Staré divadlo Karola Spišáka, Nitra

Nebýva zvykom a možno sa to ani nehodí ako úvod k odbornej recenzii, ale musím sa priznať, že sa mi ešte nestalo, že som odišla z divadla dojatá a so slzami v očiach. A nebola som sama. Nezapríčinil to sentimentálny príbeh, ani tragický záver hry, ba ani dojímavá hra hercov. Bola to dráma v bábkovom divadle so všetkými atribútmi realistického divadla, ktorá oslovila nielen detského, ale aj dospelého diváka, pretože téma starnutia a s ním spojenej demencie je mimoriadne aktuálna v umení často pertraktovaná.

V počiatkoch profesionalizácie bábkarskej tvorby na Slovensku dominovali repertoárom divadiel príbehy, ktorých hrdinami boli antropomorfizované zvieratá. Súčasťou divadelnej tvorby pre deti teda boli i medvede, medvedíky, medvieďatá a mackovia. Aj prvá inscenácia Starého divadla Karola Spišáka v Nitre, ktoré sa vtedy volalo Bábkarský súbor pri Nitrianskom krajovom divadle, mala názov Veselé medvieďatá (1951, hra M. Polivanovovej).

Chvíľu sa zdalo, že situácia v umeleckom súbore nitrianskeho Starého divadla Karola Spišáka je už ustálená. V sezóne 2019/2020 však znova nastali zmeny v hereckom súbore a nanovo je obsadený aj post dramaturgičky. Po hosťovskej spolupráci do interného pomeru nastúpila Nikoleta Tužinská.V úvode sezóny rozšírilo divadlo repertoárovú ponuku pre deti predškolského a mladšieho školského veku. Už pri pohľade na základné informácie môžeme konštatovať, že šli „na istotu“. Súboru dobre známy režisér a tradičná rozprávka, navyše v rokmi overenej dramatizácii.

Batolárium. Termín batolárium je slovenským variantom anglického pomenovania Theatre for Very Young. Slovo je vytvorené z dvoch východiskových tém – batoľa (percipient) a laboratórium (spôsob tvorby a hrania). Termín označuje detskú hru pre deti od jedného (niektoré divadlá uvádzajú 10 mesiacov) do štyroch rokov s divadelnými postupmi a prvkami, realizovanú v priestoroch profesionálneho divadla. Detský divák sa v hre stáva spolutvorcom akcií, herec je sprievodca hrou. Dôraz sa kladie na pokojnú atmosféru, nežný herecký prejav, flexibilitu, vizuálnu, zvukovú a haptickú (hmatovú, dotykovú) stránku inscenácie. Potláča sa dej, slová. Do popredia sa dostávajú samostatne stojace obrazy, ktoré rozvíjajú detskú tvorivosť, fantáziu, socializáciu, prežívanie. Často sa pracuje s materiálom a predmetmi, ktoré dieťa pozná.

Herec a režisér Jiří Jelínek je svojským zjavom na českej bábkarskej scéne. Tvorí už dve desaťročia, najprv v oblasti ochotníckeho a neskôr aj profesionálneho divadla. Naštudoval oceňované inscenácie s viacerými súbormi. Jeho poetiku a čitateľný režijný a autorský rukopis charakterizuje ohňostroj svojráznych nápadov, humor, nadhľad a prístup k deťom ako k partnerom schopným vnímať aj nekonvenčnú nadstavbu nad príbehom.

Na repertoári sa už momentálne nenachádza nič, čo by pripomínalo predchádzajúce umelecké vedenie. Zo starších ostali len dve inscenácie Kamila Žišku z obdobia, keď bol v rokoch 2011 a 2012 umeleckým šéfom súboru. Nové vedenie sa rozhodlo obnoviť aj jeho inscenáciu Danka a Janka, ktorá sa však od tej pôvodnej líši viac ako len dátumom vzniku. Inscenácia mala pôvodne premiéru v októbri 2011. Dramatizáciu rozprávky Márie Ďuríčkovej pripravila spolu s režisérom aj vtedajšia dramaturgička divadla Veronika Gabčíková.

Legendu o svätom Svoradovi a Benediktovi, ktorú napísal biskup, básnik a prozaik Maurus, sme všetci povinne čítali v čítankách a deti v Nitre a okolí poznajú tieto náboženské osobnosti z viacerých mestských podujatí. Svorad a Benedikt sa zásluhou uhorského kráľa Ladislava I. stali patrónmi Nitrianskeho biskupstva a svätý Svorad sa stal patrónom mesta Nitry. Obaja patria k najstarším svätcom Slovenska. Inscenácia o týchto osobnostiach bola veľmi potrebná.

Hru Sám a Esmeralda napísala u nás dosiaľ neznáma švédska spisovateľka Martina Montelius. Zobrazuje chlapca Sáma, jeho otca a babičku. Ich reálny svet sa prelína s fantazijným a otec so synom hľadajú cestu k vzájomnému pochopeniu. Ide teda o dôležitú a nie často zobrazovanú tému otcovstva.

O tom, čo je ešte bábkové divadlo, sa vedú dišputy na medzinárodných kongresoch. O tom, či bábka má svoje miesto na javiskách bábkových divadiel a vysokých umeleckých škôl, bolo tiež veľa napísané a povedané. Práve preto už neočakávame klasickú bábku v repertoári profesionálnych bábkových divadiel... Tento spor sa viedol aj pri rozdeľovaní nitrianskeho bábkového divadla na „staré“ a „nové“. Hovorilo sa o návrate bábky na javisko, o „vykázaní“ činohry z divadla, a tak si po videní Krásky a zvieraťa kladiem otázku: „Čo sa stalo? Kde je chyba?“

Vianoce sú tým najlepším časom pre kasu bábkového divadla. Každé bábkové divadlo ponúka v tomto období klasickú zimnú rozprávku (napr. Snehová kráľovná – Bratislavské bábkové divadlo) alebo nový, ešte neobohraný titul. Okrem počtu predstavení alebo počtu návštevníkov je dôležitá emócia. Pocit, ktorý si divák odnesie z návštevy divadla. Všetko je krásne vyzdobené, žiari vianočný stromček vo foyeri divadla, znejú koledy. To všetko sa mohlo spojiť v novej inscenácii Starého divadla Karola Spišáka v Nitre. To všetko ponúkal titul, ktorý v sebe zahŕňa slová „Vianoce“ a „zázrak“.