ČAKANIE NA DIVU A ESENCIU

Réžia: Slávka Halčáková, Soňa B. Karvayová, Kostýmy: Anna Radeva, Choreografia: Milan a Jitka Kerešoví, Hudba: Marián Čekovský, Hrajú: Slávka Halčáková, Milan Kereš
Premiéra: 18. a 19. 4. 2008, Štúdio L+S Bratislava
Autorské divadlo sa v divadelnej obci považuje za viacmenej záležitosť výsostne alternatívnych divadiel a nezávislých divadelných zoskupení. To má samozrejme svoje príčiny, ktoré súvisia pravdepodobne so zázemím alebo spoločenským kontextom a podmienkami, v akých konkrétne divadlá tvoria. A treba dodať, že autorské projekty majú v rámci toho aj opodstatnenú a oveľa väčšiu umeleckú hodnotu, ako keby s niečím takým začali „kamenné“ divadlá. Preto je zaradenie inscenácie Esencia divokej ženy do repertoáru divadla Štúdio L+S, veľkým prekvapením. Toto divadlo sa vyprofilovalo ako typ komerčného divadla, ktoré zameriava svoju dramaturgiu predovšetkým na inscenovanie overených a spoločensky príťažlivých titulov s hviezdnym hereckým obsadením( to samozrejme nie je negatívny postoj !). A hoci autorský projekt do tahéhoto dramaturgického plánu zdanlivo nezapadá, je nutné podotknúť, že inscenácia Esencia divokej ženy nie je ani tak autorským divadlom, ako skôr bulvárne ladeným odvarom kabaretu, tanečného divadla, performance a trpkej tragikomédie. A šarm a teatrálne vystupovanie Slávky Halčákovej presne zapadajú do koncepcie divadla.
Inscenácia je spoločným dielom herečky Slávky Halčákovej a režisérky Soni B. Karvayovej. Halčáková avízovala tento projekt už dlhú dobu pred uvedením a pritom inscenácia prechádzala aj značnými zmenami,napr. pôvodný názov Svätá prostitútka sa napokon zmenil na Esenciu divokej ženy, režisérku Vieru Dubačovú nahradila sama Halčáková a Karvayová. Konečný výsledok je koniec koncov dosť ovplyvnený rôznymi náhodnými zmenami a ako celok pôsobí síce na prvý pohľad chytľavo a veselo ale v konečnom dôsledku je z neho cítiť zmätok, nedostatočné režijné vedenie a nekomplexnosť vo výstavbe deja.
Slávka Halčáková vytvorila túto inscenáciu zo svojich vlastných textov, ktoré vychádzajú zrejme aj z jej vlastnej životnej aj profesionálnej skúsenosti, nosnou témou je príbeh ženy Alice (je otázne do akej miery je meno postavy inšpirované hlavnou hrdinkou Alicou z filmu Modré z neba, ktorú sama Halčáková stvárnila), ktorá sa vyrovnáva s vlastnou existenciou, samotou, vzťahmi, ktoré jej stroskotali a samozrejme s čakaním na tú pravú naozajstnú veľkú lásku, ktorá ju čaká asi v jej susedovi, ktorého nechtiac vytopila. Už tento elementárny dramatický ťah ako vystrihnutý zo sladkých amerických komédií, bol prvoplánový a nezodpovedal dramaturgickej koncepcii. Ak totiž má byť Alica tá divoká žena, ktorej esenciu má byť vidno, tak buď niekde vyprchala alebo si sama predstavujem divokosť zle. Očakávala som totiž predovšetkým divokosť v srdci a v duši, akúsi neskrotiteľnosť a nezašakatuľkovanie do formy, a presne to v tejto inscenácii neuvidíte. Alica je bojazlivá a sklamaná láskou, a hoci v úvode sa predstaví ako dominantná cirkusová klaunka, ďalej potrebuje podporu a tou je jej akési druhé Ja, ktorým sa vždy utvrdzuje vo svojom konaní a rozhodnutiach. Celkovo sú dej a situácie popretkávané dosť klišé obrazmi a motívmi, ako Alicine vnímanie seba samej nie ako individuality ale materiálu, ktorým sa snaží získať si pozornosť nielen mužov ale aj divákov, jej slabosť na hudobníkov, ženatých mužov, alebo mladíkov závislých od drog či matkinej spoločnosti. Tie sa neustále dokola opakujú a strácajú čím ďalej tým viac na hodnote. Rovnako nepochopené zostanú i výstupy smrti, kedy Alica pochováva milenca alebo kedy imituje slávne blahoželanie Marylin Monroe prezidentovi Kennedymu. Nemajú totiž žiadne vyústenie, sú tam len akoby vsunuté, pretože si tvorcovia zrejme mysleli, že tým divákov pobavia, veď každý vie, o čo ide. Naopak zaujímavá téma esencií, ktorá by zrejme mala byť nosnou, je rozpracovaná len v úvode, kedy Alica rozpráva o svojom detstve a výrobe esencií divokých zvierat. Práve v týchto momentoch sa živočíšnosť a divokosť dostáva aj hlbšie do Halčákovej hereckého prejavu a autorská výpoveď dostáva zmysel. Žiaľ podobný okamih sa ďalej nezopakuje. Podstatou je striedanie typov a charakterov, ktoré akoby mali zobraziť rozmanitosť a nekonečnosť ženského sveta.
Od divokej cirusovej parády v češtine prechádza do polohy obyčajnej ženy, pubertálneho dievčaťa, starej rómky s výrazným maďarským akcentom až do pseudorockovej hviezdy. Je pravda, že herečka dokázala pre každú z typov nájsť dostatočne prepracované herecké polohy a využitie hereckých prostriedkov ale náhle prechody spôsobili minimálnu koncentráciu na text, artikuláciu, spisovnú reč a napokon aj mieru gesta a pohybu. Jej herecký a tanečný partner Milan Kereš rovnako ako Halčáková supluje viacero postáv,od jej psa až po všetkých milencov. Kereš dokáže pohybom a svojím tanečným umením dokonale vyjadriť emóciu i situačnú komiku, čo sa jeho partnerke miestami nedarí ani slovom a nie ešte tancom. Tanec ako jeden zo základných činiteľov inscenácie zostáva bohužiaľ doménou iba Kereša, pretože hoci sú momenty, kedy Halčáková vníma rytmus, melódiu a dej, napr. počas prekrásnej tanečnej scény milovania, inak je na povrchu a stále v jednej línii s použitím jednoduchých a neustále sa opakujúcich tanečných variácií, teda ak vrtenie zadkom považujeme za tanečnú variáciu. Takáto nesúrodosť v tanečnom pohybe inscenácii značne uškodila. Podobne to bolo i so spevom. Autor hudby Marián Čekovský presne vystihol už spomínané ženské charaktery sústredené do postavy Alice a hereckého materiálu Halčákovej a výrazne tým dopomohol k obrazu a atmosfére inscenácie. Na spev si však musíte počkať až do záveru a vyvrcholenia inscenácie. Keď konečne spustí (na živo!) šansónovo ladený text s intímnou osobnou výpoveďou, no oblečená do vyzývavého červeného korzetu, kratučkej sukničky a vysokých čiernych kozačiek, nadobudnete skôr dojem lacného barového výstupu. Tento kontrast možno mal umocniť silu výpovede ale myslím si, že ubral nielen umeleckú hodnotu ale aj hodnotu autorského diela.
O tom, že Esencia divokej ženy má značný dramatický potenciál svedčí okrem iného aj scénografické a kostýmové riešenie. Základom scény je do stredu javiska umiestnená cirkusová manéž, ktorá pripomína i kolotoč. Tá je dokonale dramaticky využitá a podtrháva jednotlivé situácie. Jej pestrofarebnosť korešponduje s rozmanitosťou polôh herečky a hlavnej postavy. Technicky je vlastne využitá každá súšasť tohto priestoru. Okrúhla manéž predstavuje nielen kúpeľňu, byt ale aj arénu pre divé zvieratá ale aj skrotenie divokej ženy, naťahovacie „mreže“ sú zasa nielen klietkou ale pomáhajú aj ako tanečný metaforický doplnok. Spodná časť tohto „cirkusíku“ je zasa útočiskom pre Alicu-dieťa a jej kráľovstva esencií alebo úkryt pred nespravodlivosťou sveta a večným kolobehom sklamaní z lásky, vlastného ženstva, dospievania a faktom nepoučiteľnosti. Tento priestor sa stáva miestom vytvorenia dramatického oblúku, kedy v úvode sa nachádza Alica vo vani a sníva o svojom pohľadom susedovi, ktorého vzápätí vytopí a v závere na tom istom mieste sa stretávajú tieto dve osoby, aby sme pochopili, že Alica bude opäť zamilovaná, a zrejme opäť do nesprávneho muža. Cyklickosť sa samozrejme z inscenácie dala očakávať, nebolo to žiadne prekvapenie,možno skôr trochu sklamanie, že autorky sa nepodujali na niečo odvážnejšie. Zostali síce dramaticky účinné, ale takýto titul si môže dovoliť určite väčšmi experimentovať s formou a inscenačnými prostriedkami. Možno sa mal sámotný scenár uberať v závere úplne iným smerom, čo by vyjadrilo Alicino dozrievanie, a aj image divokosti by bola viacej opodstatnená. Tak ako scéna aj kostýmy hýrili farbami a dotvárali charakter jednotlivých žien s dávkou divokosti v detailoch, od županu posiateho motýlikmi, cez neforemné nezapnuté šaty, ktoré keď odhodí, premenia ju na „sexi dračicu“ v divokej červenej farbe. Je len trochu škoda, že kostýmy postavy Milana Kereša zostali v jednej rovine bez markantnejšej zmeny.
Inscenácia Esencia divokej ženy má potenciál každej divadelnej zložky, ktorý ju predurčuje k tomu, aby sa stala ojedinelým autorským a divadelným projektom. Je chválihodné, že Slávka Halčáková sama opustila ľahkú a rýchlu cestu za slávou a nenechala sa zlákať predávaním svojho talentu komercii, televíznym polotovarom, ale našla si vlastný smer, ktorým sa rozhodla uberať v umení. Čo však chýba jej prvému veľkému dielu je väčší vklad jej osobnosti,názorov a viery. Ezoterika, ktorú poňala za významný znak svojho osobného i profesionálneho života, neprestúpila inscenáciou v takej miere, aby jej mohla vtlačiť punc jedinečnosti či Halčákovej rukopisu. To je, myslím, zásadná chyba. Autorské divadlo je predsa o zanechaní stopy, vyjadrení odkazu, ktorý samotný autor chce povedať, pretože ho k takému činu núti duša a svedomie. A divák by mal tento odkaz odčítať, stotožniť sa s ním alebo naopak s ním a autorom polemizovať. V prípade Esencie divokej ženy sa divák stráca, nevie, čo je odkaz, čo je výpoveď, čo autorka chcela povedať v skutočnosti. Osobne mi v inscenácii chýba, že svoju ženskosť predstavila Halčáková výsostne len povrchne, ako niečo hmotné, čo si môže každý muž uchmatnúť kedykoľvek chce, nenechala si žiadne tajomstvo a o vnútorných pochodoch svojej ženskej duše ani nehovoriac. Preto aj celok pôsobí ako nevyvážený zhluk nápadov, dramaticky účinných, no klišé situácií a pretlaku osobnosti herečky ako samotnej ženy. To môže byť kameňom úrazu, prečo môžu diváci vnímať inscenáciu nie ako autorské divadlo ale ako zábavnú šou, čo ale určite Slávka Halčáková nechcela.

Eva Kyselová

Eva Kyselová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch 2009 - 2015 absolvovala interné doktorské štúdium odboru Teorie a praxe divadla na pražskej DAMU, zakončené dizertačnou prácou Vývoj slovenskej činohry v 20.-70. rokoch 20.storočia a jej dialóg s českým divadlom. Venuje sa divadelnej kritike, spolupracuje s periodikami kød, Javisko, Slovenské divadlo, Loutkář, SAD, Tvořivá dramatika, Amatérská scéna, Theatralia, je hodnotiteľkou projektu IS. Monitoring divadiel. Od roku 2006 ječlenkou Slovenského centra AICT. V roku 2008 absolvovala študijný pobyt na Katedry teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Zúčastnila sa medzinárodných teatrologických konferencií na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Slovinsku. Absolvovala semináre divadelnej kritiky AICT v rámci festivalov v Nemecku, Poľsku, Maďarsku a Holandsku. Pracuje v dokumentácii Divadelního ústavu/Institut umění Praha, je internou pedagogičkou Katedry teorie a kritiky a externe vyučuje na Katedre produkce.