Alica v krajine bielych plášťov

Réžia, dramaturgia: Ivana Macková a kolektív pod vedením doc. Mokoša
Scénografia: Ivana Macková
Hudba: Barbora Tomášková, Rozália Tomášková, Michal Izakovič, Matúš Kachút
Produkcia: Adriana Ružičková, Adam Válek
Hrajú:
Alica: Slávka Šmajdová/ Kristína Mackovčáková
Sestrička/ Myš/ Kráľovná: Miriam Ryšavá
Doktor Králik/ Králik/ Húseničiak: Lukáš Tandara
Pedagogické vedenie: Mgr. art. Marica Mikulová, prof. Hana Cigánová, doc. Svetlana Waradzinová, Mgr. art. Peter Cigán
 
Premiéra: 26. 4. 2012, Štúdio 1, VŠMU
 
Po úspešnom minuloročnom uvedení renesančnej hry Komedia česká o Bohatci a Lazarovi od Pavla Kyrmezera sa študenti bábkarskej tvorby VŠMU aj tento rok pokúsili o originálne uchopenie inej – avšak na rozdiel od Kyrmezera bežnej verejnosti oveľa známejšej – literárnej predlohy. Tím tvorcov sa inšpiroval dielom anglického matematika Lewisa Carrolla, autora rozprávkovej knihy Alica v krajine zázrakov. Predstavenie na motívy Carrollovej knihy vznikalo na pôde VŠMU pod pedagogickým vedením Jozefa Mokoša. Réžie a výtvarného riešenia sa chopila Ivana Macková, ktorá sa v minulosti podieľala aj na scénografii spomínaného Boháča a Lazara (tiež v spolupráci s Jozefom Mokošom). Inscenácia bola zároveň jej absolventským predstavením.
Začiatok inscenácie je totožný s príbehom, ako ho poznáme z Carrollovej knihy – Alica (Slávka Šmajdová/ Kristína Mackovčáková) číta knihu a nahlas uvažuje. Z ospalosti a otupnej horúčavy ju vytrhne až zvláštny králik (Lukáš Tandara) pobehujúci po lúke. „Rozpálená od zvedavosti“ sa za ním vyberie, no vzápätí padá do tajomnej králičej nory. Pád je v inscenácii symbolicky znázornený využitím bieleho paravánu, v podstate jediného konštantne prítomného prvku na scéne. Odhrnutím závesu sa odhaľuje papierová stena, ktorá slúži ako priestor na rozohratie tieňohry. Alicu zastupuje miniatúrna bábika zavesená na nitke, ktorá padá do neznámeho priestoru. Jej pádu sa prizerá i králik – v tieňohre znázornený kmitajúcimi nožnicami, vytvárajúcimi ilúziu králičích uší. Vizuálne pôsobivý obraz dokresľuje hudba (husle, klavír), evokujúca proces pomalého, postupného prepadávania sa, až na javisku nastane úplná tma. Čo sa bude diať ďalej, nie je zrejme pre nikoho prekvapením – prestrihnutím nitky sa Alica vynára v prapodivnej, neznámej krajine plnej tých najbizarnejších postavičiek. Hravá nevinnosť sa však z inscenácie vytráca už po úvodných desiatich minútach. Dievča, roztopašne naháňajúce králika, sa ocitá v tajomnej tmavej miestnosti. Paraván, dovtedy tvoriaci akoby samostatnú „miestnosť“ uprostred javiska, sa otvára a pred divákom vzniká nový priestor, symbolizujúci nemocničnú izbu, v ktorej sa pohybuje Doktor Králik a Sestrička (Miriam Ryšavá). Zmenu atmosféry naznačuje aj hudba, ktorá prechádza z hravých tónov do pomalšieho, pochmúrnejšieho ladenia, pričom dominuje klavír, husle a gitara. Sterilitu, chlad a odosobnenosť nemocničnej izby znásobujú biele farby stien, plachiet a lekárskeho oblečenia. V nasledujúcich minútach sa pred divákom začína odkrývať nová možnosť interpretácie Alicinho fantazijného sveta. Obe dejové línie sa v priebehu inscenácie neustále menia a prelínajú, pričom ich spájajú prvky epického komentovania z úst samotnej Alice. Prechod nemocničných scén do scén rozprávkových a naopak je často nečakaný a originálny. Zásluhu na ich plynulom prestupovaní má nepochybne aj text Jozefa Mokoša plný nápaditých slovných hračiek. Aj samotné spojenie „rozpálená od zvedavosti“, spomenuté v úvodnej naháňačke s králikom, začína spätne nadobúdať iný ako obrazný význam. Čo sú halucinačné predstavy zapríčinené chorobou a čo detská fantázia? Ktorý svet je ten „skutočný“? Čo zastupujú jednotlivé postavičky, či už ide o otravného komára, ukašľaného húseničiaka alebo rozprávajúce kvety? K vysvetleniu jednotlivých symbolov dochádza v závere predstavenia a pozornejší divák ho môže ešte v predstihu nájsť i v sprievodnom bulletine.
Zásluhou výtvarníčky Ivany Mackovej sa pôda VŠMU na celú hodinu premenila na miniatúrnu rozprávkovú krajinu. Scénografka pracuje predovšetkým s technikou tieňohry, pričom ako plátno využíva steny paravánu. Originálnym nápadom bolo vytvorenie ilúzie mora s plávajúcou Alicou pomocou obrovskej vlajúcej igelitovej fólie a tmavomodrého nasvietenia. Macková dokáže pôsobivo zobraziť aj takú banálnu aktivitu, akou je proces užitia lieku, keď využitím meotaru premieta na plochu paravánu röntgen hrudného koša, do ktorého následne kvapká stekajúcu farebnú tekutinu. Skutočnosť, že scénografka sa na inscenácii podieľala aj ako režisérka, sa prejavila celkovou dominanciou výtvarnej zložky a miernym oslabením dejovej línie. Na niektorých miestach by si príbeh vyžadoval ráznejší režijný zásah a selekciu funkčných a nadbytočných motívov (napr. scéna so spievajúcou mačkou alebo zbytočne komplikované pochovávanie v závere).
Komorné Štúdio 1 sa ukázalo ako ideálny priestor pre inscenáciu Alicinho typu, ktorá stráca svoju silu a kompaktnosť vo väčšom priestore, ako sme toho boli svedkami napríklad na Kremnických gagoch, kde sa hralo v nepomerne väčšom Mestskom kultúrnom stredisku. Vzhľadom na množstvo detailov odohrávajúcich sa na scéne, či už je to manipulácia s bábikou, maľovanie záhradných ruží alebo scéna záverečnej popravy, je logicky nevyhnutné, aby divák na javisko dovidel. V opačnom prípade je ochudobnený o množstvo vizuálnych i zvukových podnetov (pre vzdialenosť od javiska napr. nebolo možné počuť repliky Kráľovnej, ktorá pred sebou držala sklenenú tabuľu), ale i logických súvislostí dôležitých pre pochopenie príbehu.
Kostýmy jednotlivých postáv sú jednoduché, no funkčné. Nerozptyľujú, neodvádzajú pozornosť diváka, už beztak zamestnaného sledovaním nielen všetkých scénických efektov, ale aj samotnej dejovej línie. Prechod z nemocničného do rozprávkového sveta v prípade doktora Králika vyjadrujú nasadené králičie uši vytvorené z vypchatých detských pančúch. Ich hompáľanie pôsobí obzvlášť komicky vo „vážnych“ chvíľach, kedy sa snaží povýšenecky poučiť malú Alicu o zvyklostiach v podzemnom svete. Sestrička na premenu využíva masku s tvárou myši, vyrobenú z lekárskeho ochranného rúška. Voľné volánové šaty ružovej farby a biele pančuchy zdôrazňujú Alicin detský vek, rovnako ako klasický dievčenský účes, pozostávajúci z dvoch dlhých vrkočov. Jediná, kto sa kostýmom odlišuje od príjemných pastelových farieb kladných postáv, je zlostná Kráľovná (Miriam Ryšavá), príznačne odetá v šatách ladených do agresívnych červených a čiernych tónov.
O hudbu sa postarala skupina známa pod názvom Mírnix-Dírnix. K vrcholom inscenácie patrí skladba „Slnečnice“ v podaní Barbory Tomáškovej. Tej sa jemným, melodickým hlasom podarilo vytvoriť dokonale imaginatívnu atmosféru korešpondujúcu s celkovým konceptom hry, tvorcami označovanej ako „vizuálno-snová interpretácia.“ Okrem chvíľ prehovorov postáv znie hudba, resp. zvuky vytvorené jednotlivými nástrojmi, neustále a výrazne sa podieľa na celkovej dynamike inscenácie.
Rozprávkový králik Lukáša Tandaru je komicky zmätený, nonstop v pohybe a napätí. Pri naháňačkách s Alicou drobčí po scéne malými krokmi, akoby mal sám radosť z predvádzanej hry. Prikrčený postoj tela a piskľavý hlások zároveň prezrádza všadeprítomný strach z náladovej Kráľovnej. Tandara ako doktor Králik je rozvážny a vecne profesionálny – spomenuté vlastnosti sú zvýraznené aj zmenou hlasu do hlbšej, tlmenejšej polohy. Ako trochu neohrabaná sestrička („Skalpel! Len ma, prosím vás, zase neporežte…!“) doktorovi výborne sekunduje Miriam Ryšavá. Tej sa rozkazovačnou, kovovo chladnou Kráľovnou s absurdnou logikou podarilo výborne priblížiť Carollovej knižnej Kráľovnej. Obaja herci zručne narábajú s rekvizitami, pri manipulácii s jednotlivými časťami paravánu sa pohybujú synchronizovane a vzájomne si nezavadzajú napriek tomu, že majú k dispozícii relatívne malú plochu. Čo sa týka hereckého obsadenia, ako najproblematickejšie sa javí hodnotenie Alice. Slávka Šmajdová typovo spĺňa predstavu roztomilej mladej slečny, jej herecký prejav je však miestami ukričaný a preexponovaný – najmä v polohách rozprávača, resp. komentátora. Kristína Mackovčáková pôsobí na javisku istejšie, komentuje vecne a pritom hravo, akoby so neustálym začudovaním nad tým, čo zažíva hlavná postava. Alica v jej podaní je šibalská, detsky „premúdrelá“, no nie silene infantilná, hoci ide o typ postavy, ktorá zvádza práve k takejto hereckej interpretácii. Aj napriek drobným výhradám však možno konštatovať, že študentskej inscenácii na motívy diela Lewisa Carrolla sa najmä zásluhou originálneho výtvarného riešenia skutočne podarilo na krátky okamih preniesť diváka z každodennej reality do krajiny čarovných predstáv, snov a fantázie.
Veronika Svoradová
publikované online 17. 10. 2012

Veronika Svoradová

Veronika Svoradová je internou doktorandkou na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Výskumne sa zameriava na slovenskú drámu v prvej polovici 20. storočia. Vo svojej dizertačnej práci sa venuje reflexii Slovenského národného povstania v dráme z rokov 1945–1949.