Karol Mišovic
Karol Mišovic v roku 2012 ukončil magisterské štúdium a v roku 2015 doktorandské štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Témou jeho diplomovej práce bolo komplexné spracovanie profesionálnej inscenačnej tradície hier Carla Goldoniho na Slovensku. V dizertačnej práci sa zameral na kontroverznú osobnosť Jána Borodáča a jeho režijnú a dramaturgickú tvorbu v rokoch 1924 – 1938. V praxi sa sústreďuje predovšetkým na výskum slovenskej divadelnej histórie s dôrazom na réžiu a herectvo 20. storočia. Aktívne sa venuje publikačnej a vedeckej činnosti v oblasti súčasnej teatrológie. Autorsky sa podieľal na vzniku viacerých vedeckých projektov a zborníkov, či už z pozície koordinátora, editora alebo autora odborných teatrologických štúdií. Kapitolami prispel napríklad do kolektívnych monografií Dejiny slovenského divadla I., Dejiny slovenského divadla II. či Zlaté 60. (roky) v Slovenskom národnom divadle. V roku 2016 mu vyšla knižná monografia Javiskové osudy, v ktorej sa zaoberá históriou slovenského ženského herectva s osobitným zameraním na herečky Máriu Prechovskú, Evu Kristinovú, Vieru Strniskovú, Zdenu Gruberovú a Evu Polákovú. V roku 2020 publikoval monografiu o herečke Soni Valentovej s názvom Cesta herečky. Je autorom štúdií o režiséroch Jánovi Borodáčovi, Pavlovi Hasprovi, Mariánovi Amslerovi, Lukášovi Brutovskom a hereckých profilov Oľgy Borodáčovej-Országhovej, Eleny Zvaríkovej-Pappovej, Jakuba Rybárika či Moniky Potokárovej. V rokoch 2012 – 2019 pracoval v Divadelnom ústave, od roku 2019 je vedeckým pracovníkom v Ústave divadelnej a filmovej vedy CVU SAV. Od roku 2016 je interným pedagógom na Katedre divadelných štúdií na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde prednáša dejiny slovenského a českého divadla.
Príliš americký muzikál
Divadlo Aréna patrí k scénam, ktorých dramaturgia sa nedá pomenovať jednotnou líniou či smerovaním. Rôznorodosť titulov, režijných spoluprác a zároveň poetík či aj hereckého obsadenia vytvára pestrú divadelnú mozaiku. Aréna sa totiž nebojí riskovať, nepodceňuje diváka a s každou inscenáciou sa snaží klásť otázky.
Motýlí let s dobrými pasažiermi na palube
Porekadlo hovorí, že „do tej istej rieky druhýkrát nevstúpiš“. Herec a príležitostný režisér Ľubomír Paulovič však do tej iste rieky namočil svoje chodidlo už po štvrtýkrát. Komornú americkú hru Motýľom nik nerozkáže (Butterflies are free) uviedol totiž už v divadlách v Martine, Nitre a vo Zvolene. Pre jej ďalšie uvedenie si vybral Bratislavu (jedná sa o prvé uvedenie hry v hlavnom meste), konkrétne Mestské divadlo Pavla Országha Hviezdoslava.
Ambícia niekedy nestačí
Častým symptómom mladých tvorcov sú ich priveľké ideály a ambície. Neraz sa potom stane, že pri praktickej skúsenosti zistia, že priveľmi precenili svoje vytýčené ciele. Nie je to nič nezvyčajné a nemožno mladých divadelníkov za to nijako karhať, veď kedy riskovať, ak nie v študentských rokoch?
Veľa od herečky, menej od súboru
Fínske divadlo a jeho dramatika sú slovenským divadelníkom i divákom takmer neznáme. Aj keď má divadlo vo Fínsku pevné korene a funguje tam rušný divadelný život, do slovenských kontextov sa dráma či divadelný impulz z tejto severskej krajiny dostane ojedinele (najčastejšie len vďaka komédiám Bengta Ahlforsa). Preto výber titulu Malé peniaze od súčasnej autorky Sirkku Peltoly je ďalším dobrým dramaturgickým ťahom Divadla Jána Palárika v Trnave.
Vdove ostali len oči pre plač alebo Goldoni utopený vo wellness
Dramatická tvorba talianskeho komédiografa Carla Goldoniho (1707 – 1793) už takmer tristo rokov nezišla zo svetových javísk. Goldoni sa totiž do dejín divadla nezapísal len ako radikálny reformátor pôvodnej formy commedie dell'arte, ale aj ako autor komédií, ktoré majú za úlohu poukázať na ľudské nedostatky a ako sám autor povedal, smiechom karhať mravy.
Námestíčko plné vzruchu, spevu aj lascívností
Osobnosť Carla Goldoniho poznáme v dejinách divadla predovšetkým ako reformátora commedie dell'arte, národnej talianskej divadelnej formy so špecifickými znakmi a štýlom hereckej techniky (typické masky, namiesto pevne stanoveného textu len bodový scenár, dialekt, improvizácia, atď.). Goldoni však nie je len autorom tejto reformy, kde si za cieľ stanovil zušľachtiť divadlo a priviesť ho k osvieteneckým myšlienkam a divadelným formám.
Čajka trochu primrznutá, ale stále živá
Vplyv ruského divadla a kultúry na slovenské umenie je neodškriepiteľný a slovenskí tvorcovia sa aj dnes hlásia k odkazom ruských kolegov. Na prelome marca a apríla 2012 Slovenské národné divadlo v krátkom časovom odstupe odpremiérovalo až dve hry ruskej proveniencie. 24. marca Marián Amsler v Štúdiu SND uviedol súčasnú ukrajinskú hru Pohania od nedávno zosnulej dramatičky Anny Jablonskej a 30. marca v Sále činohry český režisér David Drábek uviedol jednu z vrcholných hier Antona Pavloviča Čechova – Čajku. Už sa stalo takmer tradíciou, že Čechov je stálou súčasťou repertoáru SND.
Sen jednej hotelovej noci
Ak by sme sa pozreli na kompletnú inscenačnú tradíciu Shakespearových komédií na slovenských profesionálnych javiskách, možno by nás (ne)prekvapilo časté uvádzanie Sna noci svätojánskej (aj pod názvami Sen letnej noci, Sen noci májovej a i.). Oproti iným dramatikovým komédiám práve táto magická feéria, kde sa sen stáva skutočnosťou a naopak, už od roku 1920 nezišla z našich javísk. Bola vôbec prvou Shakespearovou hrou uvedenou v Slovenskom národnom divadle, teda aj prvou v slovenskom profesionálnom divadle (1920, v réžii Viléma Táborského) a neskôr sa jej ujímali najvýznamnejšie osobnosti našej divadelnej réžie, akými boli a sú Viktor Šulc, Ján Jamnický, Karol L. Zachar, Roman Polák či Ľubomír Vajdička.
Nielen o lakomstvo ochudobnený Lakomec
Niet pochýb, že diela Jeana - Baptista Poquelina Molièra na Slovensku zažili veľa slávy a úspechov. Mnohé z inscenácií dokonca divadelní historici označujú za legendárne. Len zo Slovenského národného divadla sú to napríklad syntetické a spoločensky úderné inscenácie Mizantropa (1940) a Zdravého nemocného (1943) Ján Jamnického, rozmarné a hravé výklady Škola žien (1948) a Meštiaka šľachticom (1960) Karola L. Zachara alebo politicky angažované interpretácie Tartuffa v réžii Viktora Šulca (1936) a neskôr Jozefa Budského (1946), ktoré divákom kládli jasné politicko-spoločenské otázky, ale aj odpovede.
