Lesť rozmyslu – Piaček a Beňačka, Česko(a)slovensko, Mečiar a Klaus

Dramaturgia: Fedor Blaščák
Réžia: Martin Ondriska
Hudba: Stanislav Beňačka, Marek Piaček
Účinkujú: Mio-Mio: Marek Piaček, Stanislav Beňačka
Premiéra: 11. novembra 2011
Hoci multimediálny priestor Stanica Žilina-Záriečie existuje ešte len od roku 2003, už teraz možno s istotou tvrdiť, že zaujal významné postavenie v živote tohto mesta. Nie je len miestom pre účinkovania predstaviteľov rôznych umeleckých druhov, ale plní funkciu centra, ktoré si vytvorilo/vytvára úzke prepojenie s miestnou komunitou. Vďaka svojmu širokospektrálnemu charakteru aktivít sa Stanica dostala za pár rokov existencie do polohy fenoménu, ktorý by prospel každému jednému mestu na Slovensku. Jednou z každoročných aktivít, ktorá v sebe popri umeleckej funkcii výrazne pracuje aj s edukačným a komunitným aspektom tohto kultúrneho centra, je festival MEMORY KONTROL. Ten sa zameriava na jednotlivé obdobia v histórii našej krajiny. Po ročníkoch sústreďujúcich sa na obdobie klerofašistického Slovenského štátu a komunizmu, sa v tomto roku zameral na obdobie mečiarizmu. Konkrétne jeho prvú časť od pádu diktatúry komunistickej strany po rozdelenie Československa. Súčasťou festivalu je pravidelne popri diskusiách či workshopoch aj premiéra novovzniknutého umeleckého diela, vytvoreného špeciálne pre toto podujatie.
V súvislosti s obdobím ranného mečiarizmu sa hlavným bodom záujmu stal pravdepodobne najvýznamnejší moment postkomunistických dejín nášho národa – rozdelenie ČSR a vznik samostatnej Slovenskej a Českej republiky.
Záriečie pre tento projekt oslovilo autorskú dvojicu Mio-Mio (Marek Piaček, Stanislav Beňačka). Títo dvaja hudobníci spolupracujú na rôznych projektoch už od roku 1999. Už v roku 2000 prvýkrát spolupracovali na opernom diele, reflektujúcom slovenskú históriu – Posledný let, zameranom na život M. R. Štefánika. Trojdejstvová komorná opera Lesť rozmyslu tak nadväzuje na túto líniu. Pre presnosť však treba dodať, že v tom čase ju ešte neuvádzali ako dvojica Mio-Mio. Pod týmto názvom totiž spoločne účinkujú od roku 2008.
Pre libreto (S. Beňačka, F. Blaščák, M. Ondriska, M. Piaček) je charakteristický dualistický princíp. Česko a Slovensko reprezentujú Václav Klaus a Vladimír Mečiar, ale aj dialóg vysokej (citácie Hegela, Kollára, Štúra, etc.) a nízkej/mainstreamovej kultúry reprezentovanej dialógmi, vytvorenými z citácií textov českých a slovenských popových piesní (napr. G. Osvaldová: Plyn už syčí z trouby ven, B. Filan: Opičák).
V prvom rade je však Lesť rozmyslu pohľadom na chronologický vývoj a vývin dejín slovenského národa a nazerania na štátnosť od obdobia národného obrodenia a koncepciu Slovákov ako samostatného národa cez ideu všeslovanskej vzájomnosti (s dôrazom na čechoslovakizmus), cez celé dvadsiate storočie až po rozdelenie ČSFR.
Prvé dejstvo, Definovanie pozícií, diváka oboznamuje s východiskovými pozíciami oboch národov. Procesom separátneho sebauvedomenia a vzájomného zbližovania. Záver tohto dejstva jasne charakterizuje podtitul jeho záverečného obrazu: Protagonisti premýšľajú o najvhodnejšej forme štátneho usporiadania pre ich národy. Dochádza teda k spojeniu dvoch samostatných národov do jedného štátneho celku. Zároveň však so základným filozofickým východiskom, ktorým je Hegelova myšlienka ducha v čase. A najmä spojením ducha s ľudským úsilím. Duch totiž necháva konať za seba človeka, vďaka čomu následne prichádza k pohybu dejín.
Druhé dejstvo následne reflektuje podstatnú časť dvadsiateho storočia, pričom najväčší dôraz tvorcovia kladú na obdobie samostatného Slovenského štátu a Protektorátu Čechy a Morava.
Až záverečné dejstvo sa zaoberá priamo stretnutím V. Klausa a V. Mečiara (v tomto ohľade stretnutie neznamená konkrétny osobný kontakt, ale všeobecnejší stret týchto dvoch osobností v historicko-spoločenskom kontexte) a následného rozdelenia, ktorého výsledkom sú dodnes jestvujúce štátne zriadenia. Oba národy tak nakoniec v posledných dvoch výstupoch. Vtipný zámerne naivno-utopistický záver (resp. jeho dve alternatívy) tvorí český a slovenský preklad piesne Imagine Johna Lennona.
Práve od momentu, keď sa začína inscenácia naplno zameriavať na úlohu Mečiara a Klausa, sa podarilo tvorcom najvýraznejšie a zároveň s najúčinnejším komickým efektom prepojiť stret vysokého z nízkym. Prvýkrát v momente, keď sa duch spojí s osobou bývalého slovenského premiéra a ten prednáša text Deklarácia Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky upravený do prvej osoby. Tisícročná snaha o zvrchovanosť tak nie je úsilím národa, ale Vladimíra Mečiara. Pomerne jednoduchým spôsobom sa tak odkrýva moment, ktorý ovplyvnil jednak celú politickú kariéru Mečiara, ale zároveň navždy aj dejiny nášho národa. Vladimíra Mečiara sa jednoducho dotkol duch a on sa stáva otcom zvrchovaného národa. Z faktografického hľadiska sa teda dostáva na úroveň najvýznamnejších osobností našich dejín. Hoci to z inscenácie nie je úplne jasné, možno tento moment vnímať aj ako odkaz na Mečiarovu neustálu tendenciu vnímať samého seba ako mesiáša, ktorý celé svoje životné úsilie vníma ako obranu Slovenska a Slovákov.
Druhým takýmto momentom je výstup so slovenským robotníkom (Marek Adamov), ktorý vychádza zo skutočnej historickej udalosti. „Skutočnou predlohou postavy slovenského robotníka v montérkach (Marek Adamov) je spomienka, ktorú uvádza Milan Šútovec vo svojej knihe Semióza ako politikum alebo Pomlčková vojna. Na strane 305 v kapitole Dohadovanie …V istú chvíľu sa otvorili dvere a do miestnosti 026 vošiel muž oblečený v montérkach… Dvere za ním niekto z chodby zavrel a muž spustil sériu trpkých výčitiek na adresu parlamentu a komisie. Vyhlásil, že je Slovák, že pracuje v Prahe a že sa už nemôže pozerať, ako tu poslanci rozbíjajú republiku… Po chvíli ho členovia komisie a zriadenci vystrnadili, ale nik nevedel zodpovedať na otázku, ako sa ten človek dostal do útrob parlamentu cez stráž na vrátnici… ako sa stalo, že neomylne trafil do tých nenápadných dverí v temnej chodbe za rokovacou sieňou.“[1] Výstup, v ktorom prichádza Marek Adamov ako robotník, zaujme v dvoch bodoch. Tým prvým je jeho absurdný charakter, vďaka ktorému pôsobí ako vystrihnutý z tvorby Becketta či Ionesca. Tým druhým je jeho príznačnosť pre dobu tesne po novembri 1989. Zachytáva totiž vtedy prevládajúci pocit väčšiny obyvateľstva, že chod krajiny naozaj riadia občania a je ich prirodzeným právom vyjadriť v osobnom kontakte svoj názor na prácu politikov. Išlo o naozaj jedinečný moment v našich dejinách, keď spoločnosť ešte stále žila v ideách komunistickej beztriednej spoločnosti, zároveň už ale v dobe skutočnej slobody, v ktorej slobodu prejavu nekontrolovali policajné obušky. Vysoká politika tak bola v tomto období záležitosťou nižších vrstiev, čo sa odzrkadlilo aj na jej charaktere.
Z formálneho hľadiska vychádza z performatívneho vnímania divadla a takto treba vnímať aj výkony účinkujúcich. Je jasne vidieť, že najistejšie sa Piaček s Beňačkom cítia pri práci so zvukom. Horšie to už je s ich hereckým prejavom. Preň bola charakteristická najmä neistota badateľná v javiskovom pohybe aj prednese. Obzvlášť recitované časti textov popových piesní pôsobili v kontexte celého diela miestami až ochotnícky. Samozrejme, obaja účinkujúci majú len minimálne skúsenosti s hereckým prejavom, lenže performatívny charakter inscenácie jednoducho vyžaduje komplexného umelca. V tom spočíva jeho náročnosť.
Faktom však je, že postaviť inscenáciu tak, aby v nej čo najviac vynikli prednosti performerov, a naopak nedostatky zanikli, je úlohou režiséra. To sa, bohužiaľ, režisérovi Lesti rozmyslu, Martinovi Ondriskovi, nepodarilo. Nie je úlohou recenzenta režírovať namiesto tvorcov. No naskytá sa jedna podstatná otázka. Ak má inscenácia multimediálny charakter, nepredstavuje napr. videoprojekcia možnosť, ako zakryť nedostatky v hereckom prejave performerov? Obzvlášť, ak zostáva v javiskovom tvare pomerne málo využitá? Na väčšej ploche ju totiž použili tvorcovia len ako odkaz na obdobie vojnového Slovenského štátu – na plátno sa premieta americká upútavka na film Obchod na korze.
Prepracovanejšie využitie videoprojekcie by jej samotnej dalo hlbšie opodstatnenie. Performeri by sa navyše dostali viac do polohy narátorov, čo by im umožnilo civilnejší prístup k hereckému prejavu a zakrylo tým ich najväčšiu slabinu.
Celkovo možno tvrdiť, že najväčší prínos Lesti rozmyslu spočíva v jej obsahu. Bohužiaľ, na Slovensku, ani takmer dvadsať rokov po rozdelení Československa, neexistuje rozsiahlejšia umelecká reflexia jednoznačne najpodstatnejšieho momentu našich postnovembrových dejín. Obzvlášť treba oceniť to, že sa tak stalo prostredníctvom operného žánru. V našej kultúre je totiž opera väčšinovou spoločnosťou stále vnímaná cez optiku verdiovského repertoáru ako vyčačkané múzeum divadla 19. storočia (česť výnimkám). Ak čo i len jeden Slovák, doteraz nedotknutý súčasnými opernými trendmi, uvidí, že aj operný žáner môže reflektovať súčasnosť, a to navyše s využitím postupov divadla 21. storočia, tak Lesť rozmyslu splní svoj účel. A to sa jej môže podariť aj preto, že s divákom komunikuje zrozumiteľným jazykom, ktorý mu ponúka ľahko čitateľný systém znakov a neuzatvára javiskový tvar do nečitateľného labyrintu nedekódovateľných citácií.
Že najmä réžia by zniesla oveľa viac remeselnej zručnosti, ktorá by tento projekt posunula zo slovenského monológu do európskeho dialógu, je však neprehliadnuteľný fakt.
Miro Zwiefelhofer

Miroslav Zwiefelhofer

Miro Zwiefelhofer absolvoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bol členom rady pre zahraničné divadlo festivalu Divadelná Nitra, členom dramaturgickej rady festivalu Nová dráma a ako porotca sa zúčastňuje prehliadok ochotníckeho divadla, ktoré sú súčasťou festivalu Scénická žatva. Venuje sa recenzistike, kritiky uverejňuje v napríklad v časopise Kód – konkrétne o divadle a v Rádiu_FM.