Danielisove „tekuté“ štruktúry tela

Tanečná jednoaktovka
Hudba: Martin Turčan
Scénická a kostýmová výprava: Katarína Holková
Námet a choreografia: Tomáš Danielis
Tancujú: Denisa Benčaťová, Lucia Horváthová, Petra Péterová, Lenka Rajchmanová, Tibor Trulík
Svetová premiéra: 28. októbra 2010, ARTkino – sála budovy ECC Banská Bystrica, odohrané spolu s inscenácou Posed [p?uzd]
Štúdio tanca Banská Bystrica ešte stále funguje v provizórnych priestoroch ARTkina. Plytké a do šírky natiahnuté javisko sa nachádza pred nariaseným čiernym zamatom, za ktorým je premietacie plátno. Tanečníci spolu s ďalšími tvorcami si ešte dosť dlhý čas počkajú na regulárny, konkurencieschopný scénický priestor. Je zázrak, že v takýchto neprofesionálnych podmienkach ešte stále vznikajú tanečné projekty.
Dramaturgia Štúdia tanca spojila do jedného októbrového večera dve jednoaktovky tancujúcich choreografov pôsobiacich predovšetkým v zahraničí. Prvá časť bola premiérou autorov Martina Turčana (hudba) a Tomáša Danielisa (námet a choreografia) Spomienky tela. Druhá časť Posed mala premiéru v marci 2010 a je z dielne autorov Vlada Ďurajku (hudba), Olgy Cobos a Petra Miku (choreografia).
Spojenie dvoch rozdielnych choreografických štýlov v jeden divadelný večer potvrdilo skutočnosť, že zobrazované témy nemusia spolu súvisieť. Práve naopak. Danielisove „tekuté“ štruktúry tela vhodne doplnili partnerské duetá z dielne CobosMika Company zo Španielska. Metafyzické zobrazenie tela a kože sa plynulo pretavilo do vzťahu ženy a muža na ich „zastavovanej“ ceste životom.
Dve tanečné miniatúry s jasne formulovaným obsahom narazili na hudobné spracovania jednotlivých obsahových celkov. Hudobní skladatelia Martin Turčan a Vlado Ďurajka uprednostnili vo svojich kompozíciách akúsi všeobecno-introvertnú „scéniku“ zahalenú do rôznych psychologických atmosfér a zvukov. Pracovali predovšetkým s miniatúrnymi celkami. Spojili ich do akejsi indiferentnej minimalistickej mozaiky s dynamickou spoločnou „tancovačkou“ niekde pri konci celku. Akoby sa báli nahlas a zrozumiteľne pracovať s hudobnými témami prostredníctvom „živých“ nástrojov v dynamicko-farebnej inštrumentácii. Súčasný tanec mapuje predovšetkým existenciálny pocit jedinca vo svete plnom absurdít, ale to neznamená, že hudobné spracovanie skladateľa sa má pohybovať na hranici šedivosti, „počuteľnosti“ a nudy. Hudobná štruktúra je pre tanečné divadlo naratívnym diskurzom, prostredníctvom ktorého sa choreograf spolu s tanečníkmi vyjadruje. Sú to spojené nádoby. Finálny artefakt je od takejto „fyzickej“ symbiózy bytostne závislý.
Výtvarné spracovania jednotlivých choreografií sú obmedzené scénickým priestorom ARTkina, v ktorom Štúdio tanca momentálne hosťuje. Celkový výtvarný zámer sa môže sústrediť iba na skromné podmienky svetelného dizajnu a kostýmovej výpravy. Katarína Holková (Spomienky tela) sa sústredila predovšetkým na rôznorodosť hnedej farby. Materiály, s ktorými výtvarníčka pracovala, sa podriadili jej predstave o celkovej štruktúre jednotlivých kostýmov. Tanečníkov nediferencuje, ale práve naopak, chce svojimi strihmi a pridanými „nezmyselnými“ detailmi vytvoriť tancujúcu hmotu tela a kože. Larisa Gombárová (Posed) naopak podľahla presvedčeniu, že esteticky dekoratívne kostýmy pomôžu umocniť javiskové postavy ženy a muža. Nie je tomu tak. Civilnosť kostýmov prešla do naturalistického detailu v tom zmysle, že oblečenie pôsobilo, ako keby bolo „z obchodu“. Kostýmový civil na javisku je umeleckým orieškom. Gombárovej sa jeho rozlúsknutie nepodarilo, i keď svetelný dizajn Jána Čiefa robil so skromným svetelným parkom plnohodnotné atmosferické nálady. Kostýmová výprava v polotme pôsobila „špinavo“ a pri plnom svetle farebne i strihovo nekompaktne. Záverečné brilantno-artiskné štvorcové tanečné sólo Tomáša Nepšinského nepodporilo inscenačný fakt, že muž na svojej dlhej trati beží vlastne „nahý.“
Tanečníci Denisa Benčaťová, Lucia Horváthová, Petra Péterová, Lenka Rajchmanová a Tibor Trulík tvoria umelecký základ súboru súčasného tanca v Banskej Bystrici. Je to vlastne momentálne jediný profesionálny súbor na Slovensku, v ktorom choreografi môžu postaviť svoje skupinové choreografie. Hosťujúcim choreografom by výrazne pomohla skutočnosť, keby tanečné tréningy novej umeleckej posily Miloša Galku mohli (mali) byť zamerané predovšetkým na psychofyzickú náročnosť špecifických výrazových prostriedkov súčasného tanca. Telesný výrazový aparát vyžadujúci si tanečnú precíznosť, skokovú dynamiku a silovú partnerinu využili vo svojich choreografických miniatúrach ako Tomáš Danielis (Spomienky tela), tak i CobosMika Company (Posed). I keď technická úroveň jednotlivých choreografií bola na hranici možností tanečného súboru. Cesta, ktorou sa Štúdio tanca vybralo, je určite namieste. Danielis artikuloval prostredníctvom tiel kryštalickú predstavu neustále plynúceho tanečného pohybu na javisku. Vodné, logicky sa prelínajúce tanečné „tekuté“ štruktúry, tvorili podmanivé scénické obrazy naplnené vnútornou nervozitou a dynamikou choreografa. Nalíčené mŕtvolné tváre javiskových postáv, skrútené „staccatovo-trpiace“ telá zvíjajúce sa v rôznych patvaroch na zemi, spolu s podsvietenou drevenou „katedrálou“ ARTkina zo sedemdesiatych rokov minulého storočia, tvorili jadro scénického napätia jednoaktovky o spomienkach tela a kože.
Cobos a Mika sa spoľahli na partnerské „nelogické“ duetá. Ich náročnosť v niektorých miestach si od tanečníkov vyžadovalo až cirkusovú akrobaciu a silovú dynamiku. Na škodu veci je, že znak behu na dlhé trate u jednotlivých tanečníkov pôsobil ilustrujúcim dojmom klasickej pantomímy zo začiatku dvadsiateho storočia. S týmto „cudzím“ a zbytočne retardujúcim pohybovým znakom sa interpretačne vyrovnal iba Tomáš Nepšinský. Jeho záverečné niekoľkominútové sólo ohraničeného životného priestoru pôsobilo blahodarne plasticky. Nepšinského interpretačný výkon patril momentálne k tomu najlepšiemu, čo môže profesionálna súčasná tanečná scéna ponúknuť. Zrelosť, úsporné striedanie mozaikovitého napätia a uvoľnenia, sústredená emotívna telesnosť spolu s brilantnou technikou tvoria Nepšinského „model“ pre ďalších členov súboru, ktorí sú na začiatku svojej profesionálnej kariéry.
Súčasné tanečné jednoaktovky v Bystrici aj napriek interpretačno-tanečným nepresnostiam potvrdili fakt návratu k skupinovým choreografiám. Potreba súčasných tvorcov vyjadrovať sa náročným sólovým tancom s jeho silovou dynamikou, rotáciou, skokom a partnerinou je prísľubom a súčasne záväzkom, že aj napriek zložitej ceste každodenného drilu na sále, zostáva tanec vo všetkých svojich slobodných duševných architektúrach hlavným výrazovým prostriedkom pre choreografa.

Peter Maťo

Herec, režisér a divadelný kritik. Študoval herectvo na Štátnom konzervatóriu v Prahe a potom divadelnú vedu a kritiku na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V rokoch 1982 – 1990 bol hercom v súbore Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, kde stvárnil desiatky dramatických postáv. Okrem toho účinkoval aj vo viacerých filmoch, napr. Citová výchova jednej Dáše (1980), Jeden krok od raja (televízna inscenácia 1981), Tisícročná včela (1983) a iné. Pracoval aj ako asistent choreografa v divadle Laterna magika v Prahe a ako režisér pôsobil v Mestskom divadle Ústí nad Labem. V rokoch 2003–2007 bol tajomníkom Správy baletu v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. Ako režisér sa podpísal pod viaceré operné inscenácie, napr. Iľja Zeljenka – Bátoryčka v Štátnej opere Banská Bystrica (prvé uvedenie 1996); v Ústí nad Labem režíroval tri opery Giuseppe Verdiho: Maškarný bál (spoločná réžia s Ondrejom Šothom 1996), Rigoletto (1997), La traviata (1998); v Štátnom divadle v Košiciach režíroval Eugena Onegina od P. I. Čajkovského (2000). Po úspešných premiérach v SĽUK-u Chorea slovaca (2010) a Krížom-krážom (2012) nadviazal na libretistickú, dramaturgickú a režijnú prácu. Ako režisér na voľnej nohe sa venuje činohre, pohybovému a hudobnému divadlu aj performanciám tanečného typu. Z posledných realizovaných projektov treba spomenúť prvé uvedenie jednoaktovky Terézie Vansovej V salóne speváčky (2014), takisto prvé uvedenie hry Emancipácia Jozefa Hollého (2015) a inscenáciu Sonety 2016 podľa rovnomennej básnickej zbierky Williama Shakespeara (2017) na pôvodnú hudbu Viliama Gräffingera, s ktorým spolupracoval aj pri inscenácii PamiatKAR, ktorá je prvým uvedením pôvodnej slovenskej hry Petra Lomnického v divadle SĽUK (2018). Je dramaturgom Liptovského divadla tanca (LDT). Predstavuje v ňom autorské projekty slovenských choreografov, hudobných skladateľov, výtvarníkov, študentov tanečných konzervatórií atď. Poslednou inscenáciou LDT, bolo prvé uvedenie tanečnej inscenácie Gräffinger – Dedinský – Piovarči Rozprávky... (2018), podľa klasického baletu Oskara Nedbala Z pohádky do pohádky. V septembri 2015 vyšiel narodeninový mini portrét baletnej majsterky a choreografky Marileny Halászovej. Vyvrcholením úspešnej spolupráce so skladateľom Viliamom Gräffingerom bolo uvedenie pôvodnej slovenskej opery ANTI-GONÉ vo forme hudobnej inštalácie pre hlas a orchester v Novej synagóge v Žiline v marci 2019.
V súčasnosti spolupracuje s kolektívom autorov na pripravovanej encyklopédii Dejiny slovenského divadla II. a režijne pripravuje uvedenie pôvodnej hry Eugena Gindla Prípad B.