Nezávislé profesionálne zoskupenia

Režisérska dvojica Alžbeta Vrzgula a Peter Galdík vytvorila v rámci svojej platformy Uhol_92 s mladým kolektívom tvorcov (väčšinou absolventmi a študentmi VŠMU v Bratislave) kolektívnu autorskú výpoveď v inscenácii Hranice_92 ako osobitý príklad spoločnej generačnej reflexie súčasných mladých ľudí (t. j. generácie narodenej na začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia, označujúcej sa ako „Generácia Y“). Podujali sa vypovedať o svojej generácii, ktorá sa ocitla na zvláštnej životnej križovatke a s otvorenou mysľou, ambíciami, vlastnými predsavzatiami sa bezprostredne po dokončení svojich vysokoškolských štúdií krehko pustila do plnenia očakávaných životných výziev. Autorka poukázala vo svojej koncepcii tiež na to, že v súčasnosti má našťastie mladý človek veľa možností. Záleží čiastočne len na ňom, aby si správne vybral, ako naložiť so životom, ktorý má pred sebou.

Mladý režisér Samuel Chovanec odkryl v inscenácii vlastnej hry Byť mnou byť vami (2017) osobitú tematiku zmeny identity (zámeny jednej osoby druhou, ktorá po smrti preberá jej totožnosť, identitu a pokračuje v kontinuitnej životnej púti na Zemi za ňu). Hra bola ocenená tretím miestom v súťaži Dráma a možnosť realizovať svoj text dostal jej autor vďaka rezidenčnému pobytu v Divadle Pôtoň v Bátovciach. Mohli by sme uvažovať v prípade tvorcov zreteľne aj o výskume divadla, keďže využili na realizáciu svojej inscenácie i platformu takéhoto rezidenčného pobytu.

Nakoľko ovplyvniteľný je alarmujúci stav prírody v súčasnej hyperkonzumnej spoločnosti? Dokážeme našou súkromnou aktivitou prispieť k redukcii environmentálnej záťaže? Akú ekologickú stopu na životom prostredí zanecháva novonarodené dieťa?

Ide o feministické divadlo, ženské divadlo, divadlo o ženách a pre ženy? Zvykli sme si, že také divadlo býva zväčša doménou tvorkýň. V tíme ambiciózneho projektu Eva však ženské pohlavie zastupujú iba dramaturgička (Dáša Čiripová) a autorka scény a kostýmov (Ivana Macková). Scenárista a režisér, jediný herec (Peter Tilajčík) aj spolupracovníci na hudobnom, pohybovom a svetelnom dizajne (Jozef Vlk, Jaro Viňarský a Slavomír Šmálik) sú muži.

V histórii slovenského operného divadla sa s kontinuálnym a programovým záujmom o komorný operný žáner stretávame veľmi zriedkavo. Ak nepočítame školské predstavenia VŠMU či konzervatórií, pre ktoré je tento druh spisby prirodzeným a realizačne najdostupnejším priestorom, v profesionálnej divadelnej oblasti sú len dve takéto etapy. V druhej polovici 70. rokov komorný operný žáner v Opere SND systematicky pestoval dirigent Viktor Málek so súborom Camerata slovaca tvoriacim inštrumentálnu bázu Komorného súboru SND – v časovom intervale 1974 – 1980 naštudoval sedem úspešných inscenácií (formálne figurovali ako súčasť repertoáru Opery SND). Roku 1986 prebrala štafetu Komorná opera založená pri Slovenskej filharmónii. Tento súbor, ktorého trinásťročné (kvalitatívne nie zanedbateľné) pôsobenie poznačili zložité priestorové, personálne i dramaturgické peripetie, bol zrušený roku 1999.

Nie je celkom korektné vydávať vzniknutý festival Viva Verdi za jediný letný operný festival na Slovensku, lebo tým prvým a dodnes fungujúcim sú Zvolenské hry zámocké, od roku 1980 s opernou časťou. Rovnako by nebolo správne mechanicky porovnávať obe podujatia, lebo každé z nich má svoje špecifiká. Zvolenská dramaturgia ponúka v jednom týždni viacero umeleckých produkcií rôznych opier talianskej, výnimočne aj francúzskej proveniencie vždy jednorazovo. Nový festival sa špecializuje na tvorbu Giuseppe Verdiho a v každom roku chce uviesť jednu viackrát reprízovanú inscenáciu výlučne v javiskovej podobe.

Pôvodný divadelný formát X Apartments nemeckého divadelného režiséra M. Lilienthala (1959) vznikol v roku 2002 v rámci festivalu Theater der Welt. Ponúkol predstavenia priamo v súkromných bytoch a jeho zámerom bolo odkryť a sprístupniť rôzne životné priestory, ktoré sú pre obyvateľov daného miesta známe, a zároveň cudzie.

Občianske združenie Nový Priestor začína po roku od založenia už aj produkčne klíčiť. Práve performance Micro v macro, ktoré v júni uvideli diváci v A4-nultom priestore, je totiž inscenačným prvorodencom tohto bratislavského projektu. Relatívne nové centrum pre súčasný tanec sa síce primárne venuje organizácii vzdelávacích tanečných workshopov, no netají sa ani ambíciou rozšíriť svoje aktivity aj o teatrologický výskum tejto u nás málo prebádanej oblasti.

Častým symptómom mladých tvorcov sú ich priveľké ideály a ambície. Neraz sa potom stane, že pri praktickej skúsenosti zistia, že priveľmi precenili svoje vytýčené ciele. Nie je to nič nezvyčajné a nemožno mladých divadelníkov za to nijako karhať, veď kedy riskovať, ak nie v študentských rokoch?

Nie všetky výstupy z predvádzacích skúšok VŠMU sa dočkajú uvedenia aj mimo akademickej pôdy. Je to skôr výnimočná udalosť a určite stojí za pozornosť kritika. Stojíme totiž pred prácou študenta VŠMU, ktorý sa natoľko zahĺbil či zaľúbil do diela, aby ho po úspešnom predvedení pedagógom a spolužiakom po istom dopracovaní ponúkol širokej verejnosti. Pozoruhodné nie je len jeho odhodlanie, ale určite aj vytrvalosť, s akou sa jednému textu venuje.