Vysoká škola múzických umení v Bratislave

Režisérka Jana Smokoňová vo svojej absolventskej inscenácii však zrejme zašla ešte ďalej ako spomínaný Roman Polák. Zbavila ju takmer celého textu a ťažisko postavila práve na pohybovom stvárnení. Dej sa tu už zároveň neodohráva na vidieku a strojcom zápletky už nie je vysoká šľachta, ktorej zámerom je najmä pobaviť sa. Ako napovedá i zmenený názov  toto konvenčné aristokratické prostredie tvorcovia vymenili za strohé experimentálne laboratórium a do popredia postavili samotný pokus. Úprava textu, pod ktorú sa spolu s režisérkou podpísal aj Oliver Méres, je teda naozaj radikálna, avšak nie samoúčelná.

„Bábkoherectvo? To sa študuje? A v čom si hral? A kedy ťa už uvidíme v televízii? A čo z teba bude? To ťa uživí? To je pre deti?“ To je len niekoľko z množstva otázok, ktoré študenti Katedry bábkarskej tvorby na VŠMU, zdá sa, často dostávajú, a ktoré do veľkej miery odrážajú myšlienkové stereotypy, aké spoločnosť (nielen) o tomto druhu umenia stále má. Napríklad presvedčenie, že bábkové divadlo je divadlom pre deti, stále panuje aj medzi kultúrnou a divadla znalou societou, podobne ako klišé o tom, že byť divadelníkom nie je naozajstné povolanie, že je to len akási bohémska zábava, v horšom prípade celodenné povaľačstvo.

Uvádzanie hier slovenských dramatikov nebýva v Divadle LAB častým zvykom – väčšiu popularitu i inscenačnú tradíciu (ak možno v prípade študentského divadla vôbec hovoriť o tradícii) v ňom má hlavne svetová klasika a rôzne autorské projekty. O to väčším prekvapením bola preto aprílová premiéra drámy slovenského autora Júliusa Barča-Ivana Dvaja v Štúdiu Burkovňa. Inscenáciu pripravili študenti magisterského a bakalárskeho ročníka: hru režíroval Jakub Mudrák, dramaturgiu mala na starosti Miroslava Košická (1. ročník Mgr. stupňa, odbor divadelná réžia a dramaturgia). V hlavných úlohách sa predstavili študenti tretieho ročníka bakalárskeho stupňa: Tomáš Stopa, Adam Jančina, Dominika Žiaranová a Anna Rakovská.

Aj Katarína Želinská, ktorá uvádza svoje meno ako spoluautorka divadelnej hry, pristupovala k tvorbe bez nepatričnej piety. Drží sa síce príbehu a do veľkej miery aj jazyka Murgerovho románu, posúva ho však ďalej. Samozrejme, to je spôsobené predovšetkým tým, že príbeh a postavy sú dokonale prenosné do každého obdobia a každej krajiny. Áno, bohémska trojica mladých umelcov pokojne mohla žiť v polovici 19. storočia na Montmartri, ale aj v súčasných internátnych izbách a študentských bytoch.

Divadelná sezóna 2013/2014 priniesla na pôdu VŠMU, konkrétne do priestorov Burkovne, dve diela švédskeho dramatika Augusta Strindberga z jeho naturalistického obdobia. Obe inscenácie, tak Slečna Júlia režiséra Tomáša Procházku, ako aj Veritelia Iva Dobrovodského, majú mnoho spoločného. V oboch prípadoch tvorcovia zvolili komorné texty zaoberajúce sa Strindbergovou ústrednou témou ranného obdobia – súbojom pohlaví – a v oboch prípadoch hľadali ich paralely v súčasnom svete.

Dôvod, prečo aj dnes siahnuť po jednej z kľúčových hier amerického psychologického realizmu – Električke zvanej túžba, je zjavný. Silný príbeh obstojí sám o sebe aj takmer sedemdesiat rokov od svojho vzniku. Dôkazom je film Woodyho Allena Jasmínine slzy (2013), ktorý sa Williamsovou hrou v nemalej miere inšpiruje. Viaceré témy, ktoré Williams použil pri budovaní príbehu v roku 1947, sú znova (alebo stále) aktuálne aj dnes.

Hra Slečna Júlia dnes patrí medzi kľúčové hry švédskeho dramatika Augusta Strindberga. „Naturalistická trúchlohra“, ako ju nazval autor, alebo „psychologická dráma“, ako by ju s najväčšou pravdepodobnosťou označil dnešný radový divák, vznikala v roku 1888 a je opakovane inscenovaným a nanovo interpretovaným dielom s veľkým dramatickým potenciálom. Hoci sám autor v predhovore predpokladal, že raz možno spoločnosť dospeje na takú úroveň, keď sa na tragický súboj muža a ženy rovnako ako vyššej a nižšej spoločenskej vrstvy bude dať dívať ľahostajne, nedeje sa tak. Dôkazom sú viaceré adaptácie, ktoré prostý a dodnes platný príbeh posúvajú k aktuálnejším alebo celkom súčasným výpovediam. Za všetky spomeňme adaptáciu Patricka Marbera, Michaila Durnenkowa či najnovšiu, v tejto chvíli ešte nezverejnenú filmovú adaptáciu Liv Ullmannovej. Je logické, že aj na pôde VŠMU vznikla inscenácia, ktorá sa pokúša o aktuálnu podobu. Slečna Júlia Tomáša Procházku je dobrým príkladom toho, koľko komplikácií prináša tvorcom podobná snaha.

Inscenovanie feministickej drámy v čase, keď aj v našej krajine obchádza diskusiu o ľudských právach tieň silnejúceho konzervativizmu (dokonca sa hovorí o akejsi „kultúrnej vojne“), je mimoriadne potrebné. Preto je vždy potešujúce, keď sa v repertoári divadla objaví hra od autorky, ktorej poetika a východiská sú explicitne feministické.

Inscenovanie či interpretovania klasických divadelných textov patrí medzi povinnú súčasť študijných plánov každej divadelnej školy. Tragédia Williama Shakespeara Macbeth z repertoáru Divadla Lab dostala od jej tvorcov podnadpis Hra o bastardoch. Režisér Tomáš Procházka ním podčiarkol, že sa pokúsi do hry vstúpiť výraznejšou interpretáciou, možno aj v duchu repliky „Now, gods, stand up for bastards!“ z Kráľa Leara.

Absolventský ročník študijného programu bábkarská tvorba z Katedry bábkarskej tvorby Divadelnej fakulty VŠMU sa v závere štúdia neprezentoval inscenáciou dramatického textu, ale vlastným autorským tvarom, do ktorého projektoval svoje pocity a úvahy nad témami z Dona Quijota. Názov inscenácie príznačne zdôrazňuje prvú osobu, teda osobný vklad – Ja, Don Quijote. Románom Miguela de Cervantesa y Saavedru sa študenti inšpirovali len symbolicky.