Groteskno-plačlivé okuliare Eltona Johna

preklad: Zuzana Vajdičková,
dramaturgia: Svetozár Sprušanský,
výber hudby: Peter Mankovecký,
scéna: Marek Hollý,
réžia: Peter Mankovecký
Osoby a obsadenie: Bill – Martin Nahálka, Dan – Miloslav Kráľ, Shaun – Martin Fratrič, Tim – Juraj hrčka, Julie – Daniela Kuffelová, Amy – Alena Pajtinková
Premiéra: 17. 10. 2008, Štúdio DAB Nitra.
Groteska je žánrom, ktorý sa neinscenuje ľahko a potrebuje tiež diváka, ktorý jej rozumie nielen jej komediálnej poetike, ale predovšetkým jej kľúču. Je totiž žánrom, ktorý je silne odkázaný na dôslednú až dôvernú znalosť skutočnosti (literárnej alebo inej predlohy), ktorú karikuje či inak zveličovaním zomiešňuje. Je však tak pre jej realizátorov – hercov, režisérov, scénografov i hudobníkov – ako aj divákov nesmierne príťažlivá tým, že je plná nečakaných situačných zvratov, virtuózne na seba nadväzujúcich a tiež umožňuje na každú životnú situáciu pozrieť sa z humorného nadhľadu, s veľkou láskavosťou k jej akejkoľvek krutej podobe.
Dramaturgia si výberom hry Davida Farra Okuliare Eltona Johna vybrala typ bláznivej grotesky, ktorá nevyžaduje až takú pevnú motivickú previazanosť situačných zvratov navzájom a v kresbe postáv sa sústreďuje na aspekty, ktoré ju vzďaľujú od karikovanej veci a zveličujú jej nerozumnosť či pochabosť.
Základnom príbehu D. Farra sa stala skutočná udalosť, prehra ousidera v anglickom futbalovom finále v roku 1984 klubu Watford FC, ktorý šokoval Anglicko svojim postupom do finále zo štvrtej divízie za dobu iba šiestich rokov. Na jeho základe vytvoril príbeh o jednom z jeho veľkých fanúšikov (Bill v podaní Martina Nahálku), ktorý sa po osudovej prehre utiahol z verejného života, simuluje problémy s kolenom a za nechytenie poslednej lopty brankárom viní okuliare Eltona Johna, pretože odraz slnka z nich oslepil brankára tak, že loptu nechytil. Vo svojom živote však preháňa aj v inom – žije v ošarpanej poloprázdnej izbe, z ktorej nikdy nevychádza a nič bližšie nevie ani o svojom práve sa k nemu vrátenom bratovi – hudobníkovi a ani o svojej dlhoročnej milenke. V osobitnej miestnosti skrýva však svoj „večný“ fetiš – ako relikvie uchovávané pamiatky na svoj milovaný klub…
Farr však groteskne zveličil a „znerozumnil“ aj správanie sa či povahu ďalších postáv v hre – Billovho brata Dana (Miroslav Kráľ) a členov jeho kapely (Shaun – Martin Fratrič, Tim – Juraj Hrčka), milenky Julie (Dana Kuffelová) a mladučkej futbalovej fanúšičky Amy (Alena Pajtinková), a v inscenácii sa v tejto línii pokračovalo. Dan bol ochotný kvôli kariére okradnúť aj svetovo známu kapelu Cups, podviesť nielen svojho brata, ale aj každého, hráči kapely neovplývali ani veľmi veľkým talentom a ani nápaditosťou (jeden z nich dokonca – polospepý Tim – nosil na nose obrovské okuliare v tvare hviezdy podobné Eltonovým), z milenky Júlie sa nakoniec vykľul typ „večnej“ milenky (okrem mnohých iných bola aj milenkou Billovho brata), Amy zas bola typom až fanatickej futbalovej fanynky (mala napríklad k nohe priviazanú futbalovú loptu, s ktorou tak mohla neustále trénovať.) Všetkých však spájal (podobne ako v predlohe) spoločný životný pocit a skúsenosť, ktorá tradicky poznačila ich osudy: outdsiderstvo. Bláznivosť základnej príbehovej línie však zostala v inscenácii nezmenená, podobne ako v predlohe ju predstavovala nezmyselná upätosť postáv na svoje bolesti.
Režijné spracovanie (Peter Mankovecký) sa sústredilo na dôsledné herecké vytvarovanie postáv tak, aby v jednotlivých hereckých akciách zazneli nielen prednosti nitrianskeho komediálneho herectva, ale aby z nich bolo cítiť nielen outsiderstvo, ale aj ľudskú, nie nezmyselnú (a preto beznádejne komickú) snahu o hľadanie východiska zo svojich problémov. V tom nadviazala na sociálny tón Farreho predlohy. V realizácii hercami sa táto snaha odzrkadlila v takmer vyváženom a citlivom spodobení tak komediálno-groteskných ako aj „čierno-reálnych“ polôh svojich postáv. Aj keď by sa u takmer každej z nich žiadalo hlbšie a sústredenejšie typové vykreslenie aj v zmysle žánra, pretože nie každá komediálna situácia ju mala až do konca inscenácie. Ak napríklad obohatenie postavy poloslepého Billa Juraja Hrčku o obrovské okuliare a o grotesknú mimiku zosmiešňujúcu jeho snahu zakryť tento nedostatok bola nielen koncepčne vymyslená, ale aj odôvodnená a zapájatá do jednotlivých situácií, ku koncu inscenácie jeho postava prestávala mať tento výrazový prostriedok dominantný. Podobne to bolo aj hlavnou postavou Billa a pri Danovi Miroslava Kráľa sa dokonca nepodarilo nejaký výrazný a komicky presvedčivý zosmiešňujúci prostriedok nájsť. Dana Kuffelová a Martin Fratrič sa opreli predovšetkým o svoje vlastné osobnostné typy, škoda však, že sa pri nich podobne ako pri J. Hrčkovi či Alene Pajtinkovej nepodarilo nájsť prostriedok, ktorý by ich v grotesknej a bláznivej kresbe pomohol viesť ďalej. Vytvorili však komediálne ladené postavy, ktoré hrali s ľahkosťou a presvedčivo (vrátane A. Pajtinkovej). Konanie hercov však v každom okamihu inscenácie svedčilo o tom, že im rozumejú a ich groteskné polohy sú im blízke.
Hlavným problémom inscenácie je však jej niekde zbytočné smerovanie k sociálnemu či psychologickému rozmeru, aj keď je tento prítomný aj v základnej línii príbehu. Ich akcentáciou totiž realizácia hry zbytočne vážnela tam, že by sa zišiel práve opačný postup – výsmech groteskou. Inscenácia tak žánrovo kolísala, menila sa z vážnej, na komickú či grotesknú bez toho, aby sa tým riešila základná otázka Farovej hry: ako priblížiť zgroteskňované anglické reálie nášmu divákovi, pretože sú mu neznáme. Okrem iným častí – sa inscenácia napríklad hneď v úvode priklonila k realisticko-vážnej polohe (a takému aj jej chápaniu). Z televízora umiestneného pred oponou sme mohli sledovať záznam z futbalového zápasu, tento úvod však nebol inscenovaný groteskne a ani komediálne podobne ako časti, v ktorých postavy hovorili o mizernosti svojho života či prehrách (Bill, Dan a i.). Prechody medzi jednotlivými polohami boli ostré, nie groteskné či inak vysmievajúce sa z bláznovstva postáv a ich životných omylov či situácií, dokonca neboli vždy významovo zladené. Naprotimu tomu ale napríklad vážne ladená záverečná pieseň hudobných outsiderov (vynikajúci spev a realizácia naživo) takou nebola, lebo na rozdiel od iných takýchto „prechodov“ odhaľovala podstatu ich duší nie v psychologickej či sociálnej polohe, ale v symbolizujúcej a metaforizujúcej skratke, ktoré majú blízko ku spôsobu, s akým groteska pracuje.
Inscenácia však repertoár nitrianskeho divadla obohatila herecky a hudobne. Umožnila hercom rozvinúť iné ich komediálne polohy a ukázala, že koncepčné divadelné premýšľanie nad spojením hudobno-speváckych danností hercov a činoherectva je vždy viac ako prospešné…

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.