(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

2015/2016

Home/2015/2016

CYBER CYRANO – VIRTUÁLNA PRÍLEŽITOSŤ RODÍ ZVLÁŠTNYCH HRDINOV

Uvádzať inscenácie pre mládež síce patrí k dobrým divadelným mravom, veď sú to budúci diváci, no len málokedy výsledok prekračuje rámec povinnej jazdy a predstaví titul, ktorý aj vychádza z prostredia tínedžerov, hovorí ich jazykom, zobrazuje ich témy. Stretávame sa skôr so zjednodušujúcimi úpravami a aktualizáciami klasických divadelných textov pre dospelých, alebo s dramatizáciami literatúry, ktorá patrí do povinného (vlastne dnes už „odporúčaného“) čítania. Inscenačné tímy si často myslia, že forma môže nahradiť obsah. O to viac, že takýto známy titul sa náboruje oveľa ľahšie.

Pri predstavení Búvaj určite nezaspíš

Divadlo Na peróne začalo oslavu svojho prvého desaťročia na slovenskej divadelnej scéne premiérou autorskej hry Búvaj. Inscenácia je výsledkom toho, že „perónisti“ opäť hľadali vlastnú tému, ktorá by im umožnila reagovať na aktuálne dianie na Slovensku. Tentoraz si vybrali silne sociálne ladenú tému staroby. V inscenácii kladú sebe, a teda i divákom, pomocou mozaiky autentických výpovedí ľudí nielen zo svojho okolia, ale aj poctivým výskumom v teréne – na základe rozhovorov zaznamenaných v domove dôchodcov – naoko jednoduché otázky.

Kto koho uloví alebo Sezóna lovu na naše duše

Už aj v našich zemepisných dĺžkach pospolitý ľud baží po, nadnesene povedané, cudzej krvi. Vytvorila sa tak mediálna vrstva, ktorá tento záujem divákov či čitateľov s radosťou napĺňa a ide po každej senzácii takpovediac bez zábran. Je jej jedno, či zverejnením svojich často neoverených zistení niekomu ublíži, alebo nie. Práve na tomto zvrátenom novodobom fenoméne je postavená aj hlavná myšlienka komédie ukrajinského dramatika Olexandra Vitera, ktorú pre prešovské Divadlo Alexandra Duchnoviča vybral a upravil hosťujúci srbský režisér s ukrajinskými koreňmi, Viktor Nadj.

Nebo je automat / Padáme ničotou

Dvojinscenácia nitrianskeho súboru nás konfrontuje (nie po prvý raz v tomto divadle, a určite nie naposledy) so scénickým tvarom, ktorý sa, mám pocit, pri prvom videní nedá celkom bezo zvyšku stráviť. Nie je to však preto, že by bol vystavaný v zmätku, neporozumení, náhodne a bez názoru či nápadu; ide o ten typ umeleckého diela, ktoré k nám prehovára naraz toľkými spôsobmi, že si na jeho mnohohlas musíme najskôr „naladiť prijímač“, mobilizovať citlivosť, ktorá zväčša pohodlne drieme. Vnímať to, čo v nás po predstavení uviazlo, čo v nás pokračuje a ticho pracuje. Čo narúša naše vykachličkované vnútro. Tak nejako, myslím, funguje kvalitné umenie.

Do pol boka odratá

Mestské divadlo Pavla Országha Hviezdoslava (MDPOH) už šiestu sezónu nie je len „stagiona“, ale buduje i vlastný repertoár. Jeho súčasťou sú aj inscenácie pre deti. K Trom prasiatkam, ktoré uvádzajú od roku 2012, pribudla Koza rohatá. Dopyt po predstaveniach pre deti je v bratislavských divadlách značný. Rozhodnutie vedenia MDPOH zaradiť do ponuky ďalšiu inscenáciu pre detských divákov nebolo teda prekvapivé.

Tanec diablov

Príbeh dravej, živočíšnej a neskrotnej Carmen priťahuje tvorcov takmer nepretržite a hoci si bežný divák vybaví skôr operné verzie na hudbu Georga Bizeta, Carmen má mnoho podôb aj v tanečnom predvedení. Jej osud je taký fascinujúci, že sa ju umelci snažia stvárniť vždy nanovo a inak, čo možno najoriginálnejšie, v snahe vyťažiť z jej silného príbehu a osobnosti maximum a čo najviac ju priblížiť najširšiemu publiku. SND sa rozhodlo približovať „staré“ (klasické) umenie mladému publiku ojedinelým spôsobom a svojským prístupom s cieľom pritiahnuť ho do divadla na klasický materiál v netradičnom podaní. Po nie veľmi úspešnom a kontroverznom projekte Júlio a Romea Laciho Strika, ktorý bol nútený po veľmi krátkom čase zmiznúť z repertoáru, stavilo SND na hudobné kvality a populárnosť orchestra Cigánskych diablov.

Opera je zábava aj s Rossiniho Barbierom zo Sevilly

V Opere SND bol detský divák dlho ignorovanou skupinou. Staršia generácia nostalgicky spomína na popoludňajšie predstavenia dejom a hudobno-divadelnou poetikou primeraných opier – Dvořákovej Rusalky a Čerta a Káče, Smetanovej Predanej nevesty i Hubičky, či dokonca Pucciniho Madama Butterfly. Ponovembrové deti túto možnosť stratili. Operný repertoár sa presunul do večerných hodín, aj inscenácie sa stávali čoraz menej „mládeži prístupnými“ (prípadne zrozumiteľnými). Tituly orientované primárne na nedospelého diváka možno spočítať na prstoch jednej ruky: Dubovského Veľká doktorská rozprávka a Tajomný kľúč, Kupkovičova Trojruža, Frešov Martin a slnko.

Go to Top