Vysoká škola múzických umení v Bratislave

Na pôde Vysokej školy múzických umení vznikajú nezriedka inscenácie, ktoré svojimi formálnymi aj obsahovými kvalitami prevýšia inscenácie už kvalifikovaných a rutinovaných tvorcov. Menej často sa stáva, že vzniknú inscenácie, ktoré vynikajú aj zrelou emocionalitou a vyvolávajú silný katarzný pocit. V prípade inscenácie Vĺčik uvedenej v už takmer zabudnutom priestore Burkovne na Ventúrskej ulici sa tak stalo. Režisérka Zuzana Galková tak po minuloročnej, len o trochu menej zrelej inscenácii Medei znova poukázala na skutočnosť, že na pôde VŠMU rastie výnimočný režijný talent.

Aký majú médiá vplyv na realitu, ktorú žijeme? U nás už dávno platí, že čo je na papieri, ani zďaleka nemusí byť pravda. Naopak, dnes, v časoch bujného množenia sa novinárskych kačíc v bulvárnych periodikách, zažívame obdobie, kedy spravodajstvo dávno nie je zdrojom dôveryhodných informácií, ale prostriedkom manipulácie čitateľov či divákov. Ako ďaleko to až môže zájsť alebo už zašlo?

Po úspešnom minuloročnom uvedení renesančnej hry Komedia česká o Bohatci a Lazarovi od Pavla Kyrmezera sa študenti bábkarskej tvorby VŠMU aj tento rok pokúsili o originálne uchopenie inej – avšak na rozdiel od Kyrmezera bežnej verejnosti oveľa známejšej – literárnej predlohy. Tím tvorcov sa inšpiroval dielom anglického matematika Lewisa Carrolla, autora rozprávkovej knihy Alica v krajine zázrakov.

O čom snívajú deti? Nenakazené „dospeláckymi“ starosťami, majú hlavu plnú farebných obrazov a príbehov, ktoré sa končia šťastne? V skutočnosti na tom detské snívanie asi tak idylicky nebude, ale v inscenácii PanÁčik, podľa predlohy Jána Uličianskeho, je realita tým posledným hľadaným aspektom. Príbeh sa točí okolo snov a snové je v inscenácii všetko. Presnejšie, snové načisto po detsky - takže veselé, pestré a úsmevné.

Je prirodzené, že počas štúdia na VŠMU vznikajú tvorivé dvojice, ktoré počas svojho pôsobenia na školskej pôde zdieľajú spoločný umelecký pocit a postoj. Logickým dôsledkom takéhoto stavu je istá umelecká kontinuita inscenácií, ktoré dvojica vytvorí. To je aj prípadom dvojice v zložení Michal Jasaň a Ondrej Kaprálik, ktorí sa pri svojich inscenáciách striedajú v úlohách režiséra a dramaturga.

Tartuffe je dielo patriace k vrcholu francúzskeho klasicizmu. Dielo, ktoré svojmu autorovi Molièrovi počas života prinieslo možno viac škody ako osohu. Dielo stojace na začiatku takzvanej trilógie o pokrytectve. Dielo dodnes platné, živé a žijúce. Dielo, veľakrát inscenované a veľakrát interpretované. S novou, v mnohom radikálnou interpretáciou prichádzajú aj tvorkyne Kristína Chlepková a Miriam Kičiňová, ktoré úpravu tejto klasickej hry uvádzajú v študentskom Divadle Lab.

Absolventské predstavenie VŠMU. Spracovanie hry Niny Sadur „Čudná ženská“ ako pokusu. Pokusu postáv na hre, autorky na postavách a režisérky na autorke. „Všetko je vesmírnou hrou, v ktorej nie je nič, než vy.“ (Neville) True or false?

Z doterajšej režijnej tvorby Lukáša Brutovského jednoznačne vyplýva, že tento mladý tvorca disponuje schopnosťou vnášať do svojich inscenácií výrazný dramaturgicko-režijný rukopis. Hoci výsledky jeho práce nie sú na rovnakej kvalitatívnej úrovni, všetky jeho javiskové diela - vrátane tých menej vydarených - sa vyznačujú istou spoločenskou senzitívnosťou a vzácnym citom pre aktuálne témy.

Neexistuje taká zlá vec, ktorá by nemala aj svoje pozitíva. V živote človeka sa naozaj len zriedkakedy stane taká udalosť, ktorá by pri správnom pohľade a prijatí nemohla priniesť poučenie, vyzretie alebo dokonca istú praktickú výhodu. Rozchody, nech sa v prvom momente zdajú byť akékoľvek dramatické či bolestné, patria práve do tejto kategórie životných skúseností. Dá sa o nich napríklad dobre písať a hrať divadlo. Hra Niela Labutea Some Girl(s), ktorú v preklade Ivany Juríkovej a pod názvom Labute uviedlo študentské Divadlo Lab, je toho dôkazom.

Hoci je dramatik Martin McDonagh v súčasnosti považovaný za jedného z komerčne najúspešnejších a zároveň umelecky najzaujímavejších dramatikov, slovenské divadlo sa s ním stále stretáva len nesmelo. Dôvodmi pre tento ostych môžu byť špecifická a krutá poetika plná explicitného násilia, otváranie tabuizovaných tém a čierny humor. Hra Ujo Vankúšik, ktorú McDonagh napísal v roku 2003 a ktorá patrí medzi vrcholy doterajšej autorovej tvorby, nie je výnimkou.