BUĎ COOL, BUĎ FRESH, DAJ SI PAUZU!

Preklad: Jana Páleníková, Dramaturgia: Miriam Kičiňová, Produkcia: Ľubica Melová, Martina Agricolová, Karol Ivanič, Scéna a kostýmy: Sisa Zubajová, Hudba: Juraj Bielik, Pohybový workshop: Wanda Hoffstädterová, Svetlo: Jozef Miklós, Réžia: Anton Korenči
Hrajú: Kristína Tóthová, Danica Matušová, Andreja Vozárová, Rebeka Poláková, Michal Jánoš, tomáš Vravník, František Balog
 
Premiéra: 23. 5. 2008, Malá scéna VŠMU Bratislava
Po inscenáciách donekonečna obohratej klasiky, či už slovenskej alebo svetovej, zameranej predovšetkým na anglo-americkú drámu, je ostatná študentská produkcia divadla Malá scéna VŠMU rozhodne obohatením. Jedným z dôvodov je fakt, že tvorcovia sa rozhodli pre text mladej rumunskej dramatičky Gianiny Cărbunariu, ktorá patrí k najvychytenejšej mladej generácii európskych dramatikov a dramatičiek. V repertoári MS VŠMU táto inscenácia môže zarezonovať aj z hľadiska postoja mladých divadelníkov k dielu takmer rovesníčky, pretože nedochádza k akémusi stretu záujmov alebo ku generačnému rozdielu. Konfrontácie s mŕtvymi klasikmi bolo predsa dosť, treba sa realite pozrieť z očí do očí a to aj v oblasti súčasnej drámy a divadla.
Inscenácia Stop the tempo vypovedá nielen o každodennej realite a jej častej bezvýchodiskovosti, s ktorou sa v hre vyrovnáva trojica mladých ľudí. Hneď v úvode totiž polemizuje nad inou, no dá sa povedať rovnako aktuálnou témou, ktorou je generačný konflikt.
Anketa starších občanov a ich názory na dnešnú mládež, ktorá sa premieta vďaka projekcii na javisko len demonštruje, že tento koflikt je stále v spoločnosti prítomný a stáva sa akýmsi tichým bojom starších ľudí s najmladšími. Je nutné dodať, že ide o pretrvávajúci spoločenský jav, ktorý sa viac-menej dotýka každej sféry života. Dôležité však je nepodporovať ho, ale snažiť sa ho elminovať, respektíve zbaviť sa ho úplne. Jedným z možných príčin takejto situácie je i absencia akejsi mladšej strednej generácie, ktorá by stála medzi týmito dvoma a bola by súčasne akýmsi spojovacím článkom medzi nimi. Potom by sa zrejme obe navzájom vzdialené vekové kategórie mohli ľahšie dostať do kontaktu a vyhnúť sa konfliktu. Tento problém však zo spoločnosti v najbližších rokoch nevymizne, práve naopak, môže dôjsť len k jeho prehlbovaniu. A na tom nesú vinu obe generácie rovnako. Odmietajú totiž pripustiť, že by mohla zlyhaváť komunikácia aj z ich strany, a tak radšej jedna druhú obviňujú. Veľkým nepriateľom je i životný štýl súčasnosti, založený na konzume, komercii, vyznávaniu odlišných hôdnot ale aj slobodný prístup k informáciám a tiež na deštrukcii akýchkoľvek hraníc cenzúry. Tento jav bol staršej generácii neznámy a je teda pre ňu ťažké sa s ním stotožniť alebo ho bez výhrad prijať. Rovnako mládež považuje za samozrejmé odtabuizovávať aj tie najintímnejšie sféry a veľmi často ich využívať alebo zneužívať aj vo svoj prospech. Pritom však nehľadí na možné negatívne následky.
Postavy hry aj inscenácie Stop the tempo sú predstaviteľmi mladej generácie ľudí, ktorých životy sú poznačené dobou, materializovaním života a ich súkromné životy pozostávajú zväčša z promiskuitných vzťahov. Pritom však každá z nich túži po úplne obyčajných veciach, ktoré si môžu splniť aj vlastným pričinením, so zapojením pevnej vôle a vlastného úsilia.
Chlapec, ktorý sa snaží byť skvelým dj-om, peroxidová blondínka, ktorá chce opustiť partnera a nájsť si dobre platenú prácu a lesbička, ktorá sa do nej zaľúbi. Tieto tri osoby sa v jeden večer stretnú v nočnom klube Space, kam ich sprevádzajú ich alter egá. Snažia sa jeden cez druhú vyrozprávať svoj životný príbeh, pričom zabúdajú vypočuť jeden druhého. Egocentrizmus a odmietavý postoj k druhým je tiež jedným z problémov dnešnej spoločnosti a nie je len vizitkou mládeže.
Akousi náhodou sa tieto dve ženy a jeden muž ocitnú v aute a nočnou cestou hľadajú spôsob, ako sa rozptýliť. Napadne ich odpojiť elektrický prúd komerčným televíziám. Autorka tak reaguje na novodobú formu anarchistických aktivít, ktorej účelom je upozorniť na spoločenské, či politické zmeny a ich možný ničivý dopad. Trojica z inscenácie Stop the tempo však nemá takéto šľachetné a hlboké ambície. Pravedepodobne sa len naozaj veľmi nudia.
Tento zdanlivo plytký text bez žiadnej výraznejšej zápletky, má svoje ťažisko v použití a práci s jazykom. A z toho vychádzali i tvorcovia inscenácie. Bol to šťastný krok, pretože práve podrobnou a kreatívnou prácou s jazykom textu docielili značnej časti úspechu iscenácie.
Slovenský preklad doplnili o súčasný jazyk mladých ľudí, pričom sa neobmedzili vynechaním slangu, či vulgarizovaniu. Preto sa im podarilo dostať sa bližšie k divákovi a pomôcť mu tak aj v jeho budovaniu si postoja k inscenácii. Myslím, že práve odmietanie reality a teda aj jazyka v takej podobe, s akou sa stretávame, by uškodilo, pretože by prišlo s predsudkami. Drsnému jazyku veľmi pomohla forma, s akou herci pracovali. Obdivuhodná bola nielen ich absolútna koncentrácia na reč, ktorá potom pomáhala dodávať význam aj takým replikám, ktoré sa zdali byť na prvý pohľad nezmyselné. Ale podstatné je, že herci ukázali svoje schopnosti využiť slovo, text ako dejotvorný prvok, ako hudobnú súčasť, pričom zahraničné študentky Kristína Tóthová a Andreja Vozárová nezabudli ani na svoj rodný jazyk a pohotovo a zaujímavo ho vkomponovali do svojich replík. Presnou prácou s rytmom a tempom tak dodali replikám doslova až melodickosť, improvizácia a forma hiphopového freestylu zasa prázdnym slovám vtlačili obsah, výpoveď a tiež svojím spôsobom dotvárali plytkosť charakterov.
V rovnakom duchu sa niesla i pohybová stránka hereckých výkonov, od nepredvídaného a nezmyselného sedenia za barom až po štylizované tanečné kreácie. Vedeli sa chopiť a prejaviť sa na mieste ale zaplniť tiež celé javisko.
Herci sa dokonale stotižnili s režisérovou víziou, ktorú mal zasa on dokonale prepracovanú, výsledok je teda neopakovateľný. Študenti tretieho ročníka herectva Kristína Tóthová, Danica Matušová, Andreja Vozárová, Rebeka Poláková, Michal Jánoš, Tomáš Vravník a František Balog preukázali široké možnosti využitia svojho hereckého materiálu, ktorý po ich doterajších výkonoch akoby stagnoval a zakotvil v jednej línii. Vynikajúco sa zhostili náročnej partnerskej spolupráce, keďže zosúladenie sa dvojíc, ktoré predstavujú vlastne jednu osobu a súčasne sa zhodnúť ako v jazykovom aj pohybovom prejave, predstavuje veľkú záťaž. Pritom si však každý z nich ponechal aj vlastnú individualitu a osobitosť, nešlo o žiadne kopírovanie.
Výbornou živnou pôdou pre herecké výkony je i scénické a kostýmové riešenie, ktoré sa zameriava na detaily. Prostredie klubu znázorňuje barový pult so stoličkami, tanečný parket v strede javiska ale aj priestor pre Dj-a nad ním. Polovrak starého auta vpravo je miestom, kde sa rozvíja spoločný vzťah troch postáv, kde sa navzájom spoznávajú a kde aj prídu na nápad ísť do divadla, či zbaviť televízie elektriny. Scéna je zmesou štylizovaného náznaku a naturalistického detailu. Podobne je to i s kostýmami. Každý z nich je akýmsi určujúcim prvkom postavy, pričom počas deja dochádza k ich premene za otrhané a neatrkatívne kúsky. Opäť aj pri kostýmoch vsadila ich autorka na zdôraznenie drobných detailov, ako je tričko s nažehlenými fotkami herečiek, blond parochňa, ktorá sa zmení na prirodzené vlasy alebo aj potlač hrubých strieborných reťazí na tričkách potenciálneho Dj-a a jeho druhého Ja. Tieto detaily sú však tiež odrazom súčasných hodnôt, ktoré sú povrchné, falošné a zameriavajú sa na vlastné ego alebo narcistické vnímanie jedinca.
Tvorcovia si dali záležať aj na hudobnej súčasti inscenácie, ktorá sa spočiatku skladá len z púšťania hlasnej techno hudby, no neskôr sa hudobné ťažisko presunie na jednu z predstaviteliek, Danicu Matušovú, ktorá značnú časť deja a herecké výkony svojich kolegov a kolegýň sprevádza hrou na bicie. Nejde však o žiadne amatérske búchanie do činelov, práve naopak. Diváci len prekvapene sledujú jej absolútnu nadvládu nad nástrojom a skvelý hudobný doprovod. Veľké činely využijú i ostatné postavy, keď nimi dotvárajú atmosféru svojich jednotlivých výstupov.
Režijno-dramaturgická vízia sa neuspokojla len s tvorivým prístupom hereckých výkonov či scénografie. Zameranie sa na detaily sa odzrkadlilo aj v práci so svetlom a využitím priestoru javiska ale aj hľadiska. Projekcia nie je jediným technickým prostriedkom, precízne sa pracuje i so svetlom. To dokáže vhodným zaostrením a formou preniesť diváka do nočného klubu, ale zhasnutím zasa sprístupní hľadisko javisku.
Už úvodný vstup hercov na scénu je neobvyklý, na javisko totiž „vylezú“ spod javiska, akoby sa vynorili z dna. Neskôr zasa prirodzene presunú jednu celú časť inscenácie do hľadiska, kde komunikujú s divákmi ale pritom nevybočia ani náznakom z úlohy. Takýto benevolentný prístup je určite nielen osviežením divákovej mysle a prístupu k dielu ale je tiež ukážkou tvorivého prístupu inscenátorov, ktorý spočíva v presnom časovom ohraničení priestoru pre konkrétnu situáciu. Zbytočným predlžovaním a zotrvávaním medzi divákmi by mohlo potom dôsjť k ich iritovaniu. Tvorcovia teda rešpektujú súkromie diváka, ktorý sa prišiel predovšetkým pozerať a nie na to, aby sa pozeralo na neho.
V závere inscenácie sa stretávame s postavami po dvoch mesiacoch. Ich abstinenčné prejavy vzájomnej neprítomnosti a nočného života sú akýmsi mementom negatívneho vplyvu konzumného spôsobu života. Ich dni sú naplnené nepretržitými návštevami nočných klubov, nasávania alkoholu, náhodných známostí na jednu noc, ktoré nemajú nič spoločné ani len s víziou partnerskej väzby.
A to je jedným z dôležitých motívov inscenácie Stop the tempo, nástup nových, pominuteľných, hoci ľahko dostupných prostriedkov uspokojania fyzických potrieb a zabúdanie na potreby duchovného charakteru. Tento model ilustruje i generačnú priepasť medzi staršími a mladými, ktorí sa navzájom nedokážu prispôsobiť, lebo príčina tkvie i v rozdielnom vnímaní spoločnosti a hodnôt, ktoré preferuje.

Eva Kyselová

Eva Kyselová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch 2009 - 2015 absolvovala interné doktorské štúdium odboru Teorie a praxe divadla na pražskej DAMU, zakončené dizertačnou prácou Vývoj slovenskej činohry v 20.-70. rokoch 20.storočia a jej dialóg s českým divadlom. Venuje sa divadelnej kritike, spolupracuje s periodikami kød, Javisko, Slovenské divadlo, Loutkář, SAD, Tvořivá dramatika, Amatérská scéna, Theatralia, je hodnotiteľkou projektu IS. Monitoring divadiel. Od roku 2006 ječlenkou Slovenského centra AICT. V roku 2008 absolvovala študijný pobyt na Katedry teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Zúčastnila sa medzinárodných teatrologických konferencií na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Slovinsku. Absolvovala semináre divadelnej kritiky AICT v rámci festivalov v Nemecku, Poľsku, Maďarsku a Holandsku. Pracuje v dokumentácii Divadelního ústavu/Institut umění Praha, je internou pedagogičkou Katedry teorie a kritiky a externe vyučuje na Katedre produkce.