Divadlo GUnaGU, Bratislava

Komédia s vážnym podtextom, aj taký by mohla mať podtitul najnovšia inscenácia hry Viliama Klimáčka s názvom Riaditeľky zemegule v jeho materskom bratislavskom divadle GUnaGU. Repertoároví dramatici to nikdy nemajú ľahké a tí, ktorí si ako V. Klimáček svoje hry aj inscenujú, to majú o to ťažšie, pretože sú až príliš vnorení do autorskej predstavy o budúcom diele. V. Klimáček však – našťastie – patrí medzi výnimky tohto nepísaného pravidla. Tak ako citlivo vníma a reaguje na horúce spoločensko-politické aj módne témy, ktoré následne karikuje či inak im nastavuje komediálne divadelné zrkadlo, citlivo počúva aj možnosti svojich hercov. V tomto duchu vznikli i Riaditeľky zemegule.

Divadlo GUnaGU ako komorné divadlo mestského typu má všetky predpoklady na to, aby reflektovalo súčasné témy, a aj tak robí. V inscenácii ONLINE, ktorú označuje za rodinnú komédiu, stavia pred seba veľkú výzvu: prehovárať bude k publiku, ktoré zároveň tvoria rodičia aj ich deti.

V osmičkovom roku 2018 sme si na Slovensku pripomenuli viacero významných dejinných výročí našej malej krajiny (či už vznik ČSR, výročie Pražskej jari alebo Sviečkovej manifestácie), ktoré významne ovplyvnili osudy mnohých ľudí. V roku 2018 oslávil okrúhle výročie aj jeden z najplodnejších slovenských dramatikov a pri tejto príležitosti uviedol novú hru inšpirovanú vlastným životom a novembrovými udalosťami z roku 1989.

Čo zvíťazí v živote hlavnej postavy – vôňa ženy alebo vôňa terpentínu? Pomer lásky a umenia, falšovanie umeleckých diel, problém klamlivého interpretovania našich pohnutých dejín v prípade holokaustu či komunistického režimu, aj bezprostrednej spoločenskej reality...

Pôvodné heslo YouTube Broadcast yourself platí dodnes. Vo svojom textovom aj javiskovom tvare YouTuberi Klimáček postupne ukazuje, aké formy a dôsledky môže mať táto na prvý pohľad nevinná narcistická zábavka. Ako autorovi i režisérovi sa mu ponúkalo viacero možností stvárnenia tém, ktoré YouTube prináša.

Pod rúškom bežných, vtipných a blízkych situácií z rodinného života, umocnených aj tým, že autor ponechal postavám osobné mená hercov, zaznievajú silné lyrické tóny majstrovského herectva Emílie Vášáryovej, ktorá noblesne hosťuje v pivničnom divadle a premieňa jeho poetiku.

„Radosť – jasná iskra bohov, elyzejskej dcéry hlas, teraz s láskou nevýslovnou ku svätyni vedieš nás. Tvoje kúzla prinavrátia, čo zlá doba nechráni – všetci ľudia budú bratia pod tvojimi krídlami.“ Tak znie Schillerov rovnomenný básnický fragment Beethovenovej Ódy na radosť, ktorá sa stala hymnou neustále sa zjednocujúcej Európskej únie. Tej EÚ, ktorá na jednej strane reprezentuje naplnenie utopickej predstavy rovnocennosti, vzájomnosti, pomoci a zachovania diverzity európskych národov, a na strane druhej zas presadzuje politický diktát nanucovaných pravidiel, priorít, stratégií plánovaného rozvoja či komplikovanej administratívy a byrokracie spojenej s európskym grantovým systémom. Európa teda otvára svoju náruč, ale pozor, nie zadarmo.

Hra Kill Hill autora Viliama Klimáčka vznikla v rámci medzinárodného projektu Generačné ikony, ktorý bol vlani organizovaný Divadlom Letí z Českej republiky spoločne s partnermi zo Slovenska a Viedne. Rezidenčnými autormi boli Viliam Klimáček, Petr Kolečko a Bernhard Studlar. V rámci tohto projektu vznikli tri rôzne hry a inscenácie, ktoré sa pokúšajú reagovať na otázku: Aké alebo kto sú dnes ikony jednotlivých generácií v rôznych krajinách Európy?

Obezita je vážny problém. V súčasnosti je považovaná priam za novú civilizačnú chorobu. Sťažuje bežný, pracovný, ale aj partnerský život ľudom, ktorí ňou trpia. Vyvoláva celý rad rôznych reakcií okolia, ovplyvneného pretrvávajúcim kultom tela a krásy či jednoducho diktátom módy. Táto téma nie je cudzia ani slovenským divadelníkom a divadelným divákom. Spomeňme napr. vlaňajšiu inscenáciu hry Neila LaButa Tučné prasa v Divadle Jonáša Záborského v Prešove, viackrát ju nepriamo načrtli vo svojich inscenáciách aj v divadle GUnaGU. Autor a režisér Viliam Klimáček sa ale rozhodol pozrieť na obezitu iným, pre tvorbu GUnaGU príznačným pohľadom.

Inscenácia Sharon Stone let me go v réžii Karola Vosátka priniesla na javisko divadla GUnaGU ďalšiu komédiu, avšak tento raz sa posúva komediálny žáner bližšie k bulvárnej zábave, čo nebývalo pre toto divadlo typické. Na druhej strane je takýto postup príznačný pre mnohé slovenské divadlá, akurát v GUnaGU sa to udialo o niečo transparentnejším spôsobom.