Divadlo | Divadlo Astorka Korzo '90, Bratislava |
---|---|
Inscenácia | Veľa červenej škodí |
Premiéra | 7. mája 2009 |
Divadelná sezóna | 2008/2009 |
Dramaturgia: Zuzana Bakošová-Hlavenková
Scéna: Erika Gadušová
Kostýmy: Jana Hurtigová
Hudba: Silvia Michalidesová
Veľkoplošná fotografia: Andrej Balco
Choreografia: Júlia Horváthová
Hudobný výber: Peter Pavlac, Patrik Lančarič, Peter Prieložník (Milióny ruží, cover version)
Réžia: Patrik Lančarič
Osoby a obsadenie:
Galina – Zita Furková
Gaľa Filipovna – Petra Vajdová / Kristína Turjanová
Oleg – Marián Labuda ml.
Premiéra: 7. mája 2009 v Divadle Astorka Korzo´90
Iba málo hercov na Slovensku je schopných tak sústredene a zároveň s veľkým vnútorným človečím gestom stvárňovať negatívne postavy, ako je to u Zity Furkovej. Má zmysel nielen pre tú pravú ľudskú divadelnú rovnováhu v nich, ale aj schopnosť odhaliť pre nás (pretože sme iní ako oni) ich krutosť, zlobu, podstatu toho, čo ich robí inými ako ich bežné okolie. Vďaka jej herectvu ich síce chápeme, ale zároveň – opäť ale iba vďaka nej – v nich vidíme hranicu, za ktorú nemôžeme a ani nesmieme ísť. (Či aj nechceme – je otázkou už inou – nášho osobného „barometra“ pre zlo a zlobu.)
V Červenej princeznej, o dramaturgii ktorej v článku pod názvom Červená princezná alebo Nepokoj z minulosti v bulletine k inscenácii píše jej dramaturgička Zuzana Bakošová-Hlavenková, dostala Zita Furková opäť možnosť v ťažiskovej postave vytvoriť – tentoraz stvárnením dcéry veľkého sovietskeho vodcu Leonida Iľjiča Brežneva Galiny – obraz o relikviách sovietskej doby. Jej herecký výkon v postave Galiny je možné so všetkou dôstojnosťou porovnať s výkonom vo dvoch, možno až kultových, inscenáciách Astorky – Armagedon na Grbe a Macocha, ktoré pre herečku napísal Rudolf Sloboda.
Dramatik Peter Pavlac pri písaní hry jej danosti plne využil. Červená princezná je tragikomickým a trpkým príbehom o žene, ktorej z jej moci a života zostala iba túžba po alkohole a nepochybovanie o zmysle vlastnej minulosti. Obklopil ju skutočne žijúcimi postavami (vnučka Gaľa – Kristína Turjanová, alt. Petra Vajdová) a fiktívnymi postavami (dokumentarista Oleg – Marián Labuda ml.), aby ich prostredníctvom „vyprovokoval“ Furkovú v postave Galiny k rovinám jej herectva, ktoré si naozaj v ich najsilnejšej podobe pamätáme z uvedených dvoch kultových inscenácií. A tak máme možnosť prežiť s postavou Galiny nielen jej divadelný život, ale aj možnosť predstaviť si – a to do dôsledkov – tragický i smiešny rozmer jej moci.
Inscenácia Červená princezná je však zaujímavá ešte ďalšími aspektmi. Venuje sa totiž vytvoreniu portrétu doby, ktorá rozhodujúcim spôsobom objasnila naše dnešné dejiny a dokonca aj vnímanie spoločensko-politických súvislostí. Ako typ dokumentárnej či historickej drámy síce nenesie veľké dramatické gesto, avšak dramatizmus vychádza z poznania skutočnosti, v ktorej sme žili do roku 1989, a ktorá tvorí základné východisko hry (jej kontext).
Ďalším zaujímavým aspektom inscenácie je skutočnosť, že na rozdiel od inscenácií ako Robinson hľadá loď, ktorá stroskotá, Komunizmus, Dr. Gustáv Husák, ktoré sa zaoberajú negatívnymi ľudskými symbolmi našej doby, Červená princezná je „príbehom“ nie o vrcholných predstaviteľoch komunistickej moci, ale príbehom o ich príbuzných. A navyše ich „portrét“ je urobený tak, aby sme si mohli analogicky vytvoriť predstavu aj o „ústredných“ hrdinoch zobrazovaných epoch.
K posledným (ale nepochybne nie na konci) kladom inscenácie patrí fakt, že hereckým obsadením – hosťujúca Kristína Turjanová a Marián Labuda ml. – umožňuje Astorka bratislavským divákom vidieť hercov z divadiel iných miest (K. Turjanová – DAB Nitra, z aktuálneho repertoáru tiež Ján Kožuch – Kentauri či predtým napr. Jana Oľhová – Smajlíci) či hercov alebo osobnosti, ktoré nepôsobia v stabilnom hereckom súbore alebo ich účinkovanie je určitým spôsobom na divadelných doskách exkluzívne (M. Labuda ml.; filozof Miroslav Marcelli v Tichom dome).
Režijné stvárnenie hry (Patrik Lančarič) dalo podobne ako divadelná hra veľký priestor Zite Furkovej. Jej postava je vedená (až na problematicky vyznievajúci monológ herečky, v ktorom vyjadruje svoj vzťah k postave) tak, aby dostatočne silne reagovala na podnety ostatných jej partnerov a Zita Furková v nej mohla odhaliť všetky zákutia Galiny.
Zaujímavosťou réžie je aj práca s projekciami, v čom Lančarič nezaprel svoje aj filmárske zázemie. Predstavovali veľmi dobré prepojenie dokumentárnej polohy s činohernou, tak z hľadiska hereckého, ako aj inscenačného výrazu.
Významovo nedotiahnutá bola však práca so symbolickou rovinou zvoleného výtvarného riešenia – s vitrínami v „mohutných“ ošumelých stenách Galininej dače, v ktorých boli umiestnené jej osobné relikvie – spomienky na otca, na dobu, v ktorej žila či „iba“ honosné dary a iné pamiatky na zašlú slávu a bohatstvo. Boli príliš ilustratívne a jednoznačné voči základnej dejovej línii a iba zbytočne odpútavali svojou výtvarnosťou pozornosť. Na rozdiel od červeného kresla – so symbolom Galininho života i našej doby – obrazom Brežneva preveseným cez operadlo. Jeho výrazná červená farba, spolu s červenou vo všetkých inscenačných podobách (klaunský nos Galiny, červený rúž na jej perách, červená baranica na jej hlave, šaty atď.) divadelne hrala.
Podobne dobre „červenú“ hrala aj bábka v rukách Olega.
Červená princezná priniesla veľký príbeh pre herečku, ktorá vie svojim postavám odobrať či dať dušu. Jej Galina si ju však akoby odoberala sama – a to vedia zahrať iba tie veľké herečky.
Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.