Divadlo Jonáša Záborského, Prešov

Slovenské činoherné divadlá niekoľkokrát ročne ponúknu dôvod bedákať nad ponukou inscenácií pre najnižšiu vekovú kategóriu divákov. Medzi také však už niekoľko sezón nepatrí Divadlo Jonáša Záborského v Prešove (DJZ). Uplynulé inscenácie pre deti mali vždy dostatočnú úroveň, výtvarnú hodnotu a predovšetkým v nich nebolo zanedbané režijné ani herecké remeslo.

Od zlúčenia spevohry s činohrou v Prešove ubehlo už osem rokov. V čase zlučovania sa mnohí diváci obávali (a niektorí aj tešili), že v prešovskom divadle sa úplne prestane spievať a modernejšia činohra prevalcuje predvídateľnú operetu. Nestalo sa. Prešovská opereta sa „rebrandovala“ na svetový muzikál a zo „zmeny názvu“ doteraz úspešne ťaží. Takmer každý rok Divadlo Jonáša Záborského uvedie svetovú premiéru hudobno-divadelného diela a v závislosti od témy či spevavosti skladieb vypredáva svoju Veľkú sálu (ktorú už využíva takmer výlučne na muzikály a rozprávky).

Príbeh Dürrenmattovej modelovej drámy je jednoduchý. Mesto Güllen je Bohom, svetom a peniazmi zabudnuté miesto. Prežíva v ňom posledných pár obyvateľov, ktorí nemajú dostatok síl, aby sa za prácou, a teda aj lepším životným postavením rozhodli odcestovať. Do tohto mesta prichádza miliardárka, ktorá tu kedysi vyrastala.

V nedávnom prieskume čitateľských návykov na Slovensku sa prekvapujúco objavil fakt, že čitatelia siahajú, na rozdiel od rokov minulých, väčšinou po najnovších, rozumej súčasných textoch. Prieskum však nepovedal, či čitatelia uprednostňujú domácich alebo zahraničných autorov.

Inscenácia sa začína veľmi sľubne, keď sa dve obrovské orechové škrupiny dohojdajú na javisko a vyskočia z nich dva prekárajúce sa orechy: Orech a Orech. Neprestajne sa hašteria, vtipkujú, sú akýmisi odcudzujúcimi prvkami, ktoré vysvetľujú, prečo na scéne nevidíme to, čo od rozprávky očakávame, ale niečo trochu iné, konečne pravdivé. Takže, stručne povedané, Popoluške k šťastiu nepomohli usilovná práca a milé holúbky, ale ťažká práca, dobrota a dva zázračné orechy.

Nie, prešovská inscenácia Škripkovej textu Seňora nie je dokonalé divadelné dielo. Kvalita hereckých výkonov kolíše a v závere sa objavia až príliš didaktické odpovede na otázky feminizmu. A to, ak nie je zlé, je prinajmenšom umelé. Ako divák som sa ale nechal uniesť spojením nápaditých javiskových obrazov s pútavým vyrozprávaním osudov Fridy Kahlo – umelkyne a ženy zároveň.

Osobnosť Carla Goldoniho poznáme v dejinách divadla predovšetkým ako reformátora commedie dell'arte, národnej talianskej divadelnej formy so špecifickými znakmi a štýlom hereckej techniky (typické masky, namiesto pevne stanoveného textu len bodový scenár, dialekt, improvizácia, atď.). Goldoni však nie je len autorom tejto reformy, kde si za cieľ stanovil zušľachtiť divadlo a priviesť ho k osvieteneckým myšlienkam a divadelným formám.

Tvorbu spisovateľa Iru M. Levina (1929 – 2007) slovenským divákom zvlášť predstavovať netreba, najmä ak sa pripomenú jeho úspešné romány, ktoré boli adaptované do filmovej podoby: Bozk pred smrťou, Rosemarino dieťa, Chlapci z Brazílie, Stepfordské paničky či Niekto sa pozerá. Tento úspešný autor románov má na svojom konte aj rad hier, z ktorých azda najznámejšou je práve hra Deathtrap z roku 1978, ktorú na Slovensku prvý raz uvádza práve prešovské divadlo pod názvom Smrtiaca pasca.

T. Letts (4. 7. 1965) je americký herec a dramatik. Hra Zabijak Joe z roku 1991 je jeho autorským debutom a bola preložená do 12 jazykov a uvedená vo viac ako 15 krajinách sveta. Letts píše hry o ľuďoch, ktorí sa musia vyrovnávať s morálnymi i duchovnými otázkami.

Inscenácia je venovaná 200. výročiu narodenia Jonáša Záborského Nemôže byť vhodnejší spôsob na pripomenutie 200. výročia narodenia národovca, kňaza, spisovateľa, dramatika Jonáša Záborského ako uvedenie jeho hry v divadle nesúcom autorovo meno. Dramaturgička M. Kičiňová pre túto príležitosť siahla po viacerých jeho textoch, ktoré koncepčne v duchu samotného Záborského doplnila, aktualizovala a dopísala. Vznikla tak zaujímavá fraška - mozaika, ktorá ponúka absolútne súčasný obraz o Slovákoch nielen z čias Záborského, ale jemne karikovane aj z dnešnej doby.