Charleyho teta: trhanie lupienkov baví – nebaví, …

Autor: Jevan Brandon THOMAS
Hudba: Peter MANKOVECKÝ
Réžia: Ľubomír VAJDIČKA
Preklad: Ľubomír VAJDIČKA
Dramaturgia: Svetozár SPRUŠANSKÝ
Scéna: Juraj FÁBRY
Kostýmy: Milan ČORBA
OSOBY A OBSADENIE:
Stephen Spettigue: Karol Čálik
Amy Spettiguová: Katarína Ivanková
Kitty Verdunová: Andrea Kiráľová
Sir Francis Chesney: Ján Gallovič
Jack Chesney: Pavol Plevčík
Charley Wykeham: Přemysl Boublík
Lord Fancourt Babberley: Ľuboš Kostelný a.h.
Brassett: Ján Mistrík
Donna Lucia d´Alvadorez: Jana Valocká
Ela Delahayová: Karin Olasová
Premiéra: 6. septembra 2011, Nová scéna Bratislava
Charleyho teta (Charley´s Aunt, 1982) je divadelná hra britského autora Waltera Brandona Thomasa stará viac než 100 rokov. Brandon Thomas nepatril vo svojej dobe k obzvlášť úspešným či presláveným dramatikom. Okrem písania skúšal divadelné šťastie aj ako herec, režisér, divadelný podnikateľ. Nečakane sa (po viacerých neúspechoch) preslávil práve spomenutým titulom, napísaným pre obľúbeného londýnskeho komika W. S. Penleyho. Až s Charleyho tetou dosiahol takpovediac svetový úspech. Hra sa okrem európskych dostala aj na americké javiská. Do dnešných čias sa dožila mnohých spracovaní (muzikál, opereta, film) a mnohých verzií, ktoré dramatikov text rôznym spôsobom prispôsobovali, aktualizovali, vylepšovali škrtmi či doplneniami.
Niekoľkokrát sme mali možnosť sa s touto hrou stretnúť aj na slovenských javiskách. Naposledy napr. v Štátnom divadle v Košiciach (premiéra 11. novembra 2005) v preklade a úprave Ľubomíra Feldeka a v réžii Martina Kákoša. Bulletin košickej inscenácie ju síce uvádza ako hru Thomasovho syna Jevana Brandona-Thomasa, to však nie je rýdzo slovenským fenoménom. V mene dramatika sa pomýlili aj iní, ale tím divadla Nová scéna (dramaturg Svetozár Sprušanský a režisér Ľubomír Vajdička) uvádza meno autora správne. Okrem toho sú v bulletine informačne presnejší (vyvarovali sa mnohých zaužívaných faktografických chýb), nasýtenejší (dávajú doslova návod, ako hru „čítať“, ako nevyvážený žáner vplýval na tvorbu dramaturgicko-režijnej koncepcie) a preklad použitých textov – vhodne zvolených i usporiadaných citácií – je dôslednejší.
Ľ. Vajdička si zadovážil „anglický originál“ (resp. text, ktorý zodpovedal originálu vydanom v roku 1892) a urobil nový, veľmi precízny, divadelný preklad (rozumej nielen jazykový, ale aj intersemiotický), so zmyslom pre pôvodné atribúty dramatického textu, žánru, ale aj s ohľadom na súčasný kontext (teda na možnosti a podobu, ktorá môže v dnešných časoch divácky rezonovať). Sám sa v rozhovore, uverejnenom v bulletine vyjadruje, že jeho ambíciou bolo inscenovať hru takú, aká bola vo vydaní v roku 1892, aj s rešpektovaním pôvodných autorských poznámok.
Ambícia nemalá, úloha neľahká, a to aj z pozície ambivalentnosti žánru Thomasovej hry (dramatik ju označuje jednoducho ako hru). Charleyho teta je totiž žánrovo pomerne nevyvážená, oscilujúca na rozhraní frašky a džentlmenskej komédie, so značnou dávkou konverzačného sentimentu v závere. Fraškovitosť a príklon k telesnosti (burlesknosti) je vyvažovaný decentným anglickým humorom a retardovaný takmer telenovelovým (melodramatickým) sentimentom (ktorý bol z tohto dôvodu väčšinou pri neskorších uvedeniach škrtaný). Navyše hra má veľmi zdĺhavú expozíciu, ktorej nedodávajú väčšiu dynamiku ani nabaľujúce sa drobné dramatické situácie, a rovnako zdĺhavý záver, ktorý oslabuje prácne nadobudnutú svižnosť a všetky dovtedy vybudované humorné situácie. Dej sa odvíja v podstate bez väčších kolízií, napätí či nečakaných zvratov. Celá hra je postavená na prezlečení muža za starú dámu s čepčekom na hlave, čo zrejme v 19. storočí stačilo na to, aby takáto zámena osôb vzbudzovala u divákov vlny smiechu.
Čo z tohto by však mohlo fungovať a stačiť dnes, aby sa dosiahol rovnaký zábavný efekt?
Ako sa ukázalo, možno je dnes na škodu, že Vajdička je typom inteligentného, kultivovaného režiséra, s citom pre mieru, ktorý si navyše ctí autora a nepodlieha „javiskovému primitivizmu“ v podobe ľahkých až lascívnych fyzických gagov či slovných vulgarizmov. Neponúkol divákom doping vo forme bezuzdnej zábavy, účinkujúcej ako droga, vyvolávajúca búrlivý rehot, na ktorú sú zvyknutí. Pre niektorých to bola divadelná nuda (samotný text má dnes na takúto reakciu všetky predispozície), ale pre iných to bola úsmevná, „suchá“ komédia, s istou dávkou nostalgického šarmu a priehľadným dejovým oblúkom.
Príbeh sa odohráva v priebehu jedného dňa v Oxforde, kde dvaja študenti z dobrých rodín (Jack a sirota Charley v poručníctve svojej neznámej tety) prekonávajú celý rad drobných problémov a zauzlení. Najprv sa pokúšajú v liste vyznať lásku svojim vyvoleným dievčatám Kitty a Amy, pozvať ich na obed, aby sa pred odchodom dievčat do Škótska uistili o ich opätovanej láske a spoločnej budúcnosti. Do toho prichádza zvesť o Charleyho tete, ktorá príde na návštevu. Teta sa stáva vhodnou zámienkou a krytím na to, aby sa toto stretnutie vo všetkej počestnosti mohlo uskutočniť. Zadovážia jej spoločníka v podobe tretieho nešťastne zamilovaného kamaráta Babbsa. Ten však napokon musí úlohu Charleyho tety (bohatej vdovy) v prezlečení odohrať, keďže teta oznámi, že nepríde. Na návštevu nečakane príde aj Jackov otec Sir Francis Chesney, poručník dievčat Stephen Spettigue a nadôvažok i Charleyho teta z Brazílie Donna Lucia D´Alvadorez so zverenkyňou Elou Delahayovou (dievčaťom, do ktorého je Babbs tajne zamilovaný). Takáto konštelácia postáv, ich rôzne motivácie i minulosť spúšťajú celý rad viac či menej komických situácií. Sir Francis a pán Spettigue sa z rôznych dôvodov usilujú o priazeň bohatej vdovy, čo Babbsovi v prezlečení spôsobuje značné problémy, nehovoriac o prítomnosti slečny jeho srdca Ely. Kitty a Amy sa ho zas pokúšajú využiť na to, aby získal písomný súhlas pána Spettigua k ich sobášu s Jackom a Charleym. Donna Lucia D´Alvadorez si celú situáciu inkognito vychutnáva a v Jackovom otcovi spoznáva svoju starú lásku. Celý priebeh so stoickým pokojom a anglickým humorom sleduje i glosuje sluha Brasset. Napokon sa čestným Charleyho priznaním všetko vyrieši a dobre dopadne.
Režisér zvolil koncepciu priznanej hry na maskovanú „zamenenú“ identitu. V jeho interpretácii teda Charleyho teta nie je dokonalou imitáciou ženy mužom, vierohodnou zámenou osôb či komédiou prezlečení. Stará dáma nie je taká šarmantná, že očarí pánov v rokoch i mladé slečny. Je to zarastená mužatka v staromódnom nepeknom kostýme, s nemožnou parochňou a čelenkou. Neokrôchaným prejavom často prezrádza svoju pravú identitu (teda, že je to Babbs) a často ju aj otvorene priznáva mimovoľným „vystúpením“ z nanútenej úlohy hrania tetušky. Páni v rokoch sú však ochotní prijať i takúto „hru na“ (aj podobu ženy) z finančných dôvodov, slečny zas veľmi prakticky a cieľavedome idú za svojim úmyslom povoliť sobáš. Vďačne a odovzdane (s istou dávkou potešenia) dokonca pristúpia aj na malé harašenie. Je to hra priznávajúca vtipnosť prirodzených rodových odlišností a stretu spoločenských rolí.
Ľ. Vajdička, rešpektujúc text, využíva najmä situačný humor, ktorý napĺňa cez herecké akcie rôznymi gagmi. Vtip buduje prostredníctvom pointovania protichodností. Konverzačný humor zostáva väčšinou tiež v intenciách pôvodného Thomasovho textu, avšak slovesný materiál je svieži, súčasný. V jeho interpretácii hra osciluje medzi fraškovitosťou (podporenou kultivovanými fyzickými gagmi) a komediálnym dobovým klišé, pričom dbá na to, aby vytvoril priestor (postavám – a teda hercom – i situáciám) pre kúsok aktuálneho mladíckeho vyznenia.
Tak sme mali možnosť vidieť Jacka, ktorý obieha nanovo okolo stola a diktuje znenie listu pre dievčatá sediacemu Charleymu; Brasseta, ktorý má pripraviť obed pre päť osôb, avšak kredit jedálne je vyčerpaný; Babbsa, ktorý ukradne šampanské, aby ho potom prezlečený za tetu mohol s veľkým gestom vrátiť ako dar; Brasseta, ktorý so svojou pomalosťou promptne vybaví poslíčka pri dverách, a tak ho obaja študenti priam poháňajú pohľadom; holohlavého Babbsa, ktorý sa pred očami divákov opakovane oblieka do ženských šiat a požiada Brasseta o sponky do vlasov; Jacka, ktorý bitkou donúti Babbsa, aby hral Charleyho tetu (z toho, ktorý mal pôvodne tete robiť spoločníka sa stane ten, kto sa ňou napokon stáva); Babbs si požičia od Brasseta korunu, aby sa mu ňou vzápätí odmenil za službu; ale aj Jackovho otca, ktorý sa k žiadosti o ruku posmeľuje alkoholom, Spettigua žiadostivo uháňajúceho prezlečeného Babbsa s časom zvädnutou kvetinou; Babbsa laškujúceho s dievčatami – raz s rukou na ich zadku, inokedy štekliaceho ich bradavky (a tak Jack musí Charleyho doslova držať vo vzduchu, aby ho nezaškrtil); či Donnu Luciu D´Alvadorez, ktorá sa s pôvabným pobavením vyzvedá na tetuškinho zosnulého manžela.
Medzi najvtipnejšie gagy snáď patrilo Babbsovo fajčenie cigary, keď si z nej ako Charleyho teta neduživo poťahoval a zároveň vejárom rozháňal vydychovaný dym, či jeho nalievanie anglického čaju a smotany do klobúka, z ktorého ho potom prelial do šálky. Slovné gagy zas využili anglické označenie Sir, ktorým však nepravá teta so slovenskou výslovnosťou ser volala Spettigua, alebo Babbsovo neisté používanie ženského rodu pri rozprávaní o sebe. Naopak, pomerne bezradne vyznel úvod v mizanscénach, keď Jack (hoci mal stoly po oboch stranách rúk) písal prvé slová listu postojačky, preto musel mať papier pripnutý na tvrdej doske, aby ju mohol 2x hodiť o zem a opäť ju zdvihnúť.
Vajdičkovu koncepciu vhodne napĺňalo aj vekové určenie postáv, a teda herecké obsadenie. Čo sa týka herectva, pomerne ľahko a jednoznačne sme mohli rozlíšiť staršiu hereckú školu od novšieho civilnejšieho typu herectva s rezervami v javiskovej reči. Starší herci dbali na slovnú komiku a tú situačnú tvorili najmä prostredníctvom osvedčených, naučených klišé, ktoré síce neprekvapili, ale pobavili. Mladší práve naopak. Mnohé pokusy o dolovanie komického efektu (snáď s výnimkou predstaviteľa hlavnej postavy Ľuboša Kostelného) alebo o akčnejší vklad mladej generácie, pokusy vymyslieť a priniesť niečo nové a vtipné odchádzali do stratena. Prejav bol často neistý až umelý, súhra nezladená, reakcie síce naučené, ale nekontaktné. Toto najmä v prvej polovici predstavenia pôsobilo trochu zmätočne a chaoticky (dezorganizovane), a tak nepobavilo ich herecké majstrovstvo, ale skôr útrpnosť takejto chvíle.
Ľuboš Kostelný ako Lord Francourt Babberley zvaný Babbs a zároveň postava Charleyho falošnej tety predviedol veľmi spontánne prirodzené herectvo s prvkami civilnosti. Vyhol sa neúprimným imitáciám a prehnanej fraškovitosti. Zvládal prechody z polohy Babbsa do polohy tety bez problémov. Najviac vyťažil práve z hereckého priznania roviny „medzi“, teda z roviny Babbsovej sebairónie i požívačnej vynachádzavosti v úlohe Charleyho tety. Priznaný výzor, priznaný hlas, hoci by sme rovnako mohli tvrdiť, že len čiastočne, upriamenie pozornosti na čaro úmyselne nedokonalého zvládnutia situácie „prezleku“ identít, zaručili vyhnutiu sa trápnosti a istej staromódnosti takejto travesty show. Ku cti mu slúži aj ten fakt, že jeho herecký výkon nezvádzal na porovnávanie (či identifikáciu) s jeho seriálovým vystupovaním v komicky ladených postavách.
Přemysl Boublík ako Charley Wykeham a Pavol Plevčík ako Jack Chesney príliš nezaujali. Snažili sa síce vnášať do hry dynamizmus, vymysleli aj zopár vtipných pohybových gagov, avšak celkovo pôsobili strojene, akoby sa s postavami, ktoré stvárňujú nevedeli stotožniť. Pre mladých džentlmenov z prelomu 19. a 20. storočia nenašli tú správnu strunu šibalstva a študentskej neposlušnosti, ktorá by rezonovala aj dnes. Hoci študentské maniere, vylomeniny i pobláznenia a hlúposti robené z lásky k nežnému pohlaviu predstavujú stále aktuálnu živnú pôdu.
Rovnako na tom boli aj predstaviteľky postáv mladých dievčat. Ani Andrea Kiráľová ako Kitty Verdunová, Katarína Ivánková ako Amy Spettiguová či Karin Olasová ako Ela Delahayová neponúkli výraznejšiu hereckú kreáciu. Boli nevýrazné, dokonca nudné. Slúžili a či pôsobili?) viac ako prostriedok na dosiahnutie komického efektu herectva Ľ. Kostelného, než ako jeho pôvodkyne (teda tie, ktoré budujú svojim herectvom komickosť daných situácií).
Ján Mistrík ako sluha Brasset vsadil na staromódne vyznenie a predstavenie tejto postavy. Jeho pohyb, gestá i reč boli pomalé, okázalé, so šarmom dôstojnosti. Práve jeho serióznosť a akási vonkajšia anglická sošnosť (nedával najavo nijaké emócie) tvorili vhodný kontrapunkt s výstižným polovážnym glosovaním komického priebehu deja divákom. Karol Čálik ako Stephen Spettigue bol až grotesknou a tak trochu operetnou figúrkou, ktorá priniesla trochu hluku na javisko. Neustále sa dožadoval a požadoval, pričom komicky (hoci s „vyplazeným jazykom“) pobehoval z jedného konca javiska na druhé. Ján Galovič ako Sir Francis Chesney a Jana Valocká ako Donna Lucia D´Alvadorez priniesli na javisko zas eleganciu a šarm. Ladné pohyby i gestá, kultivovaný rečový prejav boli prednosťami v stvárnení ich postáv. Neboli však škrobenými „šľachticmi“ dodržiavajúcimi spoločenskú etiketu, ale päťdesiatnikmi, ktorí majú pochopenie pre študentské roky a nechávajú mladých napospas ich vlastnej skúsenosti i šlamastike. Stali sa ich spoluhráčmi, ktorí pristúpili na kolotoč stále nových nedorozumení a prekvapení, do ktorého priniesli istú gracióznosť, milú kúzelnosť a inteligentný humor.
Scéna Juraja Fábryho bola jednoduchá. Využil sivé stojky po bokoch javiska, ktorými vlastne vyčlenil hrací priestor. Zadný horizont sa farebne prispôsoboval zmene prostredí (napr. kvetinový vzor evokujúci záhradu). Jednotlivým priestorom prispôsobil aj mobiliár. Jackov študentský byt bol zariadený dobovým nábytkom: jedálenský stôl a štyri stoličky napravo, na ľavú stranu javiska umiestnil kreslo a príručný stolík, vzadu bar. Záhradu zas doplnil záhradným stolíkom a stoličkami, byt pána Spettigua bol najbohatšie zariadený: dve kreslá (jedno naľavo, druhé v zadnej časti javiska), trojsofa v centre, napravo klavír s klavírnou stoličkou a po jeho bokoch tri plus jedna stolička. Všetok sedací nábytok mal svetlé čalúnenie s ružovkavou kvetinovou potlačou.
Kostýmy Milana Čorbu mali taktiež nádych dobovosti. Mladí študenti mali športovejšie ladené obleky so sakami, na ktorých bol vyšitý znak Oxfordu. Kostým Jacka bol uvoľnenejší, bez kravaty, s farebnou červenou košeľou a modrým sakom. Charley bol odetý farebne nevýraznejšie. Starší páni mali obleky a vesty v tlmených zemitých farbách – okrem sluhu – ten mal čierne sako. Charleyho teta mala trochu bizarný kostým. Dvojdielne čierne šaty s farebnou kvetinovou potlačou, s výstrihom do véčka, ktorý bol zdobený akýmsi lemom z červenkavých strapcov či peria a pripomínal skôr župan. Modrá čelenka, spod sukne trčiace bačkory a čierny vejár dotvárali celkový zjav. Mladé dievčatá boli oblečené najprv do saténových elegantných šiat smotanovej farby, ale s trochu odvážnym výstrihom. Pripomínali viac známe šaty Marilyn Monroe s vetrom zdvihnutou sukňou, ako oblečenie študentiek z 19. storočia. Po uliciach a ani na rodinné obedy by veru ani dnes takto odeté devy asi nechodili. Neskôr ich kostýmový výtvarník odel do rôznofarebných saténových kokteilových šiat, niektoré však neboli (najmä farebne) navrhnuté práve najšťastnejšie vzhľadom na fyzické danosti herečiek. Kostým Donny Lucie bol elegantný, v zelených a modrých tónoch so zlatým golierom, neskôr mala na sebe šaty v rovnakej farebnej škále, len zlatú vystriedala fialkavá a sukni pribudla riasená spodnička.
Hudba Petra Mankoveckého pôsobila ako prvok dokresľujúci než tvoriaci atmosféru, využitá bola v častiach na konci alebo na začiatku dejstiev. Vyznievala ako groteskne ladená, rytmická detektívna hudba (dominoval zvuk trúbky a saxofónu), ktorú striedali romantizujúce, pomalšie sentimentálne melódie. Evokovala zvedavosť a napínavosť – čo bude ďalej, alebo vytvárala vhodnú romantickú či melodramatickú atmosféru.
Titul Charleyho teta nebola Vajdičkova prvá skúsenosť so staršími dramatikmi komédií a veselohier. Hoci v súčasnosti bežne vyslovujeme otázky a pochybnosti o komických účinkoch „naftalínových“ textov, ich inscenačné spracovania prinášajú aj dnes pomerne dlhú a pozitívni odozvu (spomeňme len Palárika a Feydeaua). I keď sa Charleyho teta v divadle Nová scéna zrejme nemôže porovnávať s tými úspešnejšími a invenčnejšími inscenáciami dramatických textov spomínaných autorov na Slovensku, predsa len ide o celkom obstojnú, nekomerčnú komédiu. Je však zvláštne (aj keď nie neobvyklé), že divadlo na svoj repertoár schváli a zaradí taký titul, do hlavnej úlohy ktorého nemá z vlastných hereckých kapacít koho obsadiť.
Elena Knopová
 

Elena Knopová

Elena Knopová je vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV (od roku 2015 jeho riaditeľka) a odborná asistentka na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Vo svojom výskume sa zameriava na oblasť teórie súčasnej slovenskej a európskej drámy a divadla, teórie a dejín masmédií. Pravidelne publikuje vedecké štúdie najmä v časopise Slovenské divadlo, prednáša na významných medzinárodných, ale aj domácich konferenciách. Spolupracuje na rôznych projektoch s Divadelným ústavom Bratislava, Národným osvetovým centrom, slovenskými a českými profesionálnymi divadlami (členka porôt, kritických platforiem, dramaturgických rád festivalov).