Juraj Šebesta
Juraj Šebesta vyštudoval odbory estetika a divadelná veda na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Pracoval v Divadelnom ústave, na Divadelnej fakulte VŠMU či na Ministerstve kultúry SR. V súčasnosti je riaditeľom Mestskej knižnice v Bratislave. Venuje sa umeleckej i odbornej literatúre a publicistike, divadelné kritiky či štúdie publikoval vo viacerých zahraničných časopisoch. Za svoje prózy získal domáce i zahraničné ocenenia. Slovenský rozhlas uviedol jeho hru Kuleha. Pre bratislavské Divadlo Ludus zdramatizoval svoje romány Keď sa pes smeje (inscenácia Pozor, dobrý pes) a Venussha (Ťažký týždeň) (inscenácia POZOR, DOuBle STRESS!) Ako držiteľ Fulbrightovho štipendia absolvoval študijný pobyt v USA, na VŠMU prednášal americké divadlo a drámu. Pre slovenské divadlá prekladá hry z angličtiny. Zostavil výbery z tvorby amerických dramatikov Sama Sheparda a Davida Mameta, ako aj sériu slovenských hier preložených do angličtiny Contemporary Slovak Drama 1 – 5, ktoré vydal Divadelný ústav v Bratislave. Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre publikovala jeho monografiu, venovanú problematike prekladu divadelných hier Cesta prekladu dlhým dňom do noci.
Groteskný „očistec“ v činohre SkRATu
Medzi oslavou dvadsiatych narodenín Divadla SkRAT začiatkom roka a jeho najnovšou premiérou sa stala veľmi smutná udalosť: zomrel Blaho Uhlár, jeden z najvýraznejších režisérov slovenského divadla, zakladateľ experimentálneho divadla dekompozície a kolektívnej tvorby. Vieme, že väčšina členov SkRATu spolupracovala s Uhlárom v STOKE a DISKU; poetiku avantgardného autorského divadla majú teda v krvi, prirodzene si ju preniesli do svojho súčasného súboru. Inscenácia Detox mental s výstižným podtitulom Sprievodca suterénom vyššieho vedomia má charakteristické znaky uhlárovsko-skRATtovského divadla, ako sú nadčasové témy, herci podieľajúci sa na výslednom texte (tu v menšej miere, ale predsa, hoci v bulletine oficiálne figuruje jeden autor), absurdné situácie, provokujúci humor či vulgarizmy, no je očividne ucelenejšia až ucelená, kompaktnejšia až kompaktná a má charakteristické znaky činohry postavenej na výraznom dramatickom texte.
Vzájomné dopĺňanie či zrážka bodov?
18. januára 2024 si divadlo SkRAT pripomenulo svoje 20. narodeniny, rovnako celá A4-ka, tá oslavovala tri dni, ako sa na špičkové centrum súčasného umenia patrí. Tá dvadsiatka je dôkazom úspešnosti a životaschopnosti projektu, čo je pre Bratislavu dobrá správa, veď prevádzkovať kultúrne centrum zamerané na alternatívnu kultúru chce veľa obetavosti a vynaliezavosti. SkRAT zahral prvú reprízu inscenácie Punctum contra punctum, viacerí divadelní kritici, teoretici i praktici predniesli svoje zdravice, organizátori premietli asi hodinový film úryvkov z inscenácií, ktoré už súbor, žiaľ, nehrá.
Mametova politická fraška svedčí Aréne
O americkom spisovateľovi a filmárovi Davidovi Mametovi vyhlásil nebohý laureát Nobelovej ceny Harold Pinter a jeho blízky priateľ, že je to najlepší žijúci dramatik. Na Slovensko táto správa dorazila trochu utajená: na škodu veci, Mametových hier bolo uvedených len pár a skôr s lokálnym ohlasom.
Martýrov úspešný Pokus o autoportrét
Po dlhšom čase združenie S.T.O.K.A. dáva o sebe znovu vedieť. Posledný novembrový deň sa v nových priestoroch v areáli Cvernovky konala premiéra opusu Pokusu. Teda nových: z tých pôvodných do prenajatých, ktoré prevádzkuje zoskupenie Tangere Arts, o budovu ďalej.
Stratená civilizácia?
Na úvod zamyslenie: Činohre SND patrí uznanie za to, že siahla po progresívnej, novej hre súčasného autora. Je to opäť americký dramatik, čo má svoju logiku: americkí dramatici musia myslieť na diváka, inak doma nemajú šancu. Taká je história a tradícia amerického divadla „stredného prúdu“, ktoré až do 60. rokov minulého storočia bolo považované vo veľkej väčšine za podnikateľskú činnosť.
Túžba ako groteska
Činohra SND siahla po náročnom titule, na druhej strane, ako dokazuje aj táto inscenácia, divácky vďačnom. Hry Tennesseeho Williamsa, jedného z najvýznamnejších amerických i svetových dramatikov, tento divácky potenciál majú, a zvlášť možno jeho najznámejšia hra Električka, zvaná túžba.
Zo života napichovačov a lízačov
Témou práce a pracovného prostredia je najnovšia inscenácia Divadla SkRAT Napichovači a lízači príbuzná niektorým predchádzajúcim či starším opusom: napríklad Dno, Hetstato vytvoreným ešte pod hlavičkou Stoky, či Paranoja alebo Smutný život Ivana T. už pod hlavičkou SkRATu. No v Napichovačoch a lízačoch je to hlavná téma, ktorej sa podriaďuje všetko. Na rozdiel od iných inscenácií, nielen tých spomínaných, má táto veľmi moderný, technizujúci výraz.
Zvyšky
Premiéry Divadla SkRAT bývajú vždy očakávanými kultúrno-spoločenskými udalosťami. Je to súbor, ktorý nás drží v napätí: čím nás tentoraz prekvapia, pýtame sa, čím nás šokujú a čím zabavia? Bude to „rana medzi oči“ alebo čosi skôr nenápadnejšie? Nechcú nás tentoraz tak trochu provokovať názvom, že sa nám, nebodaj, chystajú ponúknuť len zvyšky zo svojich predchádzajúcich inscenácií? Zvyšky samých seba, zvyšky svojej kreativity?
NARODENINY – ÚSPEŠNÁ HRA DIVADLA SKRAT
Na úvod by sa žiadalo vyzdvihnúť historický fakt, že dediči výlučne autorského divadla Stoka prvý raz siahli po texte inom ako vlastnom, vytvorenom kolektívne. Keby to bola pravda. Pátranie po mladom írskom dramatikovi Christopherovi McKeyovi je zatiaľ neúspešné, a to aj s takým zdatným detektívom, akým je Mr. Google. O talentovanom Írovi nič netuší.
