Karol Mišovic
Karol Mišovic v roku 2012 ukončil magisterské štúdium a v roku 2015 doktorandské štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Témou jeho diplomovej práce bolo komplexné spracovanie profesionálnej inscenačnej tradície hier Carla Goldoniho na Slovensku. V dizertačnej práci sa zameral na kontroverznú osobnosť Jána Borodáča a jeho režijnú a dramaturgickú tvorbu v rokoch 1924 – 1938. V praxi sa sústreďuje predovšetkým na výskum slovenskej divadelnej histórie s dôrazom na réžiu a herectvo 20. storočia. Aktívne sa venuje publikačnej a vedeckej činnosti v oblasti súčasnej teatrológie. Autorsky sa podieľal na vzniku viacerých vedeckých projektov a zborníkov, či už z pozície koordinátora, editora alebo autora odborných teatrologických štúdií. Kapitolami prispel napríklad do kolektívnych monografií Dejiny slovenského divadla I., Dejiny slovenského divadla II. či Zlaté 60. (roky) v Slovenskom národnom divadle. V roku 2016 mu vyšla knižná monografia Javiskové osudy, v ktorej sa zaoberá históriou slovenského ženského herectva s osobitným zameraním na herečky Máriu Prechovskú, Evu Kristinovú, Vieru Strniskovú, Zdenu Gruberovú a Evu Polákovú. V roku 2020 publikoval monografiu o herečke Soni Valentovej s názvom Cesta herečky. Je autorom štúdií o režiséroch Jánovi Borodáčovi, Pavlovi Hasprovi, Mariánovi Amslerovi, Lukášovi Brutovskom a hereckých profilov Oľgy Borodáčovej-Országhovej, Eleny Zvaríkovej-Pappovej, Jakuba Rybárika či Moniky Potokárovej. V rokoch 2012 – 2019 pracoval v Divadelnom ústave, od roku 2019 je vedeckým pracovníkom v Ústave divadelnej a filmovej vedy CVU SAV. Od roku 2016 je interným pedagógom na Katedre divadelných štúdií na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde prednáša dejiny slovenského a českého divadla.
Keď sa komédia minie žánrom, účinkom… i réžiou
Komédie o „živom nebožtíkovi“ sprevádzajú dejiny drámy takmer od ich novovekých počiatkov. Počnúc Jonsonovým Volponem, Zolovými Dedičmi strýka Rabourdaina, Suchovo-Kobylinovou Smrťou Tarelkina až po Pohreb nášho domáceho autora Ivana Holuba. Hra slovinského dramatika Vinka Möderndorfera Mama umrela dvakrát (vo Zvolene uvádzaná ako Drexlerovci) taktiež varíruje túto starú a pre druh čiernej komédie bežnú tematiku.
Višňový sad ako panoptikálny svet kontrastov
Režisér sa pri výklade postáv absolútne vyhol sentimentu a čechovovským jemným citovým variáciám. Všetky postavy lipnúce na višňovom sade sú kruté, cynické bábiky, ktoré už stratili možnosť vzájomne a tvárou v tvár otvorene komunikovať. Nemajú o to už ani záujem. Sú k sebe bezohľadní, sú malicherní a apatickí, nepočúvajú sa, nereagujú na seba.
Pod ochrannými krídlami licencie
Mamma Mia! je pre každé divadlo zaručeným diváckym úspechom. Dodnes populárne a celými generáciami spievané piesne, bláznivá love story, navyše pocukrovaná sladkým sentimentom a známa filmová verzia z roku 2008 s Meryl Streep v hlavnej úlohe nezávislej Sophiinej matky Donny sú to, čo dlhodobo vypredáva sály. No súčasne je aj zárukou akostného muzikálového zážitku. Ten spočíva aj v tom, že inscenátori si nemôžu dovoliť interpretovať príbeh podľa vlastnej koncepcie a vízie. Podobne ako pri muzikáloch Fantóm opery, Bedári, Wicked či Ples upírov si producenti prísne strážia licencovanú verziu, ktorá presne diktuje požiadavky, ako má naštudovanie vyzerať. A len málokedy z nich ustúpia.
Príliš vážna groteska
Komédia omylov je jedinou Shakespearovou hrou, ktorá už v názve nesie svoje žánrové označenie. Ide dokonca o text, v ktorom ešte jasne cítime silnú príbehovú naviazanosť na dejové konvencie rímskych komédií, najmä na Plautove Dvojčatá. Krkolomnú zápletku o rokmi stratených a vplyvom nečakaných udalostí opäť nájdených súrodencoch Shakespeare ešte zdupľoval a do hry pripísal druhý pár od seba izolovaných bratov. Komédia omylov však oproti Skroteniu zlej ženy, Snu noci svätojánskej či Večeru trojkráľovému nepatrí medzi autorove najreprezentatívnejšie a už vôbec nie najinscenovanejšie diela. Neponúka totiž toľko životných múdrostí, básnických obrazov, ani neočakávaných príbehových zvratov ako jej mladšie sestry, ale i tak v sebe nesie veľký scénický potenciál.
Z legendárnej predlohy nelegendárna komédia
Každý z nás si určite s úsmevom zaspomína na školské časy, keď sme sa museli bifľovať nezmyselné poučky, lámať si hlavu nad chemickými vzorcami a neustále byť v strehu, aby nás pedagóg nevyvolal pred tabuľu. Vďaka tomu sú komédie (či už filmové alebo divadelné) z prostredia školských lavíc a zborovní také divácky vyhľadávané. Veď aj preto jednou z najúspešnejších divadelných komédií súčasnosti bolo kabaretné pásmo Jána Luterána (a kol.) Bola raz jedna trieda s typickými, až archetypálnymi výrokmi a zážitkami pedagógov, ale aj žiakov. Obdobný spomienkový optimizmus a určitá forma sebaprojekcie už takmer osem desiatok rokov funguje aj pri kultovom filme Martina Friča Škola základ života podľa rovnomennej divadelnej predlohy Jaroslava Žáka.
V zákutiach inscenačných výsledkov a ich dôsledkov
Pri inscenovaní Periférie spočíva vždy ťažisko interpretácie vo výbere z dvoch variantov záveru. Či si tvorcovia zvolia ten idealistický, v ktorom vraždou poškvrneného Franciho a jeho tiež nie veľmi bezúhonnú milenku Annu nezamestnaný Sudca odsúdi na večnú lásku, alebo ten, kde sa zúfalá Anna rozhodne obetovať svoj život Francimu, aby mali obaja pokoj od ich previnení. Súčasní tvorcovia si vybrali práve toto finále a v temne ladenej inscenácii a precízne vybudovanom oblúku neznesiteľnosti ťarchy Franciho viny a Anninej nemožnosti vymaniť sa z pohodlného, ale nemorálneho života sa zdá logickejší, uzavretejší a inscenáciu tak pevne rámcuje.
O nitrianskych peripetiách pána s dlhým nosom
V čase, keď Divadlo Andreja Bagara v Nitre ohlásilo plán premiér na sezónu 2014/2015, medzi iným prekvapila najmä kombinácia autora Edmonda Rostanda a režiséra Lukáša Brutovského. Rostand ako autor neoromantického rétorického štýlu, Brutovský ako režisér komorného klasického repertoáru s akcentom na prienik do súčasnosti. Spojenie na prvý pohľad neobvyklé.
Od veľkého príbehu k minimalistickému gestu aj réžii
Jedným z lajtmotívov sezóny 2013/2014 v činohre Slovenského národného divadla boli dramatizácie ťažiskových diel klasickej románovej spisby (ak nepočítame dramatizáciu súčasného románu Láskavé bohyne). Šéf činohry Roman Polák siahol po javiskovej úprave románu Thomasa Manna Buddenbrookovci od nemeckého divadelníka Johna von Düffela. No opäť sa prejavila Polákova úcta k literárnej predlohe, v ktorej je pre neho ťažiskový príbeh, jeho (ilustratívne) tlmočenie a vernosť autorovi (viď jeho predchádzajúce inscenácie Anny Kareninovej a Bratov Karamazovovcov).
Niekedy stačí aj málo
Záhadná a legendami opradená Mata Hari, prvá tanečnica, ktorá vystúpila pred publikum prakticky nahá, a ktorú v roku 1917 popravili za dvojitú špionáž, neustále púta a fascinuje nielen umelcov. Jej pseudonym (civilné meno Margaretha Geertruida „Margreet“ Zelle MacLeod) je synonymom hriechu, nebezpečenstva aj ženskosti. Podľa jej životopisu vzniklo niekoľko kníh a hraných aj dokumentárnych filmov. Bolo už len otázkou času, kedy po jej životnom príbehu siahne aj muzikálová scéna.
