Prípad Sigma ako varovanie pred ľahostajnosťou

Ján Mikuš: Sigma Werther

Koncept a réžia: Odivo (Mária Danadová, Monika Kováčová)

Dramaturgia: Miriam Kičiňová

Scéna: Juraj Poliak

Kostýmy: Alžbeta Kutliaková

Hudba: Martin Husovský

Svetelný dizajn: Matouš Ondra

Pohybová spolupráca: Mária Danadová

Účinkujú: Barbora Andrešičová Jana Kovalčiková Rebeka Poláková Daniel Žulčák Anna Magdaléna Hroboňová Katarína Gurová (ako hosť)

Premiéra: 28.3. 2026 v Činohre SND

Na javisku prebieha policajné vyšetrovanie, počas ktorého skupina stredoškolákov odpovedá na otázky, ktoré divák nikdy nepočuje. Z ich fragmentárnych výpovedí sa postupne skladá obraz školy, vzťahov medzi spolužiakmi aj neprítomného mladíka prezývaného Sigma. Inscenácia Sigma Werther vznikla na motívy románu Utrpenie mladého Werthera Johanna Wolfganga Goetheho, autorský text Jána Mikuša však presúva dej do prostredia súčasnej strednej školy. Tvorivé duo ODIVO, Mária Danadová a Monika Kováčová, skladá príbeh z výpovedí jednotlivých žiakov, ktoré odhaľujú prostredie formované šikanou, sociálnym tlakom, nefunkčnými vzťahmi s pedagógmi a pocitom, že skúsenosti mladých ľudí nikto neberie vážne. Goetheho motívy sa objavujú v zmienkach o zbrani, Sigmovom odchode na vidiek či žene, do ktorej sa zamiloval. Sigma (Werther) po celý čas zostáva mimo javiska a spoznávame ho iba prostredníctvom rozprávania druhých.

Dramaturgická výstavba pripomína skladanie mozaiky. Jednotlivé výpovede spolužiakov na seba nadväzujú len voľne odhaľujú atmosféru školy aj postavu Sigmu. Divák si z nich vytvára vlastnú rekonštrukciu udalostí, pričom definitívna odpoveď nikdy neprichádza. Inscenácia zámerne ponecháva priestor pochybnostiam a neponúka jednoduché vysvetlenie tragédie. Postavy zachytávajú skúsenosti celej triedy, v ktorej sa opakujú šikana, tlak na výkon, osamelosť aj neschopnosť dospelých reagovať na problémy študentov. V spomienkach mladých ľudí sa opakovane objavujú šikana, tlak na výkon, potreba zapadnúť do kolektívu či pocit, že ich skúsenosti dospelí nepočúvajú. Mimoriadne silno vyznievajú autentické nahrávky skutočných stredoškolákov, ktorí hovoria o vlastných zážitkoch zo školy. Práve v týchto momentoch inscenácia prekračuje hranice fikcie a získava dokumentárny rozmer.

Scénografické riešenie pracuje s minimom prostriedkov. Javisko zapĺňa boxovacie vrece zavesené v centre priestoru, tri prenosné toaletné kabínky a niekoľko mobilných stĺpikov s vyťahovacími páskami. Ich funkcia sa počas predstavenia neustále mení. Stĺpiky raz vytvárajú školskú chodbu, inokedy bežeckú dráhu, rad v jedálni či provizórne miesta na sedenie. Priestor tak vzniká priamo pred očami divákov a mení sa spolu s výpoveďami jednotlivých postáv. Významovú vrstvu získavajú predovšetkým toaletné kabínky. Práve v nich zaznievajú najintímnejšie výpovede a priznania. Ich steny z mliečneho skla možno jediným tlačidlom zmeniť na priehľadné, čím sa narúša hranica medzi tým, čo zostáva skryté, a tým, čo sa stáva verejným. Motív viditeľnosti a neviditeľnosti sa pritom neviaže iba na scénografiu. Prestupuje celou inscenáciou, v ktorej sa postupne odhaľujú skúsenosti mladých ľudí, ktoré dovtedy zostávali nepovšimnuté.

Herecký súbor funguje predovšetkým kolektívne. Jednotlivé postavy reprezentujú rozličné skúsenosti študentov. Výpovede smerujú priamo do hľadiska, akoby boli súčasťou policajného výsluchu, zatiaľ čo spoločné scény vytvárajú triedu, ktorá síce zdieľa jeden priestor, no každý jej člen prežíva školu inak. Daniel Žulčák, Rebeka Poláková, Jana Kovalčíková aj Barbora Andrešičová vytvárajú kolektív dospievajúcich ľudí, ktorých prejav pôsobí prirodzene najmä v situáciách zachytávajúcich každodenné fungovanie triedy – počas telesnej výchovy, prestávok či vzájomných rozhovorov. Menej presvedčivo vyznievajú momenty, v ktorých text pracuje so súčasným tínedžerským slangom. Výrazy ako „flexiť“ v ústach hercov staršej generácie pôsobia skôr štylizovane než autenticky a miestami oslabujú vierohodnosť dialógov. Výrazný kontrast predstavuje postava ženy, do ktorej sa Sigma zamiloval. Katarína Gurová (alternujúca s Annou Magdalénou Hroboňovou) vstupuje do inscenácie v sýtozelených šatách a jej pokojný prejav ostro kontrastuje s dynamickou energiou školského prostredia. Kým ostatné postavy reagujú rýchlo, prerušujú sa a neustále menia tempo, ona pôsobí takmer akoby sa čas okolo nej zastavil. V spojení s motívom vidieka odkazuje na romantickú imagináciu Goetheho románu a do realistického prostredia školy prináša odlišnú časovosť aj atmosféru.

Dôležitú úlohu zohráva aj organizácia pohybu na javisku. Výstupy od seba neoddeľujú klasické prestavby, ale presne koordinované presuny hercov. Tí pomocou mobilných stĺpikov neustále vytvárajú nové priestory a zároveň menia vlastné postavenie v nich. Chôdza sa stáva súčasťou rytmu inscenácie a pripomína filmový strih – jedna scéna plynulo prechádza do ďalšej bez výrazného prerušenia. Počas dialógov a výpovedí herci často zotrvávajú v statických kompozíciách, ktoré kontrastujú s dynamickými scénami telesnej výchovy. Práve hodiny telesnej výchovy koncentrujú mnohé témy, ktoré predstavenie otvára. Spoločné cvičenie sa mení na priestor, v ktorom sa naplno prejavuje tlak kolektívu, potreba zapadnúť aj strach z odlišnosti. Nenápadné situácie z bežného školského života získavajú v kontexte policajného vyšetrovania nový význam a vytvárajú prostredie, v ktorom sa tragédia nerodí z jedného rozhodnutia, ale z každodenných drobných zlyhaní.

Vzťah k Goetheho románu zostáva počas celej inscenácie skôr voľný. Objavuje sa v zmienke o zbrani, odchode na vidiek či v postave ženy v zelených šatách, ktorá do školského prostredia prináša odlišný rytmus aj vizuálnu stránku. Text Jána Mikuša tieto odkazy neskladá do novej adaptácie Utrpenia mladého Werthera. Využíva ich ako súčasť príbehu o dospievaní, psychickom zdraví a prostredí súčasnej školy.  

Najsilnejšie momenty predstavenia prinášajú autentické hlasy stredoškolákov, ktoré zaznievajú z reproduktorov. Výpovede o šikane, nefunkčnom školskom prostredí či pocite osamelosti posúvajú inscenáciu od literárnej inšpirácie k súčasnej spoločenskej výpovedi. Policajné vyšetrovanie zostáva až do konca neuzavreté. Otvorenou zostáva aj otázka Sigmovho osudu. Pozornosť sa preto sústreďuje na prostredie, v ktorom sa tragédia odohrala, a na ľudí, ktorí o nej rozprávajú. Policajné vyšetrovanie sa tak mení na výpoveď o generácii mladých ľudí, ktorí často zostávajú nevypočutí, prehliadaní alebo ponechaní napospas vlastným problémom. Goetheho Werther v tomto kontexte prestáva byť romantickým hrdinom a stáva sa jedným z mnohých mladých ľudí, ktorých príbeh začíname riešiť až vo chvíli, keď je už neskoro.

Vznik recenzie bol podporený finančným príspevkom z Fondu LITA.