PREČO SA V MARTINE NEPOPÁLILI

Dramaturgia: R. Mankovecký, scéna: J. Ciller; Kostýmy: J. Hurtigová; hudba: D. Heriban; pohybová spolupráca: J. Moravčík; réžia: V. Hriadeľ.
Hrajú: E. Gašparová, L. Jašková, M. Minichová, D. Heriban.
Premiéra: 16. 11. 2007, Slovenské komorné divadlo Martin
Najkritickejšími ale i najprajnejšími divákmi zároveň, ako je už dávno známe, sú deti. Nič neujde ich pozornosti, ale beda ak ju stratia. Divadlo pri uvedení rozprávky prechádza skúškou „ohňom“. Túto sezónu sa Slovenské komorné divadlo v Martine podujalo dobrovoľne a priam s radosťou a nadšením takúto skúšku absolvovať. Nie je to ľahká úloha, keďže deti chcú všetko vedieť, všetko ich zaujíma, všetko komentujú . Jednoducho stále kladú nezodpovedateľné otázky a očakávajú odpovede.
Preto sa dramaturg divadla Róbert Mankovecký rozhodol, že im na niektoré „pálčivé“ otázky zodpovie. Na nekončiacu zvedavosť detí sa dá reagovať iba jediným spôsobom a to napísať pre ne Zvedavú rozprávku. Jej námetom sa stali tri postavy commedie dell´arte a tri Ezopove bájky. Štyria kamaráti Trufladína, Harlekína, Kolombína a Carlo si medzi sebou zahrali bájky O Jupiterovi a korytnačnke, O mesiaci a jeho materi, O líške a bocianovi. Mankoveckému sa podarilo prepojiť obe roviny – líniu bájok i samotnej štvorice, ktorá si tieto príbehy hrá. Spoločnou témou je „váženie“ slov. Teda, ak by sme mali byť presnejší, štyria kamaráti chceli skúmať závažnosť vypovedaných slov. Je symbolické a milé zároveň, že ich akoby naozaj vážili. Preto hľadali a chceli iba „plné „ slová, ktoré majú „naozajstnú váhu“. Roztopašné dievčatá poprosia Carla, aby ak sa chce s nimi kamarátiť, vymýšľal plné slová, ktoré zavážia a kládol aj také otázky. Tak sa pýta prečo má korytnačka dom na chrbte, prečo mesiac nemôže mať šaty, alebo prečo bocian a líška už nie sú kamaráti. Každú odpoveď znázornili scénicky, priznávajúc, že je to vlastne divadlo na divadle. Deti hneď chápu, že je to „akože“, presne tak, ako sa spieva aj v pesničke v inscenácii.
Tvorcovia nepoužili žiaden iluzionizmus, alebo realizmus, všetko funguje cez znak, či zástupný prvok od scény cez kostýmy po hereckú akciu. Režisér Viliam Hriadeľ v tomto momente ustúpil do úzadia a v popredí sa držalo „nadupané“ herectvo. Výsostne herecké divadlo založené na premene, skratke, imaginácii, hravosti, rytme a hudobnosti.
Inscenácia nevychováva ani mentorsky nepoučuje, ale hravo zabáva a informuje. Je interaktívna, ale nie na úkor rozbitia formy. Deti majú možnosť zapájať sa do deja odpoveďami na otázky postáv, alebo radením zvieratkám. Celok drží pokope aj vďaka kompozícii inscenácie. Po veselej expozícii plnej etúd s „chytaním“, „pinpogovaním“, „prehadzovaním“, „vážením“ slov nasleduje pesnička. V ďalšej časti herci postupne scénicky rozohrajú tri bájky. V ich záveroch opätovne zaspievajú pesničky. Autor v nich použil iný jazyk ako ten, ktorý je charakteristický pre javiskové postavy v inscenácii. Sú obsahovo náročnejšie, ale vysvetľujú, či rozširujú význam bájok.
Scénografia je hravo účelná. Jozef Ciller nastojato umiestnil uprostred javiska veľké puzzle. Z neho sa postupne vylúpnu všetky postavy, z jeho dielov vytvoria priestor predvádzaných bájok, v prípade potreby ich využijú ako rekvizity. Jednotlivé dielce použijú ako ping pongové rakety, múrik okolo domu, stoličky atď. Scéna sa nám tak rozpadá a znovu skladá priamo pred očami. Presne ako divadlo, ktoré vzniká tu a teraz. Rovnako aj „zvieracie doplnky“ visiace na vešiakoch priamo na javisku si postavy comedie dell´arte obliekali pred zrakmi divákov. Presnejšie vždy, keď sa rozhodli zahrať niektorú z bájok, obliekli si kostým svojho zvieraťa. Ten pozostával iba z detailov, ktoré vystihovali charakter, známu vlastnosť, prezentovali typickú fiziognómiu. Napríklad Ježkovi stačili iba okuliare a „ježkovská“ parochňa s pichliačmi, korytnačke motorkárske okuliare a kefa, keďže stále upratovala, líške sako s bohatým, dlhým chvostom a bocianovi oranžové pančuchy, košeľa so širokými bielymi rukávmi a čierne rukavice. A pes mal najmenšiu starosť, postava si nasadila huňatú čiapku s ušami a bolo. Keďže šlo o divadlo na divadle herci v kostýmoch postavičiek z commedie dell´arte sa prezliekali do odevov zvieratiek. Ich vlastné šaty ničím nepripomínli starodávnu formu commedie dell´arte. Jana Hurtigová skôr akcentovala hravosť mladých ľudí pestrými farbami ponožiek, nohavíc i sukní.
Na charakterizáciu postáv stačila okrem detailu v kostýme výrazná herecká štylizácia – hlasová i pohybová. Herci zvládali premeny jednotlivých postavičiek s ľahkosťou. Menili pohyb, spôsob reči, dikciu, i myslenie v úlohe postavičiek commedie dell´arte a zvieratiek. Boli to štyri rozdielne postavy. Ani jedna nesplývala a zachovala si vlastný postoj a spôsob reagovania na okolnosti.
Dievčatá boli rozšafnejšie, všetečnejšie i drzejšie. „Ideovou“ vodkyňou sa stala Trufaldína Evy Gašparovej. Bola najstaršia a preto si dovolila byť najdrzejšia, všade prvá, všetko okomentovala a zrušila každú snahu Carla o vysvetľovanie zložitých úkazov sveta. Gašparová nemala problém zahrať starú korytnačku. So zápalom a odhodlaním s kefou v ruke bránila svoj domček. Hlasovo i postojom tela odlíšila obe postavy.
Harlekína Lucie Jaškovej vždy vyčkala, čo urobia ostatní až potom sa pridala. Bola rovnako zdravo drzá, hrala s nasadením a radosťou. V Bocianovi využila svoju vlastnú danosť chudých nôh, čo jej uľahčilo štylizáciu. Samozrejme mu potom prispôsobila reč i chôdzu. Mesiacom sa stal balón. Jašková už iba adekvátne prispôsobila reč detinskému Mesiacu.
Milka Minichová bola Kolombínou, ktorá sa zanietene vrhala realizovať každý nový nápad, výrazne štylizovala hlasový prejav do detského. Ako líška bez problémov zosobnila gráciu i falošnosť a tohto zvieraťa. Ježko bol v jej podaní skrčený, učupený bojko s ustráchaným hlasom, no o to viac škodoradostnejší.
Carlo Dana Heribana mal dôležitú úlohu. Vždy chcel vysvetliť každú bájku veľmi logicky. Bol múdrejší ako dievčatá, ale unudenejší a preto pokojnejší v pohybových prejavoch. Sprevádzal dievčatá hrou na syntetizátore, vymýšľal pre ne otázky, vysvetľoval odpovede. Carlo bol v tejto štvorici malý filozof.
Martinská rozprávka nie je len zvedavá, ale aj hravá a mohli by sme povedať, že i lahodná. Lahodí oku, uchu i duši. Herci majú radosť z hry, deti a ich rodičia takisto. Nie je to náročný text, ale jeho jednoduchosť vyvažuje nápaditosť javiskového spracovania. Hlavnými stavebnými prvkami sa stali imaginácia, práca s detailom, herecká štylizácia, hudobnosť a rytmická pestrosť. (A vďaka tomu sa v Martine nepopálili.) Je isté, že martinské divadlo prešlo skúškou ohňom detského diváka. Verím, že táto uvoľnenosť, hravosť, vysoké nasadenie im vydrží počas celej sezóny.

Miriam Kičiňová

Miriam Kičiňová absolvovala štúdium dramaturgie a teórie a kritiky divadelného umenia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (2009). V rokoch 2009 – 2010 pôsobila ako pedagogička na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave a Konzervatóriu v Košiciach. Už počas štúdia sa venovala dramaturgickej, ale aj recenzentskej činnosti pre projekt Monitoring divadiel na Slovensku či pre časopis KØD. Bola pri založení študentského kritického časopisu Reflektor. Od roku 2011 pôsobí ako lektorka dramaturgie v Slovenskom národnom divadle. Venuje sa edukatívnej (Dielňa tvorivého písania, Hovorme o divadle...) a dramaturgickej činnosti (Pamäť vody, Coriolanus, Malomeštiakova svadba, Veľa kriku pre nič, Leni, Polnočná omša, Vedľajšie účinky, Nad našu silu a iné). Ako dramaturgička spolupracovala aj s Divadlom LUDUS, Divadlom Andreja Bagara v Nitre, Divadlom Jonáša Záborského v Prešove a intenzívne ako externá dramaturgička aj so Štátnym divadlom Košice. Od roku 2009 je členkou porôt na prehliadkach aj postupových súťažiach amatérskeho divadla na Slovensku.