Do kina či do divadla /za snehom a láskou/?

Odborná spolupráca: Barbora Paliková
Choreografie: Daniela Srnanková
Scéna: Jaroslav Valek
Bábky a kostýmy: Eva Farkašová
Hudba: Andrej Kalinka
Scenár a réžia: Peter Palik
Hrajú:
Perinbaba: Milada Filipčíková, Jakub: Jan Homolka, Zubatá: Michal Németh, Alžbetka: Barbora Juríčková, Richtár: Jozef Abafi, Principál: Ján Demko, Hajdúch: Bibiana Tarasovičová, Macocha: Jana Eliášová, Dora: Anna Čitbajová, Malý Jakub: Barbora Paliková
Premiéra 27. novembra 2009 v Bábkovom divadle v Žiline
Ak sa povie Perinbaba, asociácií v hlave je hneď niekoľko. Filmová rozprávka, Jakubiskova poetika, sneh a fujavica v lete, nespravodlivosť, boj za lásku, vysvetlenie nevysvetliteľného. Filmové spracovanie Perinbaby je povinnou súčasťou sviatočnej vysielacej štruktúry našich televízií. Akoby bez nej ani nemohli byť Vianoce. Perinbaba predstavuje domov. Ten hore, kdesi na nebi, ten v obývačke, kde je príjemne teplo, aj ten, kde si utrápená Alžbetka spomína na mamičku. Režisér a dramaturg Bábkového divadla Žilina sa rozhodol pre odvážny krok preniesť tento kúsok „domova“ na javisko. Odvážne rozhodnutie, keďže filmová Perinbaba je spracovanie, ktoré dobre pozná niekoľko generácií, teda existuje istý fixovaný obraz, ako má Perinbaba vyzerať a aká má byť. Palik sa však do odvážnych /javiskových/ činov púšťa rád a už v úvode treba povedať, že i tento mu vyšiel.
Perinababa mala premiéru 27. novembra 2009, teda i dramaturgicky bola pripravená na predvianočný a zimný čas, aby i ona priniesla trošku snehu, ktorý štípe, a trošku takého, ktorý hreje.
Peter Palik obsadil do inscenácie celý herecký súbor Bábkového divadla Žilina, ktorý je obohatený o dve nové členky /Annu Čitbajovú a Barboru Palikovú/. Spoločné úsilie je hodnotným vyvrcholením práce v kalendárnom roku celého umeleckého súboru i divadla. Takmer deväťdesiatminútová inscenácia je kompaktným javiskovým tvarom založeným na kvalitnom literárnom podklade v kompozične jednoduchých, ale presných obrazoch.
Autorom textu je renomovaný autor a prekladateľ Ľubomír Feldek. V bulletine prezrádza pozadie vzniku filmového scenára aj inšpirácie, spôsob spolupráce s Jurajom Jakubiskom, ktorá se pretavila do už spomínanej známej podoby Perinbaby. Peter Palik vo svojej interpretácii textu a hľadaní divadelnej podoby sa taktiež inšpiroval slovenským folklórom a životom na dedine. Folklór vidíme v kostýmoch, obradovosti niektorých mizanscén aj v inšpirácii chronológiou roka /od Lucie do Vianoc, Traja králi, fašiangy…/.
Príbeh lásky – siroty Jakuba, ktorý „vyrástol“ u Perinaby a polosiroty Alžbety, richtárovej dcéry, – sa odohráva akoby na priedomí dedinského domu, kde sa do diania zapájajú aj ostatní dedinčania.
Scénu /autor Jaroslav Valek/ tvoria dve drevené vertikálne plošiny v bočných častiach javiska s jednoduchou bielou geometrickou výzdobou /hviezdy, srdcia, krivky/ reprezentujúce čelné steny dedinských domov tak, ako ich poznáme z filmov z prostredia slovenskej dediny či návštevy Čičmian, Vlkolínca. V ľavej plošine je dominantný vstup do richtárskeho domu, umne využitý v scéne s Macochou a Dorou, v pravej okno, za ktorým stojí Smrť /Zubatá/ a neskôr sa mení na väzenie, v ktorom čaká Jakub na svoj nespravodlivý údel.
Väčšina obrazov, ktoré sa dejú „na zemi“, teda nie u Perinbaby, sa ododhráva pred týmito stenami /domami/ alebo medzi nimi, v exteriéri. V centrálnej časti javiska je mierna šikmina. Okolo nej tancujú fašiangové masky, tam stretne Jakubkových rodičov Smrť, ale aj Jakub /konečne zblízka/ Alžbetku.
V zadnej časti javiska je vyvýšená vertikálna točňa. V ukotvenej polohe predstavuje Perinbabin priestor, zaplnený zo vzduchu visiacimi fľašami s farebnou tekutinou, v ktorých sa ukrývajú hromy, blesky, dážď, víchor a iné meteorologické javy. Organ, na ktorom hráva Perinbaba, má len niekoľko jednoduchých kláves.
Scéna veľmi konkrétne definuje lokácie, vynára sa jediná otázka v súvislosti s bezpečnosťou. Efektná točňa napriek kvalitnému technickému zabezpečeniu pôsobí hrozivo, až tak, že by mohla hercov zraniť. Pri rýchlom otáčaní vzniká efekt dynamiky aj istej tenzie či napätia, avšak nie celkom v prospech inscenácie. Keby sa inscenátori tohto pohyblivého bodu vzdali, kvalite i pestrosti inscenácie by to nijako neuškodilo.
Kostýmy a bábky /Eva Farkašová/ vychádzajú zo slovenského folklóru a odrážajú sociálnu štruktúru dediny. Najbohatšie suknice majú Dora s macochou, oproti nim, trpená Alžbetka len jednoduchý, akoby slúžkovský odev. Ten vytvára prepojenie s postavou Jakuba , ktorý má len plátené nohavice a košeľu. Bábky sú v inscenácii tri. Malí drevení manekýni: Jakub a Alžbetka a výpravná biela textilná /rovnako manekýn/ bábka v životnej veľkosti: Perinbaba, ktorú vedú dve herečky. Súčasťou dedinského života sú aj fašiangové masky a Betlehem s postavami.
V obsadení postáv „išiel Peter Palik po type“ a dôslednom rozložení síl hereckého súboru. V postave Alžbetky sa predstavila talentovaná a disponovaná Barbora Juríčková. Alžbetku však predstavuje nie ako ideálnu hrdinku, ale trochu „umrnčané dieťa“ . Tento pohľad je inovatívny, avšak stráca sa presvedčivosť v kontexte príbehu naozaj skromnej a vykorisťovanej polosiroty. Jakuba hrajú Barbora Paliková /Jakub-dieťa/ a Ján Homolka /Jakub-mládenec/. Barbora Paliková presne nachádza výrazové prostriedky pre interpretáciu dieťaťa s dobrou hlasovou technikou bez nadužívania ilustratívnych prostriedkov. Jakub Jána Homolku je šarmantný, bystrý a odvážny mládenec, ktorý sa nebojí žmurknúť očkom, aby si získal sympatie v dedine, u Alžbetky a napokon aj u divákov. Perinbaba, Milada Filipčíková, pri interpretácii pracuje najmä s hlasom. Perinbaba je rozvážna a láskavá, i keď kdesi v pozadí cítime neistotu. /Prečo? To ostáva zahalené pod snehom./ Dva komediálne páry tvoria macocha a Dora /macocha – Jana Eliášová, Dora – Anna Čitbajová/, richtár a hajdúch / richtár – Jozef Abafy, hajdúch – Bibiana Tarasovičová/. Jana Eliášová tvorí macochu, chladnú vypočítavú, ktorej humor pramení z energie vkladanej do svojich cieľov. Komediálnosť Anny Čitbajovej pramení z použitia typových znakov pre archetyp zlej sestry. Jozef Abafy a Bibiana Tarasovičová predstavujú dvoch klaunov v dedinskom odeve. Toho múdreho a toho menej múdreho. Spoločne sa im podarilo vytvoriť niekoľko kvalitných situačných gagov a permanentne osviežovať i odľahčovať tragiku príbehu. Michal Németh ako Zubatá opäť pracuje s ostrou štylizáciou, zastretým hlasom, zmenou temporytmu, tým dosahuje očakávaný „strašidelný“ efekt. Nechýba mu ani humor a irónia. Ján Demko ako pofidérny pseudotaliansky cirkusant prináša na javisko kozmopolitnosť. Je tichým, či vlastne hlasným sprievodcom príbehu v iných jazykoch. Sugestívne potvrdzuje svoju profesionalitu v pohybovej, hlasovej i herecko-interpretačnej zložke.
Andrej Kalinka ako autor hudby v rámci konceptu taktiež využíva folklór ako zdroj inšpirácie, ale pretvára ho do autorskej, veľmi osobitej podoby. Jeho skladby dodávajú ráz magického realizmu jednotlivým situáciám, pomáhajú zosilniť dojem exteriéru, dedinskej zábavy, Perinbabiných meteo zásahov aj krutosť a definitívnosť rozhodnutí Zubatej. Varíruje motív ľudovej piesne Páslo dievča pávy, ktorú poznáme aj z filmu. Tým vytvára prirodzené prepojenie medzi tým, čo je nám známe a novým divadelným spracovaním. Jeho hudba je dynamická, ale i komorná a intímna, vo všetkých polohách nestráca na sugestivite.
Peter Palik sa pri výbere titulu dal na neľahkú cestu nájsť režijný kľúč k divadelnej podobe notoricky známeho príbehu. Pracoval však s kvalitným tímom. Inscenácia sa vo všetkých zložkách drží jasnej koncepcie so zrejmými inšpiráciami. Mizanscény su presne komponované. Vo viacerých obrazoch stavia na javisko „všetkých hercov“, pracuje s jasným rytmom pohybu a slova, čím sa znásobuje energia a divák má pocit, že na javisku stojí celá dedina. Obrazy ľudových zvykov sú veľmi presvedčivé, pripomínajú takmer rekonštrukciu. Palikovi sa podarilo efektívne spojiť obradové s fabulovaným. Inscenácia aj napriek dĺžke trvania detského diváka nenudí, ba viac pracuje s imagináciou. Pravdaže nie je vhodná pre najmenších divákov, pretože téma a obrazy strachu, smrti a krutosti ešte nemôžu spracovať a návšteva divadla by bola negatívnym zážitkom. Inscenácia je však rodinného charakteru a svoj príbeh si tu nájdu aj dospelí diváci, ktorí poznajú archetypy postáv na javisku z osobného života. K jednoznačným plusom patrí Palikov špecifický a ostrý humor a odvaha pracovať s „drsným“ príbehom. Vynikajúce sú obrazy búrky, Jakubovho dospievania, otravy na svadbe, aj súd a poprava a mnohé iné.
Žilinská Perinbaba je prísna, ale spravodlivá /inscenácia/. Príťažlivé javiskové obrazy, jedinečná hudba a kvalitné výkony sú dobrým dôvodom navštíviť divadlo, a to nielen vtedy, keď sneží.

Adriana Totiková

Adriana Totiková vyštudovala divadelnú réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Postgraduálne štúdium absolvovala na Katedre estetiky Univerzity Komenského v Bratislave. Venuje sa divadelnej réžii a hereckému coachingu.