Vysoká škola múzických umení v Bratislave

Inscenovanie či interpretovania klasických divadelných textov patrí medzi povinnú súčasť študijných plánov každej divadelnej školy. Tragédia Williama Shakespeara Macbeth z repertoáru Divadla Lab dostala od jej tvorcov podnadpis Hra o bastardoch. Režisér Tomáš Procházka ním podčiarkol, že sa pokúsi do hry vstúpiť výraznejšou interpretáciou, možno aj v duchu repliky „Now, gods, stand up for bastards!“ z Kráľa Leara.

Absolventský ročník študijného programu bábkarská tvorba z Katedry bábkarskej tvorby Divadelnej fakulty VŠMU sa v závere štúdia neprezentoval inscenáciou dramatického textu, ale vlastným autorským tvarom, do ktorého projektoval svoje pocity a úvahy nad témami z Dona Quijota. Názov inscenácie príznačne zdôrazňuje prvú osobu, teda osobný vklad – Ja, Don Quijote. Románom Miguela de Cervantesa y Saavedru sa študenti inšpirovali len symbolicky.

V slovenskej divadelnej tvorbe pre deti vzniklo niekoľko úspešných putovaní za Modrým vtákom. Študentky a študenti Katedry bábkarskej tvorby Divadelnej fakulty VŠMU však ponúkajú aj iné dobrodružstvo. Tiež s prímesou symbolizmu, no zo slovenských zdrojov – Jasietku. Dramatik (a ich pedagóg) Jozef Mokoš sa inšpiroval motívmi z rovnomennej rozprávkovej knihy Márie Ďuríčkovej.

Začnime skeptickou filozofickou úvahou. Hoci tomu neradi veríme, všetci sme nahraditeľní. Nielen z hľadiska večnosti, ale aj z hľadiska strednodobého a krátkodobého horizontu. Svet, v ktorom sme len kolieska v mašinérii, je plný nových náhradných dielov, schopných zastúpiť nás. Nie, nepočúva sa to dobre.

Inšpirácie z hier Williama Shakespeara prenikajú nielen do rôznych divadelných druhov, ale i do rôznych umení. Inscenujú ich v činohre i v opere, balete, bábkových divadlách, poznáme aj úpravy pre deti. O tom, že Shakespearove hry sú dobrým materiálom aj pre pouličné divadlo, nás nedávno znova uistil Jakub Nvota, keď so súborom žilinského Bábkového divadla naštudoval vlastnú verziu Othella s podtitulom Škrtič benátsky. Od premiéry v roku 2007 sa po niekoľkonásobných zmenách v obsadení hráva dodnes.

Zatiaľ čo na filmovom plátne a na televíznych obrazovkách sa detektívnymi príbehmi len tak hemží, divadlá uvádzajú detektívne tituly iba zriedka. Chce vari divadelný divák niečo iné? Sotva. Problémom nízkeho počtu divadelných detektívok je skôr fakt, že nájsť vhodný titul a zároveň dôsledne vybudovať napínavý príbeh nie je ani zďaleka jednoduchou záležitosťou. Aj preto je viac ako príjemným prekvapením, že sa niečo podobné podarilo zrealizovať na pôde VŠMU.

Inscenovanie realistickým textov je počas štúdia na VŠMU iste logickou a správnou vývojovou fázou. Všetci tvorcovia akýmkoľvek spôsobom zapojení do tvorivého procesu majú práve na nich možnosť spoznať základné princípy budovania vzťahov, napätia, situácií, získajú základné zručnosti pri vytváraní humorných alebo tragických momentov, a pritom sa stále pohybujú vo viac-menej bezpečnom prostredí klasického textu.

Čiernobiela hypnotická špirála na veľkom kolese sa roztočí v temnom prítmí divadla, aby diváka vtiahla do psychedelickej atmosféry príbehu, ktorý má nasledovať. Nie náhodou práve takto začína inscenácia hry Georga Büchnera Woyzeck v réžii študenta Katedry réžie a dramaturgie na VŠMU Pavla Száza. Toto mystické koleso si netreba nevšímať, pretože mnoho napovie o svete, ktorý sa pred divákom otvára. Špirála ako tvar dvojzávitnice DNA aj obrovských galaxií symbolizuje mikrosvet aj makrosvet, je symbolom nekonečna, evolúcie ľudstva a duchovného rozvoja.

Je to veru veľmi smutný pohľad na toľko prázdnoty. Je to smutný pohľad na ľudí, ktorí sú zbytoční aj sami pre seba. Smutný pohľad na toľko márnosti. Režisér Lukáš Brutovský to vie veľmi dobre. Ani mu však nenapadne podať javisku alebo hľadisku pomocnú ruku a akýmkoľvek spôsobom zmierniť tú všadeprítomnú prázdnotu. Letní hostia, jeho absolventská práca na VŠMU, sa tak stala jeho najpriamočiarejšou a zároveň najponurejšou inscenáciou.

Stalo sa už zvykom, že inscenácie Lukáša Brutovského patria k tomu najlepšiemu, čo sa dá na javisku študentského divadla Lab vidieť. Samozrejmosťou sa stáva aj istá celistvosť výpovede, ktorú sa Brutovský spolu s dramaturgom Dachom snažia opätovne tlmočiť. Nie, nedá sa hovoriť o jednoznačnom opakovaní sa, skôr je na mieste poukázať na skutočnosť, že Brutovského výrazne láka karikovanie spoločenského pokrytectva a sústavné tlmočenie smutnej pravdy o tom, že so slušnosťou to v tomto svete nikto nikam „nedotiahne“.