ĎALŠÍ KONWITSCHNY, ĎALŠÍ ZÁŽITOK

Hudobné naštudovanie Oliver Dohnányi, zbormajster Koloman Kovács, scéna Jörg Kossdorff, kostýmy Hanna Wartenegg, naštudovanie inscenácie Wolfgang Gruber, dramaturgia Vladimír Zvara, réžia Peter Konwitschny.
Premiéra: 5. a 6. októbra 2007, Opera SND
Pred dvomi rokmi sa predchádzajúcemu vedeniu opery SND na čele s Mariánom Chudovským podarilo získať pre spoluprácu renomovaného nemeckého režiséra Petra Konwitschneho. Do našej ospanlivej opernej krajinky tak zavítal slávny režisér, predchádzaný povesťou kontroverzného tvorcu, korunovaný cenami prestížneho rakúskeho Opernweltu – osobnosť. Jeho inscenácia Eugena Onegina, hoci bola „len“ remakom staršieho lipského naštudovania, sa stala udalosťou sezóny. Ukázalo sa, že veľká časť slovenského obecenstva dokáže moderné divadlo prijať i stráviť, ak ho dostane v remeselne dotiahnutej a uveriteľnej podobe. Už po premiére Onegina bolo zrejmé, že na ďalší Konwitschneho projekt nebude treba dlho čakať – režisér ochotu k návratu neskrýval. Plány sa stali skutočnosťou a dnes má Bratislava v repertoári ďalší Konwitschneho remake – Pucciniho Madama Butterfly, ktorú pôvodne inscenoval pred pätnástimi rokmi v opere v Grazi.
Madama Butterfly je režijne i scénicky „diétnejšia“, než pod kožu lezúci Eugen Onegin, no v žiadnom prípade nie je len sladkobôľnym príbehom bezbrannej gejše oklamanej americkým ľahtikárom. Konwitschny zbavil tragický príbeh melodramatických tónov a vyostril nadčasové psychologické aspekty drámy – tragédiu rozpadnutej rodiny, bezútešnosť situácie opustených žien, osud detí vyrastajúcich nezdravom prostredí. V ďalšom pláne rezonuje stret kultúr, ktoré sa nemôžu a nedokážu vzájomne pochopiť, a sebectvo západnej civilizácie.
Prvý obraz anticipuje inscenáciu so silným sociálnym podtextom. Stretnutie Pinkertona a Gora sa odohráva na proscéniu pred oponou. Na plátne sa menia projekcie starých čiernobielych fotografií niekedy zo začiatku 20. storočia. Výjavy zo života jednoduchých japonských vidiečanov – mužov, žien, detí, celých rodín – „zdobia“ cenovky. Všetko a všetci sú na predaj, po zľave len za pár dolárov. Obludné.
Po zdvihnutí opony je však koniec dokumentárnemu štýlu. Otvorí sa gýčovitá idylka farebne nasvieteného javiska so zeleným kopcom a množstvom ľahučkých horizontálnych aj vertikálnych visiacich paravánov. Tie rozbije vpád strýka Bonza (znesie sa zhora zavesený na ťahoch, hotový anjel pomsty), preklínajúceho Čo-čo-san, zradkyňu tradícií. Výjav je v príkrom rozpore s realisticko-psychologickou koncepciou – zámer či čaro nechceného?
Obraz zblíženia mileneckého páru je krehký a poetický. Počas prekrásneho duetu sa „manželia“, ktorým Suzuki previazala oči čiernou stužkou, poslepiačky hľadajú: približujú sa a znova vzďaľujú. Zvláštny efekt kontrapunktu, keď pri slovách písaných pre chvíle absolútnej blízkosti stoja od seba na metre vzdialení, slepí… Až kým sa nestretnú na polceste, zaťahujúc oponu javiska pre najintímnejší okamih.
Medzi prvým a druhým dejstvom podľa libreta uplynú tri roky. Celkom v rohu scény s rozbitými paravánmi, na modernej pohovke prikrytej americkou zástavou, sedia Čo-čo-san a Suzuki s čiernymi slnečnými okuliarmi na očiach. Rezignované, deprimované, s fľašou whisky v ruke vyzerajú úplne súčasne. Sošnosť chvíle naruší príchod Sharplessa a dohadzovača Gora. Rozradostená Čo-čo-san vníma konzula ako posla dobrej zvesti.
Počas tohto obrazu sa nám hlavná hrdinka (predovšetkým v neuveriteľne uveriteľnej interpretácii Evy Jenisovej) mení pred očami – od rozšanteného dievčatka (radosť z príchodu Sharpless), cez sebavedomú ženu (odmietnutie nádejného ženícha Jamadoriho), rozzúrenú fúriu (konzul ju tlačí prijať svadobnú ponuku) – až po zrútenú nešťastnicu, ktorá pochopila, že jej život je (rovnako ako rozbitá scéna) v troskách. V detailne presnej práci s hercom je Konwitschny v našich pomeroch nedostižný.
Vo chvíli, keď sa dráma stáva neznesiteľnou, nastane prudký zlom – vbehne malý chlapček v indiánskom oblečku. Lieta po javisku, z koltu strieľa na Sharplessa. Deti na scéne veľmi často odrážajú režisérovu bezmocnosť, Konwitschnemu však tento ťah absolútne vyšiel. Chlapček založí mame a hosťovi indiánske čelenky, spolu fajčia fajku mieru. No uvoľnenie situácie je len vonkajškové. Čo-čo-san prežíva najťažšiu chvíľu života, tupo hľadí pred seba. Dohadzovač Goro prilieva olej do ohňa: otcom neuznané dieťa je v USA zavrhnuté. Matka na neho zúrivo zaútočí, takmer ho zabije. Vtedy Goro schytí chlapca a beží s ním preč. Čo-čo-san si založí na oči okuliare, sadne si na sofu a… čaká. Jeden z minima momentov, ktorým som nedokázala uveriť a nájsť v nich pointu. Alebo výnimočne žiadna nebola?
Pri orchestrálnom intermezze sa na malom projekčnom plátne premieta zrýchlený film súčasnej americkej reality: mrakodrapy, automobilová premávka, ruch v metre. Odosobnený obraz vymožeností západnej civilizácie je v príkrom rozpore s orientálnymi tónmi Pucciniho intermezza, so zvukmi zvončekov a imitáciou vtáčieho spevu.
V poslednom dejstve dráma vrcholí. Prichádzajú Pinkerton a konzul. Sharples je rozzúrený situáciou, do ktorej ho namočili. Sáče spoločníka, dáva mu najavo zlosť a pohŕdanie. Pinkerton stráca dôstojnosť. „Som zbabelec“, s týmito slovami sa snaží zatiahnuť oponu, zakryť pred publikom svoju hanbu. No kým v prvom dejstve sa im s Čo-čo-san spoločne podarilo zatiahnuť záves a ukryť pred nami intímne zblíženie, tentokrát Pinkerton nemá dosť síl. Chvíľa pokorenia sa odohrá pred divákmi. A pred jeho zákonitou americkou manželkou – mužov totiž sprevádza Kate Pinkertonová.
Samovražda Čo-čo-san má dve fázy. Najprv jej v skutku zabráni synček v námorníckom oblečku, vyparádený na cestu do novej americkej vlasti. Matka mu previaže oči rovnakou čiernou stužkou, akú mala na očiach počas milostného duetu s Pinkertonom, a nasmeruje ho preč z javiska, potom si vrazí do hrdla nôž. Scéna očervenie, vbieha Pinkerton. Čo-čo-san mu umiera v náručí, dieťa mizne za krvavým horizontom.
Na rozdiel od Eugena Onegina, Madama Butterfly neodradí ani konzervatívnejšieho diváka. Miera vonkajškovej „modernizácie“ je v podstate minimálna. Scéna síce neilustruje japonské prostredie, no ľahké paravány tejto asociácii nebránia. Kostýmy sú „tradičné“ – Suzuki a Čo-čo-san majú japonský odev, Pinkerton dôstojnícku uniformu, Sharpless béžový oblek, Kate Pinkertonová elegantný kostýmček. No hoci Peter Konwitschny neprináša prevratný výklad Pucciniho diela (čo je zrejme dané aj „preležanosťou“ pätnásť rokov starej koncepcie), opäť dáva slovenskému opernú divadlu lekciu z režisérskeho kumštu. Speváci zabúdajú na zažité klišé, mizanscény majú (až na výnimky) svoje „prečo“ i „preto“.
Kým vynikajúce vyznenie Onegina prekazilo najmä priemerné hudobné naštudovanie, v Madama Butterfly sa orchester SND pod vedením riaditeľa opery Olivera Dohnányiho ukázal v dobrom svetle. Obe premiéry hral nad úrovňou obvyklého priemeru, krásne sa maznal s piankami a burácal v mohutnom fortissime. Teleso znelo najsugestívnejšie práve v extrémnych polohách, dynamika sa hýbala v širokom rozmedzí medzi štyrmi „P“ a štyrmi „F“.
Výborné boli i výkony viacerých sólistov. Všetkých však zatienila prvopremiérová predstaviteľka titulnej postavy Eva Jenisová, sugestívna v každej polohe i v každej emócii. Veríte jej dievčatko i ženu, radosť i neznesiteľnú bolesť. A hoci aj v najdramatickejších chvíľach ostáva jej svietivý hlas naturelom lyrický, dokázala v ňom rozkryť obrovskú dramatickú škálu emócií. Alternujúca Jana Doležílková, vychádzajúca nádej českej opernej scény, má mäkko zamatový materiál vzácnej tmavšej farby, výrazovo a herecky však za skúsenou kolegyňou ešte zaostáva. Pinkertona nepovažuje Konwitschny za bezcitného ľahtikára, ale za „trošku precitlivelého mladého muža, ktorému chýbajú skúsenosti so ženami.“ (bulletin) Muž na javisku by v treťom dejstve možno aj chcel konať čestne, no nenachádza odvahu. Slaboch. Medzi jeho dvomi predstaviteľmi bol rozdiel najmä v kvalite vokálneho prejavu. Mladý košický tenorista Peter Berger, ktorý na prvej slovenskej scéne touto inscenáciou debutoval, sa uviedol šťavnatou talianskou farbou, svietivým kovom a bezproblémovou nosnosťou sviežeho lyrického tenoru. Pre subtílny materiál skúseného Ľudovíta Ludhu je nová budova SND priveľká. Forsírovanie hlasu ubližovalo aj prirodzenosti jeho hereckého výkonu – spievanie „celým telom“ pôsobilo chvíľami pateticky.
Režisérovej koncepcii konzula Sharplessa ako rozorvanej osobnosti (alkoholik, príliš zbabelý na to, aby zasiahol) sa viac priblížil Pavol Remenár. Dobre obstál i vo vokálnej zložke výkonu, bez obvyklého rušivého vibrata. Sharpless je zrejme najvydarenejšou postavou v umeleckom životopise mladého speváka. Dalibor Jenis zrejme priniesol niektoré charakterové momenty zo svojich zahraničných Sharplessov, jeho konzul mal viac (usudzujem, že režisérom nezamýšľanej) elegancie a noblesy. Oba prívlastky patria tiež vzorovej kantiléne jeho krásneho barytónu. Vynikajúca bola Terézia Kružliaková – vokálne (mäkký znelý mezzosoprán) i herecky (vernosť jej Suzuki hraničí so závislosťou). Prvopremiérová Monika Fabiánová bola spevácky matnejšia, herecky jednostrunne ustrnula v kŕči polobláznivej nešťastnice. Postavu dohadzovača Gora naplnili obaja predstavitelia (Ivan Ožvát, Ondrej Šaling) znelými tenormi i svižným herectvom.
Madama Butterfly sa s najväčšou pravdepodobnosťou nestane „kultovou inscenáciou“, ako sa to podarilo koncepčne prevratnému Oneginovi. Napriek tomu patrí k najkvalitnejším produkciám, akými sa slovenská opera môže v súčasnosti pochváliť.

Michaela Mojžišová

Michaela Mojžišová absolvovala hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, v roku 2010 tu obhájila vedecký titul PhD. Venuje sa kritickej a publicistickej činnosti v oblasti operného divadla, je autorkou monografie Od Fausta k Orfeovi. Opera na Slovensku 1989 – 2009 vo svetle inscenačných poetík. Pracuje v Ústave divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied. Je hlavnou redaktorkou časopisu Slovenské divadlo a odbornou redaktorkou mesačníka Hudobný život.