Vysoká škola múzických umení v Bratislave

Rebel, zvodca, dobrodruh, zločinec, obeť? Inšpiratívny zdroj, mýtus, archetyp. Kto bol Giacomo Casanova? Život tohto muža sa stal podnetom aj pre inscenáciu Šimona Spišáka. Študent réžie na Katedre alternatívneho a bábkového divadla DAMU priniesol námet Casanovu a ako hosťujúci tvorca pripravil rovnomennú inscenáciu so študentkami a študentmi Katedry bábkarskej tvorby Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave.

Čo ako kontroverzne tvorba Marka Ravenhilla pôsobí, jej morálne posolstvo je neprehliadnuteľné. Iste, nezriedka sa tak deje tvrdo a prostredníctvom činov, ktoré postavy konajú v rozpore s bežnou morálkou, nikdy však nechýba poznanie, že postavy by možno aj konali správne, keby chceli a najmä dostali príležitosť.

Slovakizovanou češtinou písané hry renesančného autora Pavla Kyrmezera (Komedia česká o Bohatci a Lazarovi, Komedia nová o vdově kteruž Pán Buoh předivným spuosobem skrze Elizea proroka od věřitele jejiho vysvobodil a novšia Komedia o Tobiášovi) nemajú na našich javiskách bohatú inscenačnú tradíciu. Pre súčasníkov bude dielo tohto autora azda známe najmä vďaka legendárnej inscenácii Milana Sládka, ktorý so študentmi VŠMU naštudoval Komediu českú o Bohatci a Lazarovi a uspel s ňou nielen na domácich, ale aj na zahraničných divadelných prehliadkach.

Hra Petra Zvona Tanec nad plačom má v slovenskom divadelníctve zvláštne postavenie. Po legendárnom naštudovaní režisérom Jánom Jamnickým sa k nej vzhliada ako k materiálu s absolútnou a nespochybniteľnou hodnotou. Tvrdiť opak by bolo scestné, no i tak netreba zatvárať oči pred faktom, že inscenovanie tejto hry často končí problematicky. Výnimkou, žiaľ, nie je ani študentská inscenácia režisérky Veroniky Pavelkovej.

Hra Viktor alebo vláda detí to od svojho vzniku nemala jednoduché. Hra priveľmi surrealistická pre realistov a priveľmi realistická pre surrealistov si len ťažko hľadala svoje pole pôsobnosti. Na Slovensku sa táto Vitracova hra inscenovala doposiaľ len jediný raz, v roku 1969 v réžii Petra Mikulíka.

Inscenovanie slovenskej klasiky je krokom problematickým. Nezriedka problematickejším ako inscenovanie aktuálnych hier či svetovej klasiky. Poznanie východísk vlastnej kultúry, rovnako ako do istej miery umelo živená adorácia voči autorom, inscenátorom občas zväzuje ruky a nedovoľuje im narábať s týmto materiálom tak slobodne, ako by bolo vhodné. Inscenovať slovenskú klasiku si preto vyžaduje aj nemalú odvahu.

Vidieť inscenáciu, ktorá s absolútnou samozrejmosťou spája všetky komponenty divadelného diela do fungujúceho celku, je vždy potešením. Inscenáciu, v ktorej výpovedná hodnota korešponduje s použitou formou, kde dramaturg, režisér, scénograf a herci svojou kvalitou vzájomne obohacujú prácu ostatných a tvoria tak fungujúci mechanizmus.

Divadelná sezóna 2010/2011 sa v školskom divadle VŠMU Lab nesie v znamení premiér veľkých titulov svetovej dramatiky. Po Čechovových Troch sestrách a Shakespearovom Sne noci svätojánskej prichádza tretia premiéra, ktorou je Médea Jeana Anouilha v réžii Zuzany Galkovej a s účinkujúcimi hercami a herečkami z tretieho ročníka hereckej tvorby. Veľké tituly bývajú veľkými výzvami. S potešením možno hneď na úvod recenzie konštatovať, že táto výzva bola naplnená.

Shakespearova hra Sen noci svätojánskej ani po štyroch storočiach od svojho vzniku nestratila nič na svojej príťažlivosti. Netreba zdĺhavo pripomínať, že príťažlivosť je daná kombináciou humoru, poetickosti, erotickosti, mágie, príťažlivej zápletky, dynamiky z nej vyplývajúcej a Shakespearovej geniality, ktorá dokázala všetky atribúty skombinovať do kompaktného celku. Sen noci svätojánskej už za svoju existenciu prešiel snáď všetkými možnosťami zobrazenia a interpretácie. Od inscenácií, v ktorých lietali živé svätojánske mušky, cez využitie akrobacie, žonglovania a cirkusových čísiel, až po zasadenie deja do „magického“ lesa v blízkosti diaľnice. Na nekonečný zoznam snových inscenácií sa pripísal i študentský Sen noci svätojánskej, ktorý v réžii Michala Vajdičku uviedlo Divadlo LAB.

Na prednej strane listu stojí: „Načo by sme robili bulletin, keď každý vie, kto je Martin Huba, Anton Pavlovič Čechov a kto sú Tri sestry.“ Zadná strana bieleho listu - bulletinu tak pozostáva len z mien tvoriacich študentskú inscenáciu Tri sestry uvedenú v Divadle LAB. Prvým a prvoradým je meno profesora Martina Hubu, ktorý je nielen režisérom inscenácie, ale aj pedagógom práve absolvujúceho ročníka. Kusé a oprostené informácie vyvolávajú dôveru, založenú na overenej kvalite, a budúci divák tento sebavedomý minimalizmus považuje za adekvátny.