Miluj svojho alkoholika až za hrob!

István Tasnádi: Kartónový otecko

Preklad: Renata Deáková

Dramaturgia: Andrea Dömeová

Scéna: Szilárd Boráros

Kostýmy: Katarína Hollá

Hudba: Michal Novinski

Pohybová spolupráca: Laco Cmorej

Réžia: Ondrej Spišák

Účinkujú:

Eva: Anna Šišková

Karol: Matej Landl

Judita: Anna Jakab Rakovská

Helka: Viktória Šuplatová

Laci: Tomáš Turek

Otec vo videodokrútke: Vladimír Černý

Premiéra: 28. 11. 2023, Divadlo ASTORKA Korzo´90, Bratislava

Viac ako polovica zo siedmich inscenácií, ktoré Ondrej Spišák vytvoril v Astorke od svojho nástupu do funkcie interného režiséra a umeleckého šéfa, prináša témy z rodinného prostredia. Halpern a Johnson (2022) humorným spôsobom rozpráva o mileneckom trojuholníku, o ktorom sa manžel dozvie až po smrti svojej manželky, Posledná barónka (2022) je groteskno-dramatickým retrospektívnym pohľadom do života rodiny významného slovenského maliara Ladislava Mednyánszkeho očami jeho netere Margity Czóbelovej a Pohľad z mosta (2020) je realistickou tragédiou o láske starnúceho ženatého muža k neteri.

Zatiaľ ostatnou inscenáciou s témou rodiny je Kartónový otecko, ktorá ju zobrazuje groteskno-realisticky, a podobne ako väčšina predchádzajúcich titulov i s veľkou dávkou komického nadhľadu. Kartónový otecko sa však v mnohom odlišuje od predchádzajúcich svojím spracovaním. Je príbehom o rodinnom stretnutí brata Karola a sestry Evy pri obede, počas ktorého dôjde nielen k zásadnému rozkolu medzi nimi, ale paradoxne – aj k ich zmiereniu. Zmierenie je však nanajvýš groteskné – je výsledkom vzbury bratovej dcéry Helky, nevery jeho manželky Judity a otcovej hrozby zo záhrobia až shakespearovského rozmeru. Všetky inscenácie však spája jedno – veľmi inšpiratívny rozprávačský uhol pohľadu. Vždy je iný a aj vďaka jeho zmene sa z jednoduchých námetov stávajú divadelné príbehy plné prekvapivých zmien a riešení aj zamotaných situácií. V inscenácii Halpern a Johnson sa základná príbehová línia významovo zásadne mení po tom, ako sa manžel dozvie o nevere manželky, pretože nepochyboval o jej vernosti. V Poslednej barónke je retrospektívne plynutie základnej dejovej línie priznané od začiatku a striedaním aktuálneho a minulého času vzniká z diváckeho hľadiska dramatický príbeh veľmi otvorený rôznym interpretáciám.

Kartónový otecko využíva zmeny, ktoré základnú príbehovú situáciu významovo takmer neustále zvrtnú, pričom v niektorých momentoch tieto zmeny vychádzajú z ostrého stretu názorov postáv na riešenie základného konfliktu. Na prvý pohľad realistický príbeh je vďaka tomu plný absurdít, komických nelogickostí, ale aj trpkého smiechu. Z humorne a komicky pôsobiaceho rodinného stretnutia, ktoré pre smútok sestry za zosnulým manželom zvolal brat k sebe domov, sa tak pomaly a postupne stáva tragifraška. Tou prvou veľkou významovou zmenou je situácia, keď smútiaca sestra príde do bratovej domácnosti nielen so synom Lacim, ale aj s manželom, ktorý má podobu veľkej postavy vystrihnutej z kartónu. V mieste úst má malú dierku, do ktorej syn vkladá počas inscenácie cigaretu, aby si „otecko“ mohol zafajčiť, ako to vždy mal rád.

Časť základného príbehu je tak rozprávaná akoby očami „živého“ otecka. Jeho priania za neho hovorí manželka Eva, ale väčšinou ich plní syn a vychádzajú hlavne zo zvykov za jeho života. Medzi na patrí – napríklad – aj pravidelné zdriemnutie si, ktoré však musí absolvovať aj syn, pretože to patrí k ich rodinnému zvyku a starostlivosti matky o zdravie oboch jej „mužov“. Celá situácia však začne vyzerať vždy inak, keď vyjde najavo, že „otecko“ za svojho života poriadne pil, že pije aj jeho manželka a že syna vychovávali príliš tvrdo, až sa veľmi neštandardne vzbúril. Odsťahovať sa od panovačnej a konzervatívnej matky bol schopný až vtedy, keď vyšiel najavo jeho milostný pomer s mladou manželkou vlastného strýka.

K ďalšej veľkej významovej zmene dochádza, keď sa dozvedáme ako Karol, namiesto pietneho smútku a citlivej spoluúčasti s užialenou sestrou neschopnou vyrovnať sa so stratou manžela, nezvláda výchovu svojej dcéry, márne žobroní a „bojuje“ o lásku svojej manželky a svoju sestru vlastne neznáša. Karolova manželka sa neštíti naplno ukázať svoju lásku k manželovmu synovcovi Lacimu, a Laci pri prvom „veľkom“ probléme nemá problém siahnuť po marihuanovej cigarete, ktorú mu ponúkne sesternica Helka. Posledný zlom však nastáva vtedy, keď Laci „obesí“ kartónového otecka vo dverách izby, v ktorej spolu s ním „driemal“, pretože už nevládze byť neustále komandovaný matkou a „poskokom“ mŕtveho otca, a kartón roztrhá na kusy. Celá rodina, aj keď každý z iného dôvodu, prepadá do čoraz hlbšieho morálneho bahna – matka sa opije, až sa tacká a postavy fetujú a v omámení zbesilo tancujú.

Mätež sa však končí inak, ako by sa čakalo. Vo videodokrútke sa nečakane, akoby zlý duch zo záhrobia, objaví hlava otca (Vladimír Černý), ktorý všetkým pohrozí svojou bezbrehou mocou slovami: „Nie každý ma vidí, nie všetci ma počujú, preto majú hlupáci a trúfalci sklony ma podceňovať. A pritom som tu, som tu vždy a som medzi vami. Som v každom slove, v každej vašej myšlienke, v každom vašom myknutí plecom, v každom sklopenom pohľade, v každej vašej voľbe, v každom zaváhaní. V každom anonymnom komentári, v každom potlesku po predstavení, som vo vašich gestách, keď jete, keď sa milujete, keď po niečom túžite, keď podplácate, keď sa desíte, keď sa poddávate, keď nenávidíte, a keď ma vzývate – a beda tomu, kto spochybní moju bezbrehú moc!“[1]

Všetky postavy okamžite „vytriezvejú“, poslušne sa vrátia za rodinný stôl, syn donesie pozliepaného kartónového otecka a pokorne pokračujú v obede. Akoby sa nič nestalo…

Divadelný príbeh je, samozrejme, o čosi vizuálne i akusticky košatejší ako jeho základná naratívna rovina. Začiatok patrí pomerne dlhej video dokrútke so zábermi na oslavu šesťdesiatych narodenín otca, keď hostí spodobujú všetci herci divadla. Jadro príbehu sa však odohráva v jednoducho zariadenom interiéri, v ktorom dominuje dlhý jedálenský stôl prikrytý slávnostným bielym obrusom. Zo zadnej strany je obkolesený stoličkami, aby bolo dobre vidieť na všetky postavy a ich akcie, pričom jedna stolička (vľavo pri jeho úzkej strane) je vždy opodiaľ. Na nej sedí iba manželka ako znak jej ustavičnej odtrhnutosti od rodinného života. Na stôl je postupne prinášaný servis, no postavy jedia imaginárne, či už ide o polievku alebo o hlavné jedlo, čo upozorňuje na fiktívnosť celého príbehu. Zadnú stenu tvorí troje dverí – do kuchyne, spálne a do detskej izby. Zľava pri prostredných je malá polička, na ktorej je alkohol a poháre. Dvere majú trojité presklenie, pričom v mieste rodinnej „apokalypsy“, keď sú všetky postavy pod vplyvom omamných látok a tancujú ako šialené, spoza nich prudko zasvieti červené svetlo – znak pekelných síl, ktoré ich posadli. Samozrejme, za zvukov gradačne pôsobiacej scénickej hudby, ktorá odznieva až v závere inscenácie a celý príbeh groteskne pointuje.

Kostýmy podporujú dojem, že sa pred nami odohráva príbeh všednej rodiny – sú súčasné, teda také, ako sa dnes bežne nosia. Každá generácia má však svoje drobné charakterizujúce špecifiká – dcéra nosí na tričku odtlačok portrétu nejakého hudobníka, manželka obtiahnuté slávnostnejšie šaty, aby bolo od začiatku inscenácie lepšie „vidieť“, ako sa snaží neustále zvodne vypínať a ukazovať svoju štíhlu postavu, manžel i synovec majú na sebe klasické obleky evokujúce ich vnútornú skostnatenosť a sestra je odetá do malomeštiacky pôsobiacich krimplenových šiat so sakom, ktoré je takisto zo syntetickej látky.

V herectve dominuje výkonom hlavne Matej Landl (brat Karol). Je presvedčivý nielen ako nič nevediaci manžel a bezmocný otec, ale aj v situáciách, keď stepuje, aby ukázal svoje chlapstvo, či vtedy, keď začne slepo a bezducho „poslúchať“ nanovo vzkrieseného „kartónového“ otecka. Slabším miestom Anny Šiškovej (sestra Eva) bola časť, v ktorej mala interpretovať postavu ako opitú. Jej konanie bolo viac naturalistické než realistické, čo pôsobilo menej komicky. Anna Jakab Rakovská (manželka Judita) postavu nevernej manželky vytvorila síce z realistického hľadiska zreteľne, jej konanie v jednotlivých výstupoch však nebolo dostatočne vnútorne významovo zjednotené. Viktória Šuplatová (Helka) konala vo svojej postave vzdorovitej mladej ženy veľmi autenticky a Tomášovi Turekovi sa podarilo plasticky vytvoriť groteskne pôsobiacu figúrku poslušného i búriaceho sa Laciho. Vladimír Černý (otec vo videodokrútke) svoj jediný monológ interpretoval vecne a výrazovo mimoriadne presne a presvedčivo.

Kartónový otecko je inscenáciou, ktorá karikuje nielen slovenskú rodinu. Platnosť hry dokazujú aj jej mnohé medzinárodné uvedenia, vrátane úspešného inscenovania v Maďarsku, rodnej krajine autora hry Istvána Tasnádiho. Jej posolstvo je možné interpretovať vo viacerých kontextoch. S tým prvým, ktorý predstavili členovia divadla mediálnymi vyjadreniami režiséra Ondreja Spišáka a herečky Anny Šiškovej a herca Mateja Landla, možno iba súhlasiť. Hovorí o tom, že inscenácia je obrazom prehry krajne konzervatívneho a krajne liberálneho pohľadu na život, pretože nás oba nezmieriteľne rozdeľujú a v konečnom dôsledku vedú k vláde totality. No inscenáciu je možné chápať aj ako metaforu dnešnej politickej situácie či výhry konšpiračných alebo diabolských síl. Pravdou však je, že nás, teda divákov, zjednocuje výsmechom z našej hlúposti, ktorý vyvoláva „iba“ smiech.

Napísanie tejto recenzie podporil

---

[1] István Tasnádi. Kartónový otecko. Bulletin k inscenácii. Zost. Andrea Dömeová. Bratislava: Divadlo Astorka Korzo ´90, 2023, s. 18.