Bratislavské bábkové divadlo

Bratislavské bábkové divadlo má za sebou mimoriadne produktívnu sezónu. Naštudovali päť inscenácií a pomedzi to aj špeciálny program k 60. výročiu divadla, ktorým zároveň upozornili na prieťahy v rekonštrukcii ich budovy na Dunajskej ulici. K tomu treba prirátať aj nový newsletter s názvom BéBéDepeše a účasť na viacerých domácich aj zahraničných festivaloch. Vznikli rôznorodé inscenácie, ktoré sa inšpirovali českou aj poľskou literatúrou, popkultúrou (Príšerka Charlie), aj tradičnými rozprávkami (Zlatá rybka), spracovali tému farieb pre deti od piatich rokov (Dúhové rozprávky), ale otvorili aj náročné témy, napríklad, kam so starými rodičmi, na ktorých nemáme čas (Deduško). Súbor pracoval naplno až do konca sezóny – ešte v polovici júna uviedli novú inscenáciu Adventura humana.

Bratislavské bábkové divadlo začalo 60. výročie svojho založenia s novou umeleckou šéfkou súboru Katarínou Aulitisovou a s premiérou Dúhových rozprávok, určených deťom od 5 rokov. Nerád pripomínam, ale divadlo sa počas terajšej rekonštrukcie na Dunajskej ulici (kde sa už niekoľko rokov nič nerekonštruuje) opäť presťahovalo do priestorov bývalého Radošinského naivného divadla, kde už pôsobilo pri svojej prvej, šestnásťročnej (!) prestavbe v 70. a 80. rokoch.

Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ! A tak kráľ žije stále ďalej a ďalej. Symbol oživujú ľudia. No skutočné hlboké symboly sú živé samy osebe; respektíve sami osebe. Existujú v nadzmyslovom svete, v ktorý – ako sa zdá – predsa len ešte verí nejaký ten umelec... Archetyp kráľa, symbol spoznanej múdrosti, pokoja, harmónie je blízky symbolu koňa. Ušľachtilé, krásne, vznešené zviera, na ktoré sa dá spoľahnúť. A práve kôň, náš európsky symbol, neraz poniesol na svojom chrbte kráľa statočného. Hoci, paradoxne, toho najušľachtilejšieho niesol len oslík...

Večerné zaspávanie detí je známym traumatizujúcim problémom rodičov, ktorí v zúfalstve vymýšľajú rôzne taktiky. Nečudujem sa, že zaspávanie detí sa stalo jednou z aktuálnych tém tohtoročnej sezóny Bratislavského bábkového divadla. Dramaturgička Katka Jánošová našla v Hevierových Buvirozprávkach vtipného a nemoralizujúceho pomocníka nielen pre vymýšľajúce deti, ale tiež pre psychicky vyčerpaných rodičov. Pochopila však, že Hevierovým literárne úsmevným rozprávaniam chýba pre ich javiskovú realizáciu dramatický konflikt. Bez neho by nezískali pozornosť detských divákov. S riešením sa preto obrátila na osvedčený liberecký česko-slovenský tvorivý tandem Michaela Homolová (slovenská režisérka) – Vít Peřina (český dramatik), ovenčený v tomto žánri niekoľkými domácimi i zahraničnými úspechmi.

Autorsky nie celkom jasne vyslovená záverečná myšlienka rozprávky bola rozvinutá inšpirujúcimi ilustráciami Matlovičovej, prekračujúcimi spisovateľkin zámer. Tie sa stali pre dramatičku Zakuťanskú výborným podnetom na rozpracovanie vlastnej myšlienky o ľudskej nedôvere ku vlastným mravným hodnotám, uloženým vo vzájomnej láske, porozumení a pomoci druhým, bez hľadania falošnej vidiny zlatého prasiatka radosti mimo domova.

V ostatnom desaťročí recenzenti a recenzentky pravidelne poukazovali na nedobré umelecké smerovanie Bratislavského bábkového divadla. Pripomeňme stav, v akom sa divadlo nachádzalo v roku 2008, v čase osláv svojho 50. výročia: „Bratislavské bábkové divadlo si v tomto čase určite nezaslúži prívlastok ,vzorová scéna‘, s ktorým pred vyše 50-timi rokmi vznikalo. Jeho repertoár sa tvorí akoby náhodne. Je v ňom veľmi málo inscenácií pre dospievajúcu mládež a žiaden pokus o inscenáciu pre dospelých (hoci to píšu o inscenácii Ču Čin Čau). Bratislavským násťročným určite nenapadne vybrať sa do bábkového divadla. (Ich rovesníci v Nitre, či v Banskej Bystrici si v tamojších bábkových divadlách majú z čoho vybrať.)

Budova Bratislavského bábkového divadla na Dunajskej ulici je od začiatku kalendárneho roka 2015 v rekonštrukcii. Do jej ukončenia uvádza BBD svoje predstavenia na javisku blízkeho Divadla Malá scéna STU. Prvá inscenácia, ktorá mala premiéru v náhradných priestoroch, sa volá Prstom na mape. Autormi textu sú Jana Mikitková a Ján Fakla. Napísali zrozumiteľnú hru s jasne stanoveným cieľom, premysleným vývojom a zručne spracovanými motívmi.

Uplynulé sezóny Bratislavského bábkového divadla (BBD) boli neslávne. Už na prvý pohľad je jasný jeden z jeho dlhodobých problémov, ktorým sú neprajné priestory a javisko nevhodné pre bábkové inscenácie. Provizórium sa za desaťročia stalo štandardom. Väčším problémom však bol žiaden alebo len krátkodobo pôsobiaci dramaturg. To sa zmenilo až v sezóne 2011/2012, keď na tento post nastúpila Katarína Jánošová.

Arnold Lobel napísal sériu príbehov o dobrých kamarátoch z močiara – žabiakovi Kvakovi a ropušiakovi Čľupovi. Knižky sa stali obľúbené hlavne pre svoje svieže krátke príbehy. Príbehy sa hravou edukatívnou formou snažia priviesť najmenšieho čitateľa k správnym návykom a k spoznávaniu sveta okolo seba. Ale hlavne ukazujú cestu priateľstva. Knižné žaby sa tak stávajú milými antropomorfnými bytosťami, ktoré všetko vedia a majú zážitky ako bežné deti. V minulosti zdramatizoval a zrežíroval žabacie príbehy Ján Prokeš pod názvom Kvak a Žblnk. Rozprávku uviedli v roku 1992 v Bábkovom divadle v Košiciach.

V súčasnosti sa všade okolo nás rieši téma ekológie, separácie, všetko je eko, bio. Deti už v materských centrách majú svoje vodné laboratóriá, farebne diferencované koše pozná aj škôlkar. Na hodinách si prváčikovia vyrábajú hračky z plastových fliaš a čoraz viac škôl má vo svojich osnovách environmentálnu výchovu.