FARBATOLÁRIUM a všetci budú farební

Výprava: Františka Fehérová, a.h.
Režijná spolupráca: Marián Pecko
Dramaturgia: Lea Vitkovská
Scenár a réžia: Monika Kováčová, a.h.
Hrajú: Marianna Mackurová/Peter Butkovský
Premiéry 19. 5. a 20. 5. 2013 v Bábkovom divadle na Rázcestí Banská Bystrica
Bábkové divadlo na Rázcestí v spolupráci s hosťujúcou študentkou Akadémie Umení v Banskej Bystrici M. Kováčovou pripravilo v poradí tretiu časť projektu určeného najmladším divákom – batoľatám. Prvá inscenácia Batolárium sa tešila a teší hojnej návštevnosti, a tak sa inscenátori rozhodli rozšíriť interaktívne predstavenie o ďalšie dve časti – Aquabatolárium a Farbatolárium. Laboratórium pre batoľatá si teda berie pod divadelný mikroskop farbu a maľuje na bielom podklade čarovnú ilúziu fantazijných svetov.
Do priestoru pomaľovaného denným svetlom sa vstupuje potichu, naboso; v kontraste s veselým džavotom sa vytvára atmosféra spontánnej divadelnosti ešte skôr, ako sa všetko oficiálne začne. Scéne dominuje horizont z bielych kusov papiera; scénický priestor je tak presne a konkrétne formulovaný. Biela obsahuje všetky farby, je svetlá ako svetlo samotné. O farbe možno povedať, že je to vlastnosť alebo vedľajší produkt svetla a svetlo je snáď to najdynamickejšie kúzlo samotného divadla. V tomto prípade sa však Farbatolárium odohráva za svetla ranného, ktoré dopadá cez veľké okná skúšobne Bábkového divadla na Rázcestí. Zdá sa teda, že svetelno-divadelným kúzlam v tomto prípade odzvonilo, preto sú inscenátori nútení dopomôcť si inými fígľami. Okrem spomínaného horizontu vytvárajú scénografický materiál dva veľké objekty. Jedným z nich je obrovská guľa zavesená vo vzduchu, na druhej strane priestoru je to akýsi veľký oválny koláč alebo hríb. Do hracieho priestoru vstupuje herec, v pozadí hrá tichá, reprodukovaná klasická hudba. Všetko je tiché a pomalé. Prvý kontakt medzi hercom a dieťaťom nastáva pozvoľna a v tej najvyššej koncentrácii, bez slov, pomocou papierových bytostí v štýle origami a hlavne kúziel. Peter Butkovský rozohráva svoju hru s deťmi naozaj mimoriadne vnímavo a zanietene. Inscenácia Farbatolárium je v úvode snežnou krajinou, v ktorej sa sype sneh a v ktorej sa prechádzajú čiernobieli tučniaci – dirigenti. Krajina sa pomaly začína zafarbovať. Na biele steny horizontu kreslí Peter Butkovský farebné kvety, na zem rozprestiera biely koberec (papier) a ten sa pomaly zapĺňa farbou. Celá inscenácia je mimoriadne krehkým stretnutím, kde čas rýchlo uteká. Papierové figúrky, ktoré P. Butkovský veľmi spomalene animuje, sa jemne dotýkajú niektorých detí v prvom rade. Inscenácia sa končí veľkolepým nadvihnutím veľkého oválneho koláča, v ktorom sa ukrýva množstvo farebných pasteliek. Herec uniká a necháva deti a ich rodičov, aby sa sami pustili do napĺňania divadelného sveta, aby sami pomocou svojej fantázie a hry doplnili to, čo tu on, a teda Bábkové divadlo na Rázcestí, začalo.
Inscenátori akcentujú hmatové a zrakové vnemy, ktoré sa u batoliat pomaly rozvíjajú. Takéto predstavenie nechce, a vlastne ani nemôže byť príliš dramatické alebo akčné, príbeh sa rozprestiera pred deťmi s využitím minimálnych prostriedkov, na ktoré sú deti schopné sa sústrediť a ktoré sú schopné a ochotné vnímať. Inscenácia Farbatolárium akcentuje vizuálny kontakt batoliat s farbami, ktoré, ako vieme, majú z psychologického hľadiska zásadný význam – farby dokážu ovplyvňovať našu náladu, potešiť, dokonca aj uzdraviť.
Pre dieťa je v ranom štádiu najzaujímavejšia ľudská tvár, ktorú dokáže dlho a so záujmom pozorovať. Obyčajná tvár je pre deti neporovnateľne zábavnejšia ako tá najrafinovanejšia hračka. Pravdepodobne ich tváre priťahujú nie preto, že sú ľudské, ale pretože majú mnoho vlastností, ktoré majú deti rady: zakrivené línie, veľký kontrast, zaujímavé okraje, pohyb a zložitosť. Je veľmi zaujímavé, že dieťa, ktoré už dokáže rozlišovať jednotlivé farby prostredníctvom podmienených reflexov, nevie sa ešte vo svojej činnosti riadiť farbou ako vlastnosťou vzhľadu predmetu, nedokáže teda napríklad nájsť predmet schovaný pred jeho očami v jednej z dvoch škatuliek takého istého tvaru, ale rozličnej farby. Takúto spôsobilosť nadobúda dieťa až v druhom roku života.
Možno práve obrovský vývinový skok, ktorý deti v ranom veku prekonávajú, privádza k pochybnostiam, či predsa len nie je cieľové vekové rozpätie (10 mesiacov – 3 roky), až priveľmi ambiciózne. Zdá sa, akoby pomalosť obrazov bola pre deti nad 2 roky už mierne rušivou, kúzla pre desaťmesačné akoby už strácali pre ne čaro, čo prezrádzala ich hmýriaca neposednosť.
Cieľom projektu, ako uvádza sprievodný text k predstaveniu, je prehĺbiť kontakt rodiča a dieťaťa, motivovať a inšpirovať dospelého človeka k väčšej hravosti. Ambíciou projektu inscenácií pre najmenšieho diváka je teda hlavne priniesť deťom a ich rodičom bezprostredný kontakt s hrou. A práve k hre stačí naozaj minimum prostriedkov, tým najzákladnejším predpokladom je predsa túžba objavovať veci a ich skutočné i neskutočné využitie. Pre nás dospelých je až neuveriteľné, ako sa to najmenšie dieťa – v tomto prípade batoľa, dokáže hrať s akýmkoľvek predmetom. Obyčajný papierik sa dokáže premeniť na nevyčerpateľný svet plný nevídaných tajomstiev a kúziel, ktoré rodičia často nahrádzajú tonami hračiek, a pritom stačí obyčajná čajová škatuľka plná čarovných vôní, z ktorej si dieťa dokáže postaviť svoj vlastný miniorient. Zdá sa teda, ako keby primárnym cieľom batolárií bolo vytvorenie zámernej provokácie určenej rodičom, inscenátori ich nenápadne vyzývajú, aby sa so svojimi deťmi zahrali. Mágia, keď sa obyčajné veci premieňajú na veci neobyčajné, je totiž dospelému človeku často skrytá, no práve divadlo a naša chuť sa doň vracať je možno tým skutočným dôkazom, že v nás naše dieťa ešte stále prežíva a túži sa nechávať okúzľovať.
Divadelnú výchovu detí aj rodičov zastrešuje fakt, ktorý už presne formulovala recenzentka Lenka Dzadíková vo svojom hodnotení druhého dielu projektu batolárií Aquabatolárium. Zamýšľala sa v ňom, čo odlišuje tento projekt od inscenovaných hier v materských škôlkach. Oným zásadným rozdielom je práve prvý magický kontakt, stret s divadelným priestorom, ktorý má svoje pravidlá, danosti a kúzla. To je to najzásadnejšie pre formovanie kultúrnej osobnosti, u ktorej sa tak započína vzťah k objavovaniu sveta prostredníctvom umenia. Interakcia sa totiž začína už samotným odchodom z domu do budovy divadla. Pre deti má veľkú cenu práve ono stretnutie sa v zvláštnom tmavom priestore budovy s jej špecifickou atmosférou, vôňou, ako aj zážitok so samotného kolektívneho prežívania a sledovania istého deja z pozície jednej masy, z pozície diváctva. V prípade batolárií je navyše pridanou hodnotou tolerancia, s akou pristupujú k malým divákom, nechávajú ich voľne pobehovať po priestore a práve tento vyhranený priestor slobody otvára pre nich do budúcna aj pocit, že divadlo, rovnako ako celé umenie, je slobodným miestom, ktorého nemusia byť len pasívnymi prijímateľmi.
I napriek všetkým plusom, ktoré môžeme Farbatoláriu prisúdiť, sa vyskytlo niekoľko čiernych chvíľ pochybností. Nebolo tej citlivej komunikácie až príliš? Nebolo predstavenie miestami len krásnym návodom na hru pre rodičov bez fantázie? Farbatolárium – to je predsa názov, ktorý vzbudzuje očakávania dúhovejších rozmerov – veruže chýbali veľkorysejšie vizuálne kreácie, gejzír farieb, štetcové explózie čarbaníc a machúľ. Prečo by sme nemohli z divadla odísť predsa len trošku farebnejší?
Inscenácia M. Kováčovej nechce byť odkladacím priestorom, v ktorom si môžu leniví rodičia odložiť svoje batoľatá, ale naopak provokatívnym priestorom. Tento zámer sa do istej miery darí napĺňať, tu nápaditejším, niekde menej veľkorysým prístupom. Návod na hru BDNR možno formulovať takto – akýkoľvek, aj ten najnepatrnejší impulz prináša deťom zásadné stretnutia so svetom fantázie, preto zaktivizujme naše zmysly a objavme spolu s deťmi všetko odznova. Možno sa nám podarí nájsť niečo, čo sme stratili a celý život hľadáme, niečo, čo vedie k úprimnej a nehynúcej radosti zo života na Zemi.

Jana Mikuš Hanzelová

Jana Mikuš Hanzelová vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Externe pracuje ako redaktorka pre časopis Javisko, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Momentálne najviac času investuje do svojich dvoch splnených snov: malej dcéry a kultúrneho priestoru Diera do sveta v Liptovskom Mikuláši.