomínajúcu okno a prostredníctvom náhlivého pohybu po priestore štúdia. Herečka nemá v inscenácii zásadný text – dopĺňa deklamované Ferlinghettiho verše, prípadne číta príbeh Chlapca. Na rozdiel od ostatných postáv, ktoré na javisko prichádzajú v kostýmoch ladených v neutrálnych farbách – biela, béžová, sivá, hnedá, odlišuje ju a zvýrazňuje smaragdovo zelený overal. Na diváka pôsobí ako femme fatale.

Ferling Vladimíra Jedľovského prichádza do Staničného hotela. Nemá žiadne bočné úmysly, ako sa snaží fabulovať Recepčná v podaní Natálie Fašánkovej. Od začiatku pôsobí Ferling rozpačitým až dezorientovaným dojmom, čo neskôr potvrdzujú aj jeho slová o problémoch s pamäťou. Ferlingov zmätok sa prejavuje v mimike a gestách, ale aj v reči, ktorej úmyselne chýba primerané tempo. Váha a hľadá správne výrazy, ktorými by objasnil svoju situáciu. Jeho nepokoj znásobuje uvedomovanie si rozporu medzi tým, čo hovorí a čo robí. Napríklad keď sa ho Recepčná pýta, či má so sebou nejakú batožinu, odpovedá záporne, ale vzápätí vezme do ruky kufor a ide do izby. Vladimír Jedľovský interpretuje Ferlinghettiho verše sugestívne, s dôrazom na témy inscenácie – láska, hľadanie inšpirácie, zabúdanie či spomínanie. V línii „zmätenosti“ pokračuje aj postava Mladého muža, ktorého stvárňuje Peter Martinček. Akcentuje najmä tému lásky a hľadania múzy. Pri stretnutí so svojou inšpiráciou (Ona) je však oveľa roztržitejší ako jeho starší predchodca. Pri interakciách s Nikolaevskayou nevieme jednoznačne určiť, kedy Ona reprezentuje Ferlingovu prvú lásku a kedy múzu. Nie je však dôležité, či postavu interpretujeme jedným alebo druhým spôsobom, z interakcií medzi nimi jasne vyplýva, že Ona je pre Ferlinga dôležitou osobou, a to nielen v živote, ale aj v básnickej tvorbe. Martinčekov prejav je citlivý a melancholický, na vyjadrenie zmätku používa podobné výrazové prostriedky ako Jedľovský. Jeho subtílny prednes konvenuje výberu Ferlinghettiho básní v tejto časti inscenácie. Príchod Chlapca (Michal Spielmann) naruší intelektuálnu líniu Ferlinga a Mladého muža a vnesie do inscenácie hravosť a detskú naivitu. Svoju energickosť demonštruje Chlapec prostredníctvom mimiky – grimasy pred zrkadlom, zvedavými pohľadmi na svoj vlastný odraz, napodobňovaním zvukov dopravných prostriedkov a hrou s balónovou loptou. Keď Nikolaevskaya preruší čítanie príbehu malého Ferlinga, panovačne ju vyzve, aby čítala ďalej. Spielmann dostáva najväčší priestor na improvizáciu – počas predstavenia ponúka divákom žuvačku, o ktorú sa nakoniec nepodelí „kvôli pandémii“. S naivným správaním Chlapca kontrastuje príbeh, ktorý najskôr vyrozpráva Nikolaevskaya a neskôr je aj súčasťou deja: Chlapec sa rozhoduje, s kým ostane po tom, čo sa jeho matka vrátila z psychiatrickej kliniky. Toto rozprávanie je biografické, Ferlinghetti strávil kvôli matkinej hospitalizácii svoje detstvo u tety. Natália Fašánková stvárnila postavu vševediacej Recepčnej prostredníctvom veľkých teatrálnych gest, cynických komentárov a rázneho pedantného prístupu k hosťom, ktorí prichádzajú do hotela. Ferlinghettiho básne prednáša so skúsenosťou ženy, ktorá počas rokov práce v hoteli videla mnohé romantické vzťahy i neopätované lásky. Jej postava mení náladu podľa toho, s kým komunikuje – pri Ferlingovi je strojene slušná, Mladému mužovi podráždene vysvetľuje, že mu nemôže povedať číslo izby, v ktorej býva Ferling, a Chlapec ju privádza do hystérie.

Kontrastné obsadenie postáv – skúseným a stálym hercom súboru trnavského divadla Vladimírom Jedľovským a čerstvými absolventmi Vysokej školy múzických umení – a svojská interpretácia každého herca či herečky vytvára z inscenácie jedinečné poetické dielo, ktoré dokáže divákovi zrozumiteľne pretlmočiť témy inscenácie. Každý člen hereckého tímu deklaroval na diskusii po predstavení (14. 3. 2022) svoj pozitívny a blízky vzťah k poézii, ktorý sa odrazil vo výslednom tvare inscenácie. Herci a herečky na záver prednášajú upravenú verziu básne Čakám. Jej tempo určuje metronóm, ktorý nastaví Peter Martinček. Inscenácia, ktorej podstatu dovtedy tvorilo najmä nekonečné hľadanie múzy, nadobúda týmito veršami ďalší rozmer odrážajúci najmä kritiku spoločnosti, ktorá je v súčasnosti nesmierne aktuálna. Jej verše nám môžu evokovať mnohé krízy, ktorým dnes ako ľudstvo čelíme:

„…a čakám

kedy vybojujú vojnu

ktorá zabezpečí svetu

anarchiu

a čakám

kedy konečne odumrú

všetky vlády

a ustavične čakám

na znovuzrodenie úžasu

(…)

… a čakám

kedy lesy a zvery

znova uplatnia svoje právo na svet

a čakám

kedy vymyslia ako

vykántriť všetky odrody nacionalizmu

a nikoho pritom nezabiť …“[1]

Tvorcovia sa ohradzujú voči tvrdeniu, že ide o biografickú inscenáciu o americkom poetovi. Nedá sa však povedať, že nepracuje s informáciami z jeho života. No ich využitie sa prejavuje len do takej miery, aby dotvorili charakteristiku postáv a azda aj vzdali hold autorovi, ktorého myšlienky presahujú dobu, v ktorej tvoril. Životopisné informácie o básnikovi sú prezentované v časti, v ktorej vystupuje Chlapec, ale aj v úvode, keď Recepčná priraďuje Ferlingovi izbu číslo 1919, čo je rok Ferlinghettiho narodenia. V poslednom výstupe si herci a herečky podávajú bielu fixku a na presklenú stenu postupne píšu „2021“ – rok, v ktorom autor vo veku 101 rokov zomrel.

Napriek tomu, že inscenácia bola uvedená už v júni 2021, kvôli pandemickým opatreniam súvisiacim s ochorením COVID-19 sa nehrávala často. Škoda. Ak divák vníma čaro beatnických veršov a poetickosť samotnej inscenácie, odíde z predstavenia obohatený a inšpirovaný. Nájde v nej však aj presahy do aktuálneho spoločenského diania, a to pridáva inscenácii dôležitý angažovaný rozmer.

---

[1] FERLINGHETTI, Lawrence. Smutná nahá jazdkyňa. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1965, s. 87 – 89. Preklad Vojtech Mihálik a Ján Vilikovský.