CITLIVÝ POHĽAD NA AUTENTICKÉ ILÚZIE

Radošinské naivné divadlo
Hudba: Ľubica Salamon-Čekovská • Texty piesní: Stanislav Štepka • Dramaturgia: Mirka Čibenková • Choreografia: Eva Burdová • Scéna a kostýmy: Peter Čanecký • Asistent réžie: Milan Šago • Produkcia: Ladislav Hubáček • Réžia: Juraj Nvota • Hrajú: Michal Kubovčík, Andrea Martvoňová / Eva Sakálová, Svätopluk Malachovský, Maruška Nedomová, Stanislav Štepka, Milan Šago • Hudobníci a speváci: Ľubica Salamon-Čekovská, Svätopluk Malachovský, Pavel Čížek, Peter Vaňouček, Maruška Nedomová, Marcela Vilhanová, Stanislav Kociov / Ladislav Hubáček, Eva Sakálová / Andrea Martvoňová, Michal Kubovčík, Stanislav Štepka.
Premiéry: 14. a 15. decembra 2007, Radošinské naivné divadlo
Inscenácia Veľké ilúzie môže pre čoveka, ktorý zažil rok 1968, roky pred ním a po ňom byť silným emotívnym zážitkom, pripomínajúcim toto obdobie zažité na vlastnej koži. A zvlášť, keď sa pokúšal tvoriť umenie. Pretože hra je práve z divadelného prostredia. Sledujeme príbeh súboru malej javiskovej formy. Až autenticky pripomína začiatky Radošinského naivného divadla. Stretávame sa s mladými ochotníckymi hercami a hudobníkmi, ich veľkými ambíciami, ale aj s tými, ktorí ich životy ovplyvňovali, aj takými, ktorí prevracali kabáty podľa doby.
A čo znamená táto inscenácia pre človeka ako ja, narodeného v osemdesiatych rokoch? Umelecké spracovanie minulosti, ktorú nemal možnosť zažiť. Istý pohľad na skutočnosti, aj keď nie nanútený a násilný. Poukázanie na životné situácie a možnosti, tých, ktorí tak veľmi chceli slobodne vytvárať hodnotné umelecké diela.
Táto inscenácia aj vo mne vzbudila emócie, najmä pri príbehu dvoch mladých ochotníkov Niny a Jakuba, keď prejavovali radosť, nadšenie a túžbu ísť si za svojím cieľom.
Hra sa síce volá Veľké ilúzie, ale už v tejto inscenácii nejde o iluzívnu inscenáciu, o istý naivizmus a humanizmus, ktorý je prítomný v niektorých inscenáciach RND (aj keď nejde celkom o ilúziu, ale skôr o túžbu po ilúzii). Je to smutno-smiešny komorný príbeh niekoľkých ľudí. Nie vymyslený, ale reálny, až autentický. Najpresnejšie to vystihuje sám autor textu Stanislav Štepka: „Naša hra veľké ilúzie však ani tak nechce byť o režime či režimoch, čo vtedy krivili a lámali ľudí, ale tuším skôr chce byť trpko-smiešnou dobovou správou o ľuďoch, čo vtedy žili či museli v tej smutnej komúne žiť, o tých, čo poslušne a chvíľami bez akejkoľvek hanby boli „oporami spoločnosti“, ale aj o tých, čo naivne verili, že aj vo vtedajšom komunistickom systéme sa dá voľnejšie, slobodnejšie dýchať. Samozrejme, neboli to sny, boli to ilúzie. Prepadli nás veľké ilúzie.“
V inscenácii necítiť výsmech z režimu, ani pomstu. Naopak, je to čisté svedectvo o tých, ktorí tam museli žiť. S. Štepka vo svojom texte využil citáty z inscenácií z rokov 1968 a 1969 Z duba padol, oddýchol si a Pŕŕŕ.
Hlavným pilierom inscenácie Veľké ilúzie je text. Na ňom je postavená vážnosť celého príbehu i gagy, bez ktorých by RND nebolo tým, čím je. Z neho vychádza aj herectvo, ktoré tentokrát nie je v popredí, ale neznamená to, že zaostáva. Prispôsobilo sa textu.
Aj keď je javisko väčšinou plné, na scéne vystupujú len piati hlavní herci. Zvyšok tvoria hudobníci, ktorí sú silnou zložkou inscenácie. Najústrednejšou postavou je Jakub (Michal Kubovčík), vedúci súboru a dramatik, ktorý pre nich píše texty, jeho milá Nina (Eva Sakálová / Andrea Martvoňová), herečka v súbore, Marcela (Maruška Nedomová), taktiež herečka, pionierska vedúca, Peter (Svätopluk Malachovský), slepý klavirista a gitarista, ale aj keď nemá oči, do všetkého vidí. Stanislav Štepka stvárňuje niekoľko postáv – Predsedu, Politika (Alexandra Dubčeka), Lesníka, Referenta. V inscenácii ešte účinkuje muž v pozadí (Milan Šago).
Mladšia časť hereckého súboru šesťdesiate ani sedemdesiate roky nezažila. Preto nemohli čerpať z vlastných zážitkov. Herci však pôsobili presvedčivo. Veľmi emotívnou zložkou inscenácie je spev a hudba (najmä prejav Svätopluka Malachovského).
Kostýmy Petra Čaneckého sú autentické, dobové, akoby vytiahnuté zo šatníka šesťdesiatych a sedemdesiatyh rokov. Tomu sú prispôsobené aj účesy, v prípade Stanislava Štepku v jednej postave aj vtipná hippies parochňa.
Scéna je nenáročná, väčšiu časť priestoru tvoria bicie nástroje a priestor pre všetých hudobníkov. Na proscéniu sa odohráva divadelný príbeh. Na scéne sú len veľké kocky a kvádre obtiahnuté sivou látkou, ktoré herci premiestňujú a vytvárajú rôzne útvary, predovšetkým ich využívajú aj ako steny na písanie slov, hesiel, atď.
Ešte mi nedá nespomenúť hudobnú zložku Ľubice Salamon-Čekovskej, ktorá dotvárala celý príbeh. Hudba výborne dopĺňa texty a spev hercov útočí na city. Choreografia Evy Burdovej niekedy melancholicky, inokedy dynamicky dáva hercom priestor predviesť ich schopnosti.
Inscenaciu Veľké ilúzie som vnímala skôr cez jednotlivcov, cez niektoré postavy, ako cez históriu. Na podobnú tému na slovenských javiskách už boli inscenácie, ale spracovali ju viac povrchne a prvoplánovo. Radošinské naivné divadlo ponúklo skutočne citlivý a autentický pohľad na dané obdobie a najmä ľudí, čo si ja ako mladý človek vážim.

Lea Vitkovská

Lea Vitkovská je absolventka divadelnej vedy Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Venuje sa divadelnej réžii a dramaturgii.