Hra, ktorá sa rada hrá

Úprava: Peter Kuba,
dramaturgia: Jozef Mokoš,
hudobná spolupráca: Ivan Čermák,
pohybová spolupráca: Juraj Letenay,
scénografia a kostýmy: Miro a Jaro Daubravovci,
videozáznam a réžia: Peter Kuba
Osoby a obsadenie: Mrcúlik – Andrej Palko, Hasprčko – Michal Rovňák, Terka – Kristína Sviteková, Moderátorka – Lucia Arendášová
Prvá premiéra: 5. 11. 2008 (6. 11. 2008 druhá)
Divadlo Ludus/Kreatívne centrum mladých Bratislava
Pre deti od piatich rokov
Klauniáda zo súčasnosti pre bábkové divadlo Jozefa Mokoša Zahrajte sa s nami žije na slovenských scénach už vyše tridsať rokov. Po období, kedy sa najviac uvádzala v bábkových divadlách, jej posledné dve naštudovania patria činoherným scénam. Po Spišskom divadle (2000, réžia Štefan Fejko) sa ju v réžii a úprave Petra Kubu rozhodlo uviesť bratislavské Divadlo Ludus. Vždy však bola typom hry, v ktorom sa prelínajú bábkarske a činoherné techniky, v súlade s poetikou komediálneho a klaunského myslenia jej autora.
Realizácia v Divadle Ludus sa rozhodla ísť dvom smermi: sústredením sa na aspekt hry (a hravosti) v texte a na zosúčasnenie jazyka samotného textu na miestach, v ktorých jeho autor rátal s využitím televíznej techniky. Z príbehu o dvoch tučných a neustále hladných kocúroch Hasprčkovi a Mrcúlikovi, ktorí sa snažia uloviť myšku Terku, sa tak stal rad divadelne rôzne kombinovaných herných situácií, do pôdorysu ktorých sa podobne ako v predlohe zapájali aj detskí diváci. Základný inscenačný príbeh však mal nielen kvôli predlohe všetky predpoklady prebiehať ako neustály tok viac či menej humorne a nezbedne ladených hier kocúrov na tému hladu, lovu myšky Terky a chudnutia. Klaunský rozmer v konaní Hasprčka a Mrcúlika sa totižto inscenačná úprava snažila v hrách metonymicky rozvíjať posunom hier na lov myšky Terky k počítačovej súčasnosti dnešných detí: večne hladní kocúri nelovili iba „živú“ myšku Terku, ale obrazne aj náhradnú – počítačovú, pretože boli okrem iného počítačovými maniakmi nehľadiacimi na svoje zdravie. (Mnohé z hereckých akcií Hasprčka a Mrcúlika bolo viazaných na simulácie počítačovej komunikácie medzi nimi, hru s klávesnicou či myšou.) Predpoklady sa však vo výslednej podobe nerealizovali v plnej miere. Redukcia postáv inscenácii síce pomohla, avšak činoherným častiam chýbala dôsledne dodržiavaná klaunská logika a pri postavách Hasprčka a Mrcúlika sa ukázalo ako nedostatočné iba herné štrukturovanie ich konania, nie aj typové či charakterové. Napríklad ich záverečné polepšenie už ako chudých, nebolo dostatočne spodobené ani jedným a ani druhým spôsobom. Bolo tiež prirýchle a z hľadiska stavby nejasné.
Z pôvodného počtu ôsmych postáv v novej úprave zostalo šesť – dvaja kocúri, myš a televízna hlásateľka, ktoré boli stvárnené činoherne, videotechnikou a aj ako animované postavy v simuláciách prostredia počítačov. Práve tie miesta, v ktorých boli použité fimové animácie, videoprenosy hereckých akcií za scénou akoby v televíznom štúdiu a rôzne spôsoby videoparafráz na chatovanie či iné kocúrovské počítačové „bláznenie“ od hladu, patrili v inscenačnej úprave k najvydarenejším. Nápadito a predovšetkým veľmi divadelne prepájali svet videa (a pod.) a svet divadelnej techniky. Vstupovanie televíznej hlásateľky do sveta kocúrov a myšky Terky či oboch kocúrov zas do neho bolo nielen veľmi funkčné, ale malo predovšetkým to, čo činoherným a herným častiam chýbalo – klaunskosť výrazu.
Osobitý typ postáv v hre ako aj v inscenácii predstavuje interaktívne poňatá bábka psa, ktorú na obranu pred kocúrmi pomáhajú animovať deti z hľadiska a samotné deti, s ktorých aktívnym zapojením do diania sa v inscenácii rátalo na konvenčnej interaktívnej úrovni (kladenie otázok, podieľanie sa na konaní postáv a účasť v hrách).
Jozef Mokoš patrí u nás k autorom, ktorý sa od počiatku svojej dramatickej tvorby pre detského diváka sa programovo zaujímal o neho nielen ako o mimoriadne citlivého adresáta divadelnej imaginácie a jazyka divadelnej fantazijnosti a hravosti, ale aj ako toho, kto by nemal byť iba obyčajným divákom sediacim v hľadisku, ale divákom, ktorý má možnosť priamo, spolu s hercami tento fascinujúci svet vytvárať. Ak v tejto poslednej inscenačnej adaptácii jeho hry (bol zároveň aj dramaturgom inscenácie) takým bola práca s hercami s deťmi v obrazoch, v ktorých sa vytváral pes ako bábka (z rupsaka) a v ktorých deti pomáhali myške Terke pomocou neho ubrániť sa hladným kocúrom, záverečný obraz s polepšením kocúrov a ich schudnutím nevznikal na základe spoločne vytvorenej divadelno-hernej imaginácie. Deti po skončení poslednej hernej činnosti (hra na štáty formouj vybíjanej), ktorou pomáhali kocúrom chudnúť, zostali na javisku bez ďalšieho zmysluplného vedenia stáť. Herci po pár vysvetľujúcich replikách začali spievať záverečnú pieseň, do ktorej sa síce snažili pohybovo a rytmicky zapojiť aj deti, ale ich konanie bolo iba náhodne, nevychádzalo z vopred pripravenej situácie, v ktorej by sa napríklad mohlo pointovať zapojenie detí do poslednej hry aj inak, ako iba slovne.
Ku kladom inscenácie však ešte možno prirátať hereckú dynamickosť a svieže stvárnenie týchto „večne“ živých „hravých“ divadelných postáv a celkové výtvarné riešenie inscenácie, vrátane typu použitej divadelnej a videotechniky. Ak sme mohli obdivovať spôsob ich prepojenia vo videočastiach, tak zas vďaka otáčajúcej sa stene, ktorá rozdeľovala hrací priestor na kocúrí a myší, sme sa zas mohli potešiť paralelným videním oboch.
Treba iba dúfať, že ďalšia realizácia hry už dokonale spojí možnosti súčasnej modernej techniky a starého dobrého klaunského herectva…

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.