Bratislavské bábkové divadlo

Český režisér a pedagóg Katedry alternatívneho a loutkového divadla na pražskej DAMU Jiří Adámek Austerlitz je etablovaný tvorca a za svoje inscenácie v divadlách aj rozhlase získal viacero ocenení. Svoj špecifický divadelný jazyk („divadlo otvírajících se úst, slov a zvuků, objektů, divadlo na pomezí koncertu a výtvarné instalace“ ) rozvíja aj v združení Boca Loca Lab. Slovenskí diváci mohli vidieť jeho inscenáciu Z knihy džunglí (Divadlo Minor Praha, 2007), ktorá bola súčasťou programu medzinárodného festivalu Bábkarská Bystrica 2008. Ešte predtým hosťovali v bratislavskom Štúdiu 12 jeho inscenácie Tiká tiká politika (2006) a neskôr Vetřelec (2007). V sezóne 2022/2023 naštudoval v Bratislavskom bábkovom divadle svoju prvú slovenskú inscenáciu Hugov svet.

Český režisér Jakub Maksymov a v Českej republike žijúca poľská scénická výtvarníčka Olga Ziębińska už v Bratislavskom bábkovom divadle hosťovali. V roku 2019 spolu naštudovali pozoruhodnú inscenáciu Chronoškriatkovia podľa knihy Překlep a Škraloup Tomáša Končinského a Barbory Klárovej, ktorá získala aj cenu Magnesia Litera v kategórii kniha pre deti a mládež. Inscenácia je obsahom (filozofická téma plynutia času) aj formou (použitie live cinema) veľmi podnetná. Počet jej repríz pre verejnosť ako aj uvedenia na medzinárodných prehliadkach obmedzili pandemické lockdowny. V máji 2022 však BBD inscenáciu uviedlo na festivaloch v Novom Sade a v litovskom Kaunase, tohtoročnom európskom hlavnom meste kultúry.

V apríli 2019 mala v Bratislavskom bábkovom divadle premiéru inscenácia Neviditeľní. Bola to prvá spolupráca režisérskeho tandemu Mária Danadová – Monika Kováčová z nezávislého zoskupenia ODIVO so zriaďovaným divadlom. Vznikla originálna, novátorská inscenácia, ktorá však bola sčasti „neviditeľná“ kvôli zatvoreným divadlám a zrušeným festivalom. Stihla získať nomináciu na DOSKY i ocenenie na festivale Amplion v Banskej Štiavnici.

Ten, kto už videl iné inscenácie Šimona Spišáka, to tušil už pred príchodom na predstavenie a ostatným môže tento ironizujúci úvod naznačiť, že nepôjde o pietne zobrazenie rozprávkovej klasiky. Príbeh o Budkáčikovi a Dubkáčikovi začína zvolaním vtáčej diváčky, keď sa spustí dymostroj: „Wau, to je divadelná mágia!“ A je to tak.

Keď som vychádzal zo sály Bratislavského bábkového divadla z predstavenia hry, uvedenej iba lakonickým pomenovaním Iný, začul som namrzenú mamičku s malým synčekom s poznámkou smerujúcou na postávajúcu uvádzačku divadla: „Keby som vedela, aké je to predstavenie, bola by som so sebou zobrala aj staršieho syna.“ A hneď sa pozrela na plagát s programom ďalších repríz.

Názov inscenácie Rozprávky o malej tučnej víle vyvoláva zvedavosť. Rozprávky sú málokedy o tučných hrdinkách. Častejšie im dominujú vysoké, štíhle, dlhovlasé princezné bez problémov zvládajúce chôdzu v topánkach s podpätkami. Rozprávky o Malej tučnej víle sa začínajú dilemou, aké mená dá hlavná hrdinka svojim bosým nožičkám. Je to bábika a na pomoc si zavolá svojich kamarátov – hračky Trpajzla, Prasisko, Špinavého zajaca, Panáča a prechladnutú Rybičku.

Bratislavské bábkové divadlo pripravilo ako druhú inscenáciu v sezóne 2019/2020 „klasickú rozprávku na neklasický spôsob“ v rámci línie, ktorú nastavilo umelecké vedenie divadla. Rozprávky na netradičný spôsob alebo tiež zvané rozprávky naruby, v ktorých sa parodujú klasické rozprávky, majú korene už v Československu v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia, kedy sa objavuje autorská rozprávka, písaná aj pre bábkové divadlo, ako svojbytný žáner (o. i. napr. rozprávky Josefa Ladu či Františka Langera).

Bratislavské bábkové divadlo nás v posledných rokoch milo prekvapuje svojimi inscenáciami náročných titulov s netradičnou realizáciou, adresovanou nielen najmenšiemu, ale aj mladému a dospelému divákovi. Priznám sa, že niekedy zapochybujem, či sa umelecká šéfka Katarína Aulitisová rozhodla správne, keď do divadla pozvala hosťovať práve tvorcov s celkom inou poetikou, ktorá môže naraziť na zaužívané postupy bratislavského súboru. Lenže Aulitisová ide celkom cieľavedome, aj s rizikom proti zaužívaným metódam a príjemnej letargii divadla z domácich i zahraničných úspechov. Nazdávam sa, že v umeleckom súbore dokázala v hercoch prebudiť vnútorné nadšenie pre tvorivé hľadanie. Prejavuje sa to aj v posledných premiérach.

Inscenáciou Príbehy stien Aulitisová nadväzuje na svoju predchádzajúcu réžiu v BBD Na slepačích krídlach a postupne vytvára líniu angažovaných inscenácií s výpoveďou o pálčivých témach súčasnosti. Ak bola inscenácia Na slepačích krídlach podľa knihy Ireny Brežnej kritickým pohľadom na komunistickú históriu a praktiky režimu, Príbehy stien v rôznych poviedkach a ich scénickej realizácii sú postavené na téme vnútornej a vonkajšej slobody človeka, hovoria teda o pomyselných i naozajstných „múroch/stenách“ okolo nás a v nás. Inscenácia je lineárnou skladačkou, zloženou z príbehov a motívov viacerých poviedok autorov Michaela Reynoldsa (1969, 1989, 2009), Andrea Camilleriho (O človeku, ktorý sa bál ľudí), Heinricha Bölla (Aj deti sú civilisti), Olgy Tokarczuk (O mužovi, ktorý nemal rád svoju prácu) a Didiera Daeninckxa (Vianočná stena) a využíva aj motívy ďalších poviedok z knihy 1989 Príbehy stien.

O skutočnosti, že režisér Gejza Dezorz je fenomén, svedčí aj záujem odbornej kritiky o jeho inscenácie a to hneď od počiatku, kedy vzniklo Dezorzovo lútkové divadlo (2004) a uviedlo svoje prvé inscenácie. Štúdie na tému tvorby Dezorzovho lútkového divadla napísalo už viacero autoriek a záujem o jeho tvorbu prejavili aj zahraničné odborné periodiká, ktoré tiež uverejnili niekoľko odborných článkov.