Drotár bez drotára

Ján Palárik: Drotár
Úprava: Lukáš Brutovský
Preklady cudzojazyčných pasáží: Lukáš Brutovský (DE), Joana Zdrada (PL), Petró László (HU)
Scénická hudba: Lukáš Brutovský
Dramaturgia: Miroslav Dacho
Scéna: Pavel Borák
Kostýmy: Diana Strauszová
Réžia: Lukáš Brutovský
Účinkujú:
Rozumný, slovenský fabrikant: Ivan B. Vojtek
Ernest, jeho syn: Andrej Remeník
Ľudmila, jeho dcéra: Nikolett Dékány
Marína, jeho neter: Barbora Andrešičová
Zalevski, poľský šľachtic na úteku: Tomáš Turek
Drotár: Marián Viskup
Doboši, jeho brat: Peter Oszlík
Jakub Maušl, obchodník: Martin Fratrič
Komisár: Juraj Ďuriš
Johan, sluha v dome Rozumného: Branislav Matuščin
Premiéra 24. mája 2019 v Divadle Andreja Bagara v Nitre
Veselohry Jána Palárika majú v slovenskom profesionálnom divadle veľmi početnú inscenačnú tradíciu. Veľkým očakávaním nás naplnila informácia, že nitrianske divadlo pripravuje inscenáciu Drotára. Prekvapivo pôsobí, že inscenátori si vybrali jednu z najslabších Palárikových veselohier, a tak sme očakávali, ako sa vyrovnajú s monologickosťou a uvravenosťou predlohy vo viacerých výstupoch hry.
Najpríznačnejším a významovo naplneným znakom nitrianskej inscenácie bola najmä výtvarná zložka. Scéna Pavla Boráka v abstraktnej skratke bola metaforou vymodelovaných slovenských holí. Boli vytvorené z dreva a umiestnili ich na železnú konštrukciu. Veľmi často ju v inscenácii točili, akoby presúvali príbeh najmä v čase. Otáčanie scény vytváralo symbolické plynutie času. Taktiež kostýmy Diany Strauszovej boli vypracované s dôkladnou starostlivosťou. Kostýmová výtvarníčka sa prirodzene sústredila najmä pri ženských kostýmoch na folklórny detail a motív, ktorý však vyznieval neuveriteľne súčasným spôsobom. Aj v dnešnej móde sme svedkami, že sa variácie na slovenský folklór vracajú a pôsobia neraz veľmi zaujímavo. Rovnako aj kostýmy mužských predstaviteľov boli presne významovo spracované, mali v sebe prítomný sémanticky nasýtený akcent.
V hereckých výkonoch sa zračila rôznorodá úroveň. Raz sme boli svedkami hereckej virtuozity, ktorá svojím nasadením priam uchvacovala. Asi najmarkantnejšie sa to prejavilo v hereckom výkone Tomáša Tureka (Zalevski) a Petra Oszlíka (Doboši). Obaja herci neprehrávali, ale našli si pre stvárnenie postáv primeranú rečovú, pohybovú i gestickú štylizáciu. Najmä Tomáš Turek dokázal jemne pointovať aj istý zmysel pre tajomstvo postavy, vnútorné hľadanie a nekoncentroval všetko len na bujarú komediálnosť. Zdá sa nám, že Peter Oszlík niekedy skĺzol v komických výstupoch až do polôh karikatúry.
Ivan B. Vojtek interpretoval postavu Rozumného ako ťarbavého a nerozumného človeka, ktorému vzťahy medzi ľuďmi a súvislosti toho, čo sa okolo neho deje, dochádzajú len v prvom pláne a ten vyrastá predovšetkým z materiálneho prospechu.
K herecky presvedčivým výkonom môžeme zaradiť tiež Marínu Barbory Andrešičovej, ktorá svoju neskonalú túžbu po vydaji a Drotárovej blízkosti neskrývala. Od začiatku do konca ju stupňovala a vytvárala najmä folklórnymi prejavmi. Boli to najmä kroky a dupania z ľudového tanca, výskania, ktoré mali v sebe jedinečnú až zmyslovo živočíšnu túžbu volajúcu po naplnení.
Akoby z iného javiskového opusu sa na scéne pohybovala Ľudmila, ktorú stvárnila Nikolett Dékány. Postava úpravou ohlodaná na dreň, bez priestoru na vytvorenie opravdivého dramatického oblúku. Jediné, čo ňou zmietalo, bola neukojená vášeň schovaná pod nariasenou, folklórne štylizovanou krinolínou. Neraz sme v reči badali nedokonalosti v slovenskej výslovnosti. Možno by to v tejto Palárikovej hre vôbec nevadilo, veď sa odohráva v Pešti v mnohonárodnostne zmiešanom meste, ale to by musela herečka spolu s režisérom vytvoriť z tejto rečovej nedokonalosti jednoznačnejší princíp. Rozumného syn Ernest v hereckej kreácii Andreja Remeníka bol len čudesný mladý rebelujúci fagan, ktorý sa nevie spratať do kože. Nezvláda rozumnosť a výchovnú starostlivosť vlastného otca a preto sa vrele rád „poddá“ výchovným muštrám Zalevského, aby sa stal synom pekla dvakrát horším, ako je sám Zalevski. V pohybovej štylizácii si herec volil také prostriedky, ktoré priam evokovali životom unaveného rockera – najmä v chôdzi a držaní tela –, ktorý vyhorel a to sa ani nestihol pre nič podstatné zapáliť. Jednoznačnú, ľstivú, nenásytne podozrievajúcu, žiarliacu a po láske túžiacu postavu stvárnil Branislav Matuščin v postave sluhu Johana. Obsiahol a vykreslil v nej zložité a rôznorodé pohyby ľudského vnútra. Nijako ich neprehrával, ani nekarikoval, ale naopak, prirodzene ich vrstvil s každým jedným výstupom, v ktorom sa objavil. Herec dal postave príbeh, ktorý mal v sebe tragickejšiu a rozsiahlejšiu dramatickú nosnosť ako samotný hlavný protagonista Drotár, podľa ktorého dramatik nazval aj svoju hru.
Nuž a prichádzame k meritu veci. Je možné hrať Palárikovho Drotára bez herecky presvedčivého predstaviteľa tejto postavy? Drotár Mariána Viskupa bol na mape inscenačného diela Brutovského nitrianskej inscenácie stratený, prehlušený, nevýrazný. Viskupov herecký prejav sa utiekal k štylizovane obohraným pohybovým a gestickým prejavom vypozorovaným zo starých fotografií, výtvarných diel či filmov. Drotára nespravia drotárom krpce, pletené nohavice, opasok a košeľa. Nenaplnenosť, či skôr vyprázdnenosť, akou inscenátori a herec „obdarili“ postavu Drotára, smerovala k jej zásadnému popretiu, keď na javisku kľaje ako najväčší mafián, ba dokonca preklína aj Pána Boha. To by takto slovenský dramatik Ján Palárik, katolícky kňaz, iste nenapísal. Zdá sa, že upravovatelia vyrvali dielo z kĺbov jeho ukotvenia a dopustili sa nadinterpretácie, ktorá však nijako nefunguje. Zakaždým, keď sa tak deje pri interpretovaní klasických diel slovenskej či svetovej dramatiky, sa pýtame, prečo sa tvorcovia skrývajú za meno slávneho dramatika, keď idú skrz-naskrz proti nemu či skôr nad neho povýšia svoje vlastné ambície a výklady.
Ján Palárik vo veselohre Drotár neraz použil skomoleniny rôznych cudzích jazykov. Dokumentoval tak módu, aká sa často nosila v našskom prostredí aj medzi slovenským obyvateľstvom. U Palárika sú však tieto cudzie slová či spojenia organicky vložené do replík a čitateľ i divák im v kontexte dialógu a dramatickej situácie porozumie. Režisér a upravovateľ Palárikovej veselohry Lukáš Brutovský neveril dramatikovmu zmyslu pre komiku a pointovanie situácii. Namiesto toho tieto overené figúry komickej výstavby vymenil za vlastné pretvorenie, respektíve „znetvorenie“ dramatickej predlohy. Zapojil znalcov poľštiny, nemčiny a maďarčiny. Všeličo v hre poprekladal, vytvoril tak ďalšiu postavu, ktorou bolo titulkovacie zariadenie, ktoré sa nachádzalo v strede javiska zavesené na ťahoch a umiestnené tak, aby sa naň postavy i diváci mohli s ľahkosťou pozrieť, keby tým nahromadeným cudzojazyčným vetám a replikám nerozumeli. Treba uznať, že zavše z daného prostriedku komponovania situácie vznikla nejaká neočakávaná prekvapivá pointa. Nedialo sa to však nijako často. Naopak, neraz sme boli svedkami prvoplánového, priam podprahového ponúkania sa k lacnej komike.
Ďalším zarážajúcim momentom režijnej interpretácie bol priam neskrývaný antisemitizmus všetkých postáv voči obchodníkovi Jakubovi Maušlovi, ktorý je židovského pôvodu. Nenahovárame si pritom žiadnu ilúziu, že Palárik necítil istý podobný pocit. Súviselo to v 19. storočí najmä s profesiami, ktoré Židia vykonávali – kupci, obchodníci, krčmári. Takže ten antisemitizmus korenil v tom, že ich ľudia obviňovali za to, že zvádzajú ten „dobrý, statočný slovenský ľud“ k tomu, aby pil. Nuž, ale jediné, čo slovenský ľud zvádzalo, bolo jeho vlastné korheľstvo a závislosť na alkohole. Všetko toto by sme vedeli prijať a akceptovať, ale keď sa tak nástojčivo voči Maušlovi ohradzovali všetky postavy a odpľúvali ta, kade práve prešiel, zdalo sa nám to až neprimerané. Alebo nám chceli inscenátori ukázať z pohľadu svojej intelektuálnej nadradenosti, že aj my sme rovnakí antisemiti, alebo ešte horší ako tí v Palárikovej dobe? Zdá sa nám, že to akosi nekorešponduje so situáciou a stavom, v ktorých žijeme. Myslíme si, že sme si vedomí nebezpečenstiev, ktoré môžu vyrásť z takejto neskrývanej nenávisti. Aj keby sme chceli hyperbolu o tendenciách k nacionalizmu a antisemitizmu v našej súčasnosti prijať, jednako sa nám javí, že je neprimerané „navliecť“ to na interpretáciu nášho klasika.
Aký teda bol, je a pravdepodobne bude nitriansky Drotár? Nuž, odsúdený na divácky úspech a záujem. I keď je to inscenácia bez hlavnej postavy, zdá sa, že ju ľahko nahradí postava dopísaná – titulkovacie zariadenie. Významný avantgardný režisér minulého storočia Ján Jamnický prirovnal gýč ako umenie na efekt ku kvetu sakury, ktorý, keď kvitne, má krásny kvet, ale plod neprinesie. Diváci sa smejú, len akosi nezbadajú, že sa smejú takým nehoráznym obludnostiam, nenávisti a svinstvám, ktoré až mrazia.
Ďalšie dejstvovanie inscenačnej tradície Palárikovej veselohernej tvorby v slovenskom profesionálnom divadle prinieslo viacero otáznikov, ale žiadnu ani len latentnú odpoveď ústiacu do zmysluplného sémantického gesta. Nuž, pýtame sa preto nástojčivejšie prečo, načo a komu treba takúto inscenačnú interpretáciu Palárikovho Drotára?

Martin Timko

Martin Timko vyštudoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Venuje sa dejinám divadla a réžie, dramaturgii a filmu, divadelnej kritike. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave a pedagogicky pôsobí na Akadémii umení v Banskej Bystrici.