AJ BULVÁR MÔŽE MAŤ SVOJU KVALITU

Úprava: Bruce Jordan a Marylin Abramsová, preklad: Alexandra Ruppeldtová a Danica Haláková, scéna akostýmy: Alexandra Grusková, úprava aréžia: Svetozár Sprušanský. Hrajú: Peter Kočiš/Marcel Ochránek, Zuzana Moravcová/Karin Olasová, Štefan kožka/Dušan Szabó, Juraj Hrčka/Erik Peťovský, Marek Majeský/Ján Mistrík, Jana Valocká/Lucia Vráblicová.
Premiéra: 16. a 17. novembra 2007 na Novej scéna Bratislava
Hneď na úvod si priznajme, že najnovší titul z repertoáru bratislavskej Novej scény, situačná komédia s detektívnym tajomstvom a aktívnym zapájaním divákov do jeho odhaľovania Šialené nožničky predstavuje „rýchloobrátkový tovar“ veľmi slušnej úrovne. Za takýmto označením netreba hľadať žiadne pejoratívy, výsmešky, či odsudky. Charakterizáciou chceme naznačiť, že komédia nemeckého dramatika Paula Pörtnera v zaujímavej a účinnej úprave amerických producentov Brucea Jordana a Marylin Abramsovej je text, ktorý si od inscenátorov vyžaduje enormné nároky na presnosť, vynaliezavosť, ale aj spontánnosť a pohotovosť. Za ňu sa odvďačuje extrémnou diváckou úspešnosťou.
Nemožno na tomto mieste neupozorniť zostavovateľa bulletinu na isto neúmyselnú nepozornosť, ktorá sa pri náročnej práci na výstavbe inscenácie zákonite mohla dostaviť – v texte o peripetiách hry nevdojak urobil z producentky Marylin Abramsovej muža… Nie je to tragédia, ale nectí inak svedomitých autorov inscenácie. A ak už spomíname bulletin treba skonštatovať ešte čosi – grafický design bulletinu je zavádzajúci. Farebnosť, ale najmä fotokompozície protagonistov predstavenia v šialených parochniach naznačujú, akoby aj táto inscenácia patrila do bezduchých bulvárnych kusov, ktorými si Nová scéna v ostatných rokoch budovala imidž ľahko dostupného podniku divadelnej zábavy nižšej cenovej skupiny. Skrátka, grafik bulletinu Matúš Bendža, hoci pracoval s citáciami z výtvarného riešenia scény a kostýmov, mieru neutrafil.
Alexandra Grusková však našťastie áno. Jej kaderníctvo je dostatočne exaltované a kostýmy sú tak-tak únosné vo svojej výstrednosti. Ale tento „tovar“ potrebuje práve takéto ingrediencie. Otázkou je len miera únosnosti. A tú Grusková hravo zvládla v scéne i v kostýmoch.
Šialené nožničky nevypovedajú zásadné poznatky o človeku, ani nezobrazujú základné konflikty dnešného sveta. Majú inú ambíciu – pripomínajú hercom mnohé z komediantskej abecedy, stavajú na ich kreativite, cvičia improvizačnú pohotovosť a pritom „pripomínajú“, že improvizácia nie je bezbrehé podliehanie okamihu, ale zložitý proces náročnej práce, ktorá sa ako ľahká zábava divákovi iba javí… A súčasne nútia diváka k pozornosti, rozvíjajú jeho kombinatoriku. Kto chce a zapojí sa do tejto „hry na hru“, zažije nevídané chvíle aktívneho divadelného zážitku. Slúži ku cti nového vedenia Novej scény, že hoci si kladie za cieľ robiť divadlo „dennej spotreby“, vydalo sa na riskantnú pôdu a podstúpilo riziko extrémne vysokých nárokov na prípravu.
Nepatrí sa prezrádzať pointu detektívky. Tak sa uspokojme s konštatovaním, že detektívny pôdorys komédie nie je príliš zložitý. Hrdinovia, ktorí upadajú do podozrenia sú vykreslení vo viacerých situáciách do takej miery plasticky, aby ich účasť na ťažkom zločine bola viac ako pravdepodobná. Charakteristika postáv je jednoduchá a účelná, zvýrazňuje niektoré typický črty typov, akých možno stretnúť doslova na každom kroku. Tony Kulma je exaltovaný homosexuál, Barbara Markusová je povrchné dievča, ktoré zatiaľ viac investuje do svojej materiálnej budúcnosti. Eduard Wachtenberger je človek, ktorý sa rád skrýva za maskou niekoho iného, práve teraz by rád pôsobil ako príslušník vyššej strednej vrstvy. A pani Hagyariová je zasa tuctová starnúca konzumentka prihlúplych televíznych sitcomov s ktorých hrdinami by sa rada identifikovala. Ani vyšetrovateľ Silvester Spišiak a jeho pomocník Michal Tomčík nestáli autorom za komplikovanejšie pôdorysy. Netreba. Ich prvoradou úlohou je pomáhať divákom v orientovaní a v príbehu a hľadaní vinníka.
Rovnako je jednoduchý aj samotný príbeh. Ak niekoho zarážajú mená postáv, pretože neznejú veľmi americky, ani nemecky, je to jedna zo zákonitostí dramatickej predlohy. Upravovatelia odporúčajú inscenátorom pracovať s čo najväčším aparátom miestnych a časových reálií, ktorými zvyšujú komično textu. Takže preto Kulma, Spišiak, Hagyariová… Prekladateľky Alexandra Ruppeldtová a Danica Haláková ponúkli živý jazyk i dostatok odvolávok na súčasné bratislavské reálie.
Konštrukcia predstavenia je postavená na dôkladnej expozícii. Divákovi treba ponúknuť širokú škálu detailov, ktoré nebudú celkom jednoducho identifikovateľné. Takže v každom okamihu na scéne prebieha niekoľko simultánnych dejov. To preto, aby si každý z divákov mohol všimnúť niečo iné. No tieto paralelné deje musia mať veľmi podobnú výpovednú hodnotu, aby všetky viedli v zásade k jedinému – k mŕtvole nad kaderníctvom… A potom nasleduje kratšia časť, v ktorej dvojica vyšetrovateľov za účinnej pomoci divákov hľadá skutočného vraha.
Režisér Svetozár Sprušanský nekoketuje s bulvárom po prvý raz. Aj teraz však potvrdil, že tento typ divadla, hoci nie je veľkým umením, vyžaduje toľko sústredenej práce, až je umenie zvládnuť jeho zložitú konštrukciu. Taký bol pred časom predovšetkým jeho Testosterón v nitrianskom DABe (2004). V Šialených nožičkách osvedčil svoje dramaturgicko režijné analytické videnie, zmysel pre dramatický detail, záľubu v paradoxe i prekvapení. A k tomu všetkému vie pracovať s hercom, vie mu pripraviť pôdu a hranice, ale i slobodu pohybu v takto vymedzenom priestore.
Čaro novoscénických „nožničiek“ je zakľúčené vo viacerých podstatných detailoch. Asi prvotný je spomínaný zmysel režiséra pre mieru opodstatnenosti ľahkého zábavného divadla i pre požiadavku tvorivosti a remeselnej vynachádzavosti, ktorá neznesie jednoduché, netvorivé, bezduché opakovanie cudzích vzorov…
Druhý podstatný detail inscenácie je v obsadení. Sprušanský vyberal hercov, ktorí sa hodia k vyššie načrtnutým charakterizáciám, ale súčasne vedia priniesť na javisko aj niečo navyše. To platí v prvom rade o Petrovi Kočišovi – hercovi plnom dynamiky, hry na hrane, pritom v každom okamihu vnímajúcom celý kontext i mieru únosnosti. Jeho Tony Kulma je ťažký narcista a extrovert. Je ho doslova plné kaderníctvo. Vie však nenápadne meniť rytmus, vie zdôrazňovať aj pre neho zdanlivo nepodstatné drobnosti a tým „nahráva“ spoluhráčom. Skrátka, Peter Kočiš hrá, blbne, dráždi, ale nikdy nezabúda na celok, hoci sa tvári, akoby práve nadchádzajúca chvíľa, okamih, detail, situácia boli pre neho viac, ako celok… Protihráčom šéfa kaderníctva Tonyho Kulmu je policajt Silvester Spišiak. Dušan Szabó od príchodu na Novú scénu sa k poriadnejšej hereckej práci v podstate nedostával (v repertoári divadla ani nemal veľa príležitostí…). A tak sme už aj zabudli, že svojimi hereckými začiatkami v nitrianskom DABe sa javil ako talentovaný herec. V tejto inscenácii sa akoby herecky vrátil. Spočiatku hrá akoby inú komédiu, čím dokonale zmetie diváka a zavedie ho na falošnú stopu. V druhej časti, kedy sa divákovi stáva partnerom pri hľadaní vinníka, Szabó koordinuje nespočetne veľa možností, vedie s divákmi skvelé dialógy, pritom musí striehnuť na to, ako sa odhaľujú motívy jednotlivých podozrivých… Skrátka, pohybuje sa v niekoľkých úrovniach. Pritom má v rukách zrozumiteľnosť príbehu, čitateľnosť postáv, pestrosť možného vývinu detektívnej záplatky ale aj temporytmus predstavenia. A na dôvažok, musí okamžite reagovať na podnety z hľadiska, aby ich vkladal do celkovej kompozície inscenácie. A tu sa prejavil Dušan Szabó ako zodpovedný herec – všetky tieto úlohy zvláda na výbornú. Dokazuje to miera intenzity a ochoty divákov zapojiť sa do ponúkanej hry na odhalenie pointy.
Ale ani Marcel Ochránek, Jana Valocká, Zuzana Moravcová, či Marek Majeský v tejto devíze viditeľnejšie nezaostávajú. A Juraj Hrčka statočne zápasí s menej efektnou postavou i s dávnejšími osobnými hereckými hendykepmi… (V súčasnosti hodnotiteľ ešte nevidel kompletne druhé obsadenie, v najbližšom čase však hodnotenie v tejto rovine doplní…) Sprušanský popúšťa hercom na mnohých miestach uzdu expresivity, dbá na výraznú individualizáciu postáv i na ďalšie atribúty, ako sú dynamika, expresivita, agresivita. No dbá na nezanedbateľnú hranicu únosnosti, pretože vie, že preexaltovanosť by zničila celú komédiu…
Šialené nožničky nie sú inscenáciou, ktorá by teda mala iné ambície, ako kvalitne zabaviť. Možno skonštatovať, že sa to Svetozárovi Sprušanskému s celým tímom spolupracovníkov podarilo viac ako úspešne…

Oleg Dlouhý

Oleg Dlouhý (19. 12. 1951 Bratislava – 17. 5. 2014 Bratislava) – teatrológ, divadelný dramaturg, kritik. Absolvent divadelnej vedy na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Pôsobil ako hlavný dramaturg Divadla Jonáša Záborského v Prešove, dramaturg činohry Novej scény v Bratislave, odborný referent, neskôr starší radca na Ministerstve kultúry SR a napokon odborný pracovník Oddelenia divadelnej dokumentácie a informatiky (od roku 2010 jeho vedúci) v Divadelnom ústave v Bratislave. Tu sa podieľal na významných výskumných projektoch, o. i. bol teatrologickým garantom pri príprave informačnej databázy o slovenskom divadle a vedúcim tímu pripravujúceho ročenky profesionálnych scén Divadlo na Slovensku. Od roku 2006 bol pedagogicky činný na Konzervatóriu v Bratislave. Dlhé roky sa systematicky venoval odbornej reflexii činoherných, muzikálových, operetných a alternatívnych divadiel pre denníky a odbornú tlač. Intenzívne spolupracoval s ochotníckymi divadlami, pôsobil v súťažných porotách amatérskych divadelných prehliadok. Bol členom dramaturgickej rady festivalu Divadelná Nitra pre výber slovenských inscenácií. Stál pri zrode a rozvíjal festival slovenských profesionálnych divadiel Dotyky a spojenia v Martine.