Pomalé umieranie alebo keď dve hodiny trvajú celý týždeň

Réžia: Juraj Nvota
Hrajú: Milan Lasica, Boleslav Polívka, Petra Polnišová, Peter Šimun
Premiéra: 14.3. 2008
Kolobeh života a smrti je jednou z nosných tém nielen v umení, ale je to i dôvod ľudského myslenia a úzko súvisí s neustálym bádaním a skúmaním možností, či je smrť naozaj nutnou súčasťou života alebo sa jej dá i predísť či zabrániť. V dnešnom svete je jedným z najväčších pohlcovačov života práve stres, uponáhľaný životný štýl a s tým súvisiace eliminovanie ľudskosti, kríza vzťahov a väzieb. Ďalšími a tými reálnymi a priamo zasahujúcimi sú civilizačné choroby, ktoré sa stali akousi súčasťou súčasného diania, stretávame sa s nimi na každom kroku a žiaľ, človeku, pánovi tvorstva sa s nimi nedarí bojovať.
Inscenácia Mínus dvaja je obrazom všetkých týchto charakteristických čŕt našej spoločnosti, na pozadí zdanlivej komédie sa odohráva smutný až tragický príbeh jedinca uväzneného v súkolí zmechanizovaného sveta, ktorý vytesnil cit, väzby a akúkoľvek spolupatričnosť.
Dejovú líniu predstavuje v podstate banálny až miestami absurdný príbeh dvoch starších mužov, ktorí sa náhodou stretnú na nemocničnej izbe počas pravidelných dávok infúzií, náhodou sa zoznámia a po vypočutí najhoršej správy svojho života, teda o blížiacej sa smrti, sa úplnou náhodou rozhodnú utiecť z nemocnice a užiť si svoje posledné dni naplno, vyskúšať všetko, čo dovtedy neskúsili, ako je stopovanie na diaľnici, vyberanie kontajnerov a predstieranie, že sú niekým iným, kým v skutočnosti naozaj sú.
Na svojej dobrodružnej ceste stretávajú množstvo ľudských bytostí, napríklad mladú tehotnú ženu, ktorá má krátko pred pôrodom, barovú speváčku, ktorú obaja zvádzajú, nešikovného samovraha, ktorému sa jeho cieľ nevydaril a zoznamujú sa s ich životnými osudmi, pričom ich miestami porovnávajú so svojimi vlastnými skúsenosťami a zážitkami. Stávajú sa z nich vykonávatelia vôle budúcej matky a na jej prianie sa rozhodnú nájsť otca nenarodeného dieťaťa. Táto misia je prostriedkom spoznania okolitého sveta ale aj spoznania samotných hlavných hrdinov navzájom.
V podstate absurdnosť a nepravdepodobnosť situácií, ktoré vidíme na javisku je akýmsi pomocným druhým plánom, na pozadí ktorého sa riešia oveľa závažnejšie spoločenské témy, ako je odcudzenie a kríza rodinných väzieb a s ňou spojená neúprimnosť, ktorú reprezentuje smutný osud neplodného otca dvoch detí (Bolek Polívka), ktorý sa o svojom hendikepe dozvedel krátko predtým, ako mu manželka navrhla tretieho potomka, alebo egoizmus a obchádzanie zodpovednosti, ktorá sa vypomstila starému mládencovi Petrovi (Milan Lasica), ktorý sa prizná, že už tridsať rokov je otcom dcéry a rozhodne sa napokon prekonať zbabelosť a dcéru navštíviť, ako inak, v rámci vrcholne vypätej akcie, kedy jeho dcéra (Petra Polnišová) práve odohráva posledné repliky postavy Soni z Čechovovej hry Ujo Váňa.
Anonymita a uzatváranie sa do seba, strata identity a hľadanie svojho správneho miesta a jeho permanentné nenachádzanie, sa odzrkadľujú aj v režijno-dramaturgickej koncepcii, režisér Juraj Nvota sa rozhodol hercov Petra Šimuna a Petru Polnišovú obsadiť súčasne do viacerých rolí, pričom sa zameral skôr na typovosť postáv ako na charaktery, respektíve zdôraznenie zmechanizovania a uniformity ľudstva.
Šimun sa predstaví ako typický bezcitný lekár, ktorý oznamuje smrteľné diagnózy ako na bežiacom páse a nemá problém neprejaviť akúkoľvek emóciu, čo vrcholí v chladnom podaní frázy, „Mrzí ma to.“, podobne karikatúrne až animovane tvorí gamblera v kasíne, a bizarný je i jeho skoro- samovrah, z ktorého sa stane náhradný otec a partner. Rovnako postavy zdravotnej sestry, tehotnej dievčiny, femme fatale a Petrovej dcéry, poňala i Petra Polnišová, ktorá ich vystavala na princípe humoru sebe vlastnému, napriek tomu, že sa miestami opakovala a prechádzala do stereotypných šablón.
Jedinými charaktermi v pravom slova zmysle sú postavy utečencov, ktorých sa zhostili Bolek Polívka a Milan Lasica, pričom práve iba postava Lasicova dostane v inscenácii svoje meno, Peter. Nevedno, či ide o zámer alebo o prehliadnutie ale meno postavy, ktorú stvárňuje Polívka, sa akosi do uší publika nedostalo.
Je jasné, že v prípade inscenácie Mínus dvaja, ide predovšetkým o hereckú benefíciu Lasicu a Polívku, čomu prispôsobili i celkové herecké poňatie svojich postáv. Milan Lasica totiž stavia na svojom intelektuálnom humore, dlhších pauzách pred samotnou pointou a tradične komických gestách. Tieto prostriedky sú zaručeným receptom na rozosmiatie podstatnej časti publika, ale nie všetci diváci sú ochotní platiť drahé vstupenky, aby videli to, čo si môžu dopriať v pohodlí domova pred Tv sledovaním jednej z humoristických relácií. Milan Lasica je výborným hercom, improvizátorom, avšak čím ďalej, akoby na to v rámci inscenácií divadla Štúdio L+S, zabúdal. Nielen, že svoj potenciál nevyužije naplno, dá sa povedať takmer vôbec, ale tristné je, že sa opakuje vo svojich úlohách, pokojne si môžete zameniť jeho výkon s inscenácie Malé manželské zločiny s výkonom v inscenácii Mínus dvaja. Je skutočne otázne, akým smerom sa toto divadlo chce vydať v budúcnosti, pretože súčasný stav je všetkým možným, len nie umeleckým prínosom pre slovenské divadlo.
Na rovnakom princípe pracoval aj Polívka. Je síce pravda, že spolu s Lasicom vytvorili celkom vtipnú dvojicu, ktorá srší humorom a navzájom si prejavujú sympatie a priateľstvo riadnou dávkou cynizmu, čo je samozrejme dramaticky veľmi účinné a zvlášť v rámci slovensko-českého dialógu, ale napokon ide opäť o vyťahovanie tzv. „hereckých šuplíkov“, ktoré sme videli nespočetne veľakrát vo filme či v jeho slávnej Manéži.
Oproti Lasicovi však Polívka obohacuje svojho starnúceho bohéma o svoje pantomimické a pohybové nonverbálne umenie, kedy konečne máte pocit, že sledujete niečo ako divadlo. Ich herecké partnerstvo a tiež samotné herecké výkony sú založené na konverzačnom princípe a použití situačného humoru, pričom sa nevyhýbajú ani využitiu notoricky známych gagov, azda pre ozvláštnenie a zabavenie publika, i keď samozrejme môže ísť aj o pointu deja či jeho posun. Ich relativizovanie pojmu smrť naplno vyniká vďaka sarkazmu a grotesknému čiernemu humoru, avšak bez očakávaného efektu, či dospeniu k všeobecnému pozitívnemu stanovisku.
Náznaková scéna a povrchné akoby „nutné“ kostýmy sú na jednej strane prvkom, ktorý nevyrušuje a dáva vyniknúť hercom, na druhej strane z toho vyplýva otázka, či to nie je škoda. Obzvlášť, keď si uvedomíme, že v tomto prípade je istý scénografický komponent, ktorý by mal byť aj účinný, viacmenej potrebný, pretože ako je vidno, herectvo a hudba nestačia na to, aby vytvorili hodnotný divadelný celok. Veľmi vhodné bolo využitie zvukovej stránky, či už hudobný klavírny úvod alebo v závere úryvok zo šansónu s vizionárskym textom, ktorý zo smrti robí neoddeliteľnú súčasť života. Okrem toho vynikajúcim spôsobom tvorcovia metaforicky symbolizovali rieku, v ktorej sa chystá utopiť samovrah, zvukovým záznamom žblnkotajúcej vody totiž ide aj o vyjadrenie rozplynutia depresie a šance začať vždy niečo nové. Tento akt potom doviedol do dokonalosti Polívka so svojou „plávajúcou“ mimickou etudou. Aj diaľnicu v plnom prúde, kde sa rozhodnú stopovať a stretávajú tehotnú ženu, je ľahké a účinné si predstaviť vďaka zvuku automobilových motorov a trúbenia klaksónov. Rozhodne ide o lepší inscenačný prvok, ktorý ako-tak zachraňuje celú inscenáciu. Hoci i ten je využitý nesystematicky a asymetricky, objavuje sa akoby náhodou.
Nvota zrejme inscenáciu budoval na metaforickom znázornení kolobehu života a smrti, čo je markantné hlavne pri scéne stretnutia pacientov s tehotnou stopárkou a v závere pri jej pôrode. Cyklickosť inscenácie, ktorá tiež naznačuje neustále sa opakovanie viacmenej rovnakého scenára v živote každého jedinca, je vyjadrená návratom dvoch zbehov naspäť do nemocnice, pričom tak, ako ich strach zo smrti vyhnal, ich radosť z (nového) života znova priviedla naspäť. Ich návrat však predznamenáva jednu z ďalších dôležitých spoločenských tém súčasnosti, pojem samoty. Obaja muži sú osamelí, hoci jeden z nich má rodinu, tá na neho zabúda a on sa radšej dobrovoľne necháva klamať, že sledujú Tour de France a ten druhý je osamelý, pretože strach a zbabelosť ho v minulosti obrali o možnosť mať pokojný život, ženu a dieťa.
Absurdné je, že sú schopní sa zdôveriť a vyspovedať zo svojich pocitov a myšlienok len jeden druhému, pričom sa ale takmer vôbec nepoznajú, čo je dokonale vidno práve v prvej scéne, kedy sú oddelení plentou a v bezpečí anonymity nemajú problém začať hovoriť o tých najintímnejších otázkach života. Ide o zjavný odkaz k dnešnej dobe, keď sa každý schováva za tieň niekoho, kým nie je, či už vo virtuálnom svete, alebo hľadá útechu a riešenie svojich problémov v povrchných vzťahoch založených na pude, vytesňujúc city. A ide samozrejme aj o fenomén „terapeutickej pomoci“, kedy je pre nás prirodzené vyrovnávať sa s osobnými problémami konverzáciami s cudzími ľuďmi, pretože jedinca spútava strach pred obnažením vlastných citov a istota zachovania istej vrstvy, skrz ktorú sa niekto, kto nás nepozná, nemá šancu dostať. Ale tento jav je len pretrvávajúcim znakom rozpadu medziľudských vzťahov a predovšetkým rozpadu vzťahov medzi blízkymi osobami.
Inscenácia Mínus dvaja nie je ideálnym divadelným zážitkom, avšak je akýmsi podnetom pre diskusiu na tému jedinca a jeho miesta v spoločnosti, ktoré dokáže ovplyvniť napríklad aj správa o smrteľnej diagnóze ale i stretnutie s rodiacim sa životom, pričom stavia na rovnocennosti pojmov život- smrť.

Eva Kyselová

Eva Kyselová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch 2009 - 2015 absolvovala interné doktorské štúdium odboru Teorie a praxe divadla na pražskej DAMU, zakončené dizertačnou prácou Vývoj slovenskej činohry v 20.-70. rokoch 20.storočia a jej dialóg s českým divadlom. Venuje sa divadelnej kritike, spolupracuje s periodikami kød, Javisko, Slovenské divadlo, Loutkář, SAD, Tvořivá dramatika, Amatérská scéna, Theatralia, je hodnotiteľkou projektu IS. Monitoring divadiel. Od roku 2006 ječlenkou Slovenského centra AICT. V roku 2008 absolvovala študijný pobyt na Katedry teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Zúčastnila sa medzinárodných teatrologických konferencií na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Slovinsku. Absolvovala semináre divadelnej kritiky AICT v rámci festivalov v Nemecku, Poľsku, Maďarsku a Holandsku. Pracuje v dokumentácii Divadelního ústavu/Institut umění Praha, je internou pedagogičkou Katedry teorie a kritiky a externe vyučuje na Katedre produkce.