Žena, ulica, dlaň, kosť, samota

Žena, ulica, dlaň, kosť, samota

Franz Xaver Kroetz: Koncert na želanie

Réžia: Kamila Polívková

Dramaturgia: Miriam Kičiňová

Scéna a svetelný dizajn: Antonín Šilar

Kostýmy: Zuzana Sceranková

Hudba a texty piesní: Katarzia

Mix hudby: Oliver Torr

Účinkujú: Monika Hilmerová, Jana Oľhová, Ingrid Timková, Katarzia

Premiéra: 11. a 12. 2. 2023 v Štúdiu Činohry Slovenského národného divadla

Činohra Slovenského národného divadla uviedla v krátkom čase dve inscenácie, ktoré možno napriek ich nesporným kvalitám vnímať aj ako test diváckej odhodlanosti. Inscenácie Kocúrkovo v réžii Rastislava Balleka a Koncert na želanie[1] režisérky Kamily Polívkovej sú skúškou, do akej miery sú diváci prvej divadelnej scény ochotní prekonávať väčšie či menšie prekážky, ktoré im tvorcovia predložia. V prípade Kocúrkova sa diváci a diváčky musia popasovať nielen s novou interpretáciou Chalupkových hier, ale najmä s množstvom textu, ktorým ich tvorcovia doslova zaplavia.[2]

Pri Koncerte na želanie je situácia opačná. Libreto nemeckého autora Franza Xavera Kroetza nepredpisuje postave Slečny Raschovej žiaden text a jediné hovorené slovo k divákom prichádza prostredníctvom rozhlasovej relácie. Už predloha určuje, že diváci musia vnímať inscenáciu najmä vizuálne. Jedinú postavu paralelne stvárňujú tri herečky. Diváci a diváčky teda sledujú súbežné konanie troch žien v troch samostatných priestoroch, čo zvyšuje náročnosť percepcie. Zároveň tým však režisérka umocňuje zážitok a tému, s ktorou pracuje, rozvíja vo viacerých vrstvách a v širšom kontexte. Kroetzov text vznikol v roku 1971 a Slečna Raschová je v ňom definovaná najmä ako obeť spoločenského systému, ktorý ju vykorisťuje, ako príslušníčka ohrozenej strednej triedy, ktorá sa z rôznych dôvodov prepadá na okraj záujmu. „Rovnako ako zvieratá aj títo ľudia projektujú svoje hraničné situácie do svojho mlčanlivého postoja, ktorý má v sebe značnú dávku poriadku, trpezlivosti, zásady na nič sa nepýtať a so všetkým súhlasiť, ochoty dať sa využívať a dať sa obmedzovať až do úplného vyčerpania a zrútenia,“ píše autor v úvode hry. V librete Slečnu Raschovú konkretizuje a opisuje ako 45-ročnú ženu, ktorá pracuje v papierni a ktorá prehnanou starostlivosťou o svoj vzhľad a nákupmi nepotrebných vecí maskuje nielen nedostatok atraktivity, ale najmä životnú prázdnotu.

Pre režisérku Kamilu Polívkovú aj dramaturgičku Miriam Kičiňovú s najväčšou pravdepodobnosťou nebol úpadok strednej triedy tým najpodstatnejším impulzom pre výber textu ani pre ich osobitú interpretáciu. Dôležitým motívom boli skúsenosti s pandémiou, ktorá pre milióny ľudí priniesla nové prežitky s izoláciou a nedostatkom sociálnych interakcií, no na pozadí iste stáli aj iné spoločenské javy či patológie. Napríklad nárast jednočlenných domácností, epidémia duševných porúch, nárast závislosti od alkoholu u žien, starnutie ako nežiaduci medzník v ľudskom (ženskom) živote. Inscenácia všetky tieto spoločenské fenomény reflektuje a je zjavné, že tvorkyne ich brali na zreteľ pri stvárnení charakteristík Slečny Raschovej a pri mizanscénach, ktoré vytvorili. Každá z trojice herečiek – Monika Hilmerová, Jana Oľhová a Ingrid Timková – predstavuje trochu iný typ Slečny Raschovej či možno jej mierne variácie. Inscenácia to zohľadňuje v ich kostýmoch, konaní aj v zariadení bytov. Scénograf Antonín Šilar na javisku Štúdia Činohry SND vytvoril tri malé byty. Všetky sú svojím spôsobom útulné, čisté a pri pozornom sledovaní odhalia nepatrné aj dôležité detaily zo života svojich obyvateliek. Ide o autentické príbytky, malé a pritom zásadné vyjadrenia ich vkusu a života, ktorý žijú. V jednom z nich dominuje pracovný stôl a chladnička s kvalitným sektom, v ďalšom masívny rozkladací gauč a televízor, v treťom malé kreslo a umývadlo. Zadnú stenu bytov tvorí v jednom prípade sprchovací kút, v druhom ťažký záves, v treťom mobilný paraván. Aj v tomto smere sa ukazuje precízna práca minimalistického divadla, ktoré Polívková s tímom vytvára. Divák sa stáva detektívom, ktorý z drobných detailov, ako je jeden kus spoločenských šiat na stojane plnom zdravotníckych uniforiem alebo výstrižky z časopisu na stene, dešifruje, aký život sa na pozadí tejto všednej kulisy odohráva.

Výrazne tomu pomáhajú aj kostýmy Zuzany Scerankovej a, samozrejme, herecký výraz jednotlivých herečiek. Ingrid Timková pôsobí ako pracovne zaneprázdnená žena, ktorá pravdepodobne zastáva riadiacu funkciu. Z jej kostýmu – jednoduchých čiernych nohavíc a elegantnej modrej blúzky a neskôr čiernej hodvábnej pyžamy je zrejmé, že netrpí finančným nedostatkom. Chladnička v jej byte slúži najmä na uskladňovanie sektu, ktorý celý večer popíja, večeru si neprinesie z obchodu ako ostatné dve ženy, ale využíva donáškovú službu. Aj počas večera sa venuje práci, zapína počítač a v istom momente sa pri čítaní nahlas rozosmeje. Nie je to však radostný a veselý smiech, je v ňom bezradnosť, hystéria, je to smiech človeka na pokraji síl. Monika Hilmerová pôsobí ako jej jasný protiklad. Na javisko vstupuje v neveľmi vkusnom koženom kostýme so strapcami, postupne sa prezlieka do pohodlného športového trička a značnú časť večera trávi pasívne. Je to žena, ktorá číta ženské časopisy, zaspáva s knihou v ruke a kvôli maškrteniu je ochotná prácne rozložiť a pripraviť čokoládové fondue. Na stenu si lepí výstrižky o starnutí, pokožke, benefitoch spánku a v istej chvíli sa žalostne rozplače na zemi. Tretiu ženu stvárňuje Jana Oľhová. Keď prichádza na javisko, má oblečenú rovnošatu zdravotnej sestry, ktorú neskôr mení za domáce oblečenie a vlastnoručne upletený sveter. Labužnícky si pochutnáva na veľkom nanuku, sleduje reláciu o pletení, cvičí jogu. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že jej život pôsobí najpokojnejšie a v istom zmysle najzdravšie. Aj ona však v zlomovom okamihu ukáže, že život plný rutiny a samoty jej nevyhovuje. Neprezlieka sa do pyžamy, ale do elegantných šiat, bezpochyby aj ona túži po tom, aby sa jej svet odohrával inak alebo inde.

Konanie všetkých troch herečiek inscenácie veľmi precízne dodržiava libreto. Ženy prichádzajú domov, venujú sa hygiene, jedia, fajčia, zapínajú a počúvajú rádio a na záver tejto ničím neprerušenej rutiny si siahnu na život. Režisérka pri inscenovaní stála pred náročnou úlohou, ako všetko libretom predpísané dianie prezentovať tak, aby ho divák nevnímal ako identické, ale zároveň chápal, že ide o variáciu tých istých úkonov. Mizanscény teda vytvára takým spôsobom, aby v istých momentoch pozornosť priťahovala jedna, nanajvýš dve herečky a ostatné sa predpísaným činnostiam venovali len akoby mimochodom. Príkladom je fajčenie cigariet. Kým Slečny Raschové v podaní Jany Oľhovej a Ingrid Timkovej fajčia (bežné) cigarety, Monika Hilmerová len zapojí do nabíjacej siete elektronickú cigaretu. Neskôr je to však práve ona, kto si v popredí zapáli tmavú cigaru. Režisérka bezpochyby rátala s nevyhnutou možnosťou, že nie všetci diváci uvidia všetko diania a ani sa o to nepokúša. Rešpektuje, že tak ako v živote, aj v divadle občas vidíme iba výsek reality. Zaujímavým režijným vkladom je vytvorenie nezvyčajnej, magickej a možno trochu strašidelnej atmosféry, ktorá narušuje absolútnu všednosť. Ide o drobné detaily, ktoré môžu diváci isto poľahky prehliadnuť. Pančuchy, ktoré samy od seba skĺznu zo sušiaka, otvárajúca sa chladnička, záhadný mokrý fľak na stene. Významné pritom je, že tajomstvom sa inscenácia začína aj končí. Keď Monika Hilmerová ako prvá z herečiek vstupuje do svojho bytu, niekoľkokrát pred ňou „utečie“ rohožka. Koniec inscenácia nastáva vtedy, keď Janu Oľhovú „pohltí“ jej masívna sedačka. Tieto nezvyčajné okamihy neslúžia len na ozvláštnenie inscenácie plnej všedných a rutinných úloh. Inscenácia akoby svojráznou formou dávala najavo, že existuje niečo, čo nás presahuje a prepája.

Názov Kroetzovho textu vychádza z rozhlasovej relácie Vy si želáte, my hráme, ktorá sa v Bavorsku vysielala desaťročia, a autor ju uvádza ako dôležitú súčasť akcií v librete. Hoci aj v našom prostredí by bolo možné nájsť ekvivalenty, pôsobili by zastaralo a neautenticky. Inscenácia, ktorá reflektuje dnešný svet, veľmi správne využíva modernejší formát. Ide o svojskú verziu rozhlasového fíčru alebo skôr podcastu, ktorý má v inscenácii názov „Krásne chvíle s Katkou“. Jej „autorkou“ je speváčka Katarína Kubošiová známa ako Katarzia. Katarzia po celý čas trvania inscenácie sedí vo výrazne farebnej a extravagantnej róbe v hľadisku, kde má zvukový pult, a v čase, keď libreto predpisuje, aby Slečna Raschová zapla spomínanú reláciu, začne čítať. Jej podcast prekladaný pesničkami, ktorých autorkou je práve Katarzia, je akýsi vedecko-popularizačný program venovaný hubám. Huby predstavuje ako fascinujúce organizmy, ktoré výrazným spôsobom ovplyvňujú existenciu na našej planéte, majú schopnosť ovplyvňovať správanie niektorých druhov živočíchov a sú nevyhnutné pre život rastlín. Osamelé, mĺkve a svojím spôsobom stále záhadné. Podcast sa pohybuje na pomedzí vedecko-popularizačného príspevku a umeleckého rozprávania a vytvára výborný podtext pre dianie, ktoré diváci sledujú na javisku. Rovnako významné sú v tomto smere aj texty piesní, ktoré Katarzia spieva naživo – „Pod zemou, skryto v tieni lesa/ Prepájam stromy a krvácam jed/ Bezo mňa zem ani nepohne sa/ Nie si to ty, kto ovláda svet.“[3]

Inscenácia aj týmto spôsobom prekračuje rámec hyperrealistického divadla, výborne pracuje so všednosťou, no dáva jej nevšedný, nanajvýš estetický rozmer. Zároveň sa jej nedá uprieť schopnosť komunikovať s divákom aj bez toho, aby musela hovoriť priamu informáciu. Samota sa v tejto inscenácii stáva priam veličinou, ktorá je podobne ako huby tajnou a skrytou mocnosťou. Nemusíme ju vidieť, počuť ani cítiť, no ona ako tajomná bytosť prichádza. Aj do útulných obývačiek.

---

[1] Kocúrkovo malo premiéru 4. a 5. 2. 2023.

[2] Divadelný text vznikol kombináciou viacerých Chalupkových divadelných textov.

[3] Text piesne Dotyk.