Trochu porcelán, trochu obyčajný plyš

Kate DiCamillo – Peter Palik: Zázračná cesta králika Eduarda

Preklad: Mária Štefánková
Dramaturgia: Ján Chalupka, Barbora Cannerová
Scéna: Peter Palik
Kostýmy: Eva Farkašová
Bábky: Naďa Salbotová, Martina Fintorová, Barbora Rajčanová
Hudba: Martin Geišberg
Pohybová spolupráca: Soňa Kočanová
Réžia: Peter Palik

Účinkujú:
Králik Eduard: Daniel Výrostek
Alica, Sarah, Megi: Martina Chmelanová, posl. AU BB
Alicina mama, Dospelá Alica, Bábika, Strážnik: Jana Pilzová
Alicin otec, Rybár, Bill, Nick: Ondřej Daniš
Babička, Madam Thelma, Smetiarka, Bábika: Svetlana Hank Sarvašová
Chlapec, Peter: Ondrej Ferko, posl. AU BB
Ernest, Petrov otec, Mr. Clark: Michal Ďuriš
Nely, Stará bábika, Strážnik: Dana Karolová
Lola, Marlen, Bábika: Lucia Letková
Vodenie bábok: Ondrej Ferko; Daniel Výrostek; Martina Chmelanová, posl. AU BB

Premiéra: 23. októbra 2022, Divadlo Jozefa Gregora Tajovského, Zvolen

Po typicky rozprávkových tituloch – Smelý zajko (2016), O troch krásach sveta (2018) a Pom Pomove rozprávky (2019) si umelecké vedenie zvolenského Divadla Jozefa Gregora Tajovského zvolilo pre detských divákov a diváčky náročnejší a menej známy titul. Kniha Eduard a jeho zázračná cesta americkej spisovateľky Kate DiCamillo vyšla v slovenskom preklade Márie Štefánkovej v roku 2014.

Pred samotný príbeh zaradila autorka motto – verše Stanleyho Kunitza: „Srdce puká a puká / a také puknuté žije. / Musí ísť / temnotou, temnotou čoraz hlbšou / a neobzerať sa.“^[1] Citát predznamenáva náročnosť deja, ale aj silu hrdinu ísť stále ďalej. Hlavnou postavou je hračka – zajac, ktorého telo je vyrobené z porcelánu. Žije v luxuse a so všetkou pozornosťou svojej malej majiteľky Abi, odetý v obleku, v ktorého vrecku sú zlaté hodinky. Na vlastnej koži však okúsi, čo sú to útrapy a bude mať možnosť zblízka pozorovať, aké je pre ľudí niekedy náročné žiť. Autorka sa nevyhýbala krutosti a realite života, práve naopak.

Keď sa Abi s rodičmi vyberú na plavbu do Londýna, na lodi sa Eduarda zmocnia dvaja chlapci, ktorí si ho pohadzujú a on z lode vypadne. Ponorí sa na dno oceánu a silná búrka ho vyplaví až o niekoľko týždňov. Nájdu ho rybári, jeden z nich si ho nechá a spolu s manželkou sa o neho starajú vrúcne ako o dieťa. Ich skutočná dcéra ho však v zlosti vyhodí. Na smetisku ho nájde tulák so psom. Eduard s nimi strávi istý čas a keď prespávajú vo vagóne, policajt Eduarda vyhodí z idúceho vlaku. Jeho ďalšia majiteľka z neho spraví strašiaka do poľa. Ujme sa ho chlapec Bryce, ktorý ho prinesie svojej umierajúcej sestre, až napokon skončí v rukách reštauratéra a predavača bábik. V obchode ho po mnohých rokoch spozná jeho prvá majiteľka Abi. Eduard za ten čas pochopí, čo je to láska, strach, smrť a pokora. Bábike, s ktorou sedel na polici povie: „Ľúbilo ma dievčatko, ktoré sa volalo Abi. Ľúbil ma starý rybár so ženou i tulák a jeho pes. Ľúbil ma chlapec, čo hral na harmonike, a dievčatko, ktoré zomrelo. Nehovor mi nič o láske. Lásku som poznal.“[2]

Eduardove zážitky sú nemilosrdné – ľudia sú zlí, bezcitní, žijú v ťažkých podmienkach, prebíjajú sa životom. Dievčatko zomiera, pričom jej agresívny otec zatiaľ bije brata, ktorý sa o ňu stará. Strážnici vyženú človeka bez domova z vagóna, kopú do neho aj do psa. Porcelánový zajac zažíva podobenstvá lásky, sebazaprenia a obety. Keď ho rozbije zlostný krčmár, lebo jeho opatrovník Bryce nemôže zaplatiť za jedlo, odnesie chlapec Eduarda reštauratérovi. Na opravu nemá peniaze, no uprednostní jeho záchranu pred svojimi potrebami a obchodníkovi ho nechá: „Vzdal sa ťa, aby som ťa mohol uzdraviť. Naozaj čosi nezvyčajné.“[3]

Režisér a autor dramatizácie spolu s dramaturgmi (Ján Chalupka a Barbora Cannerová) však hĺbavé vlastnosti predlohy znateľne potlačili. Až tak, že z drásavého príbehu zámerne pracujúceho aj s krutosťou ostala takmer nekonfliktná „putovačka“. V jednotlivých Eduardových zážitkoch s ľuďmi, ale aj v inscenácii samotnej, chýbajú kontrasty, napr. pýcha verzus pokora. Scénicky a herecky nie je zobrazené rozvinutie jeho blízkeho vzťahu k dočasným majiteľom a následne sa málo verbalizuje a vôbec nehrá jeho smútok za nimi. (V predlohe po každej strate prichádza poznanie nových pocitov a ich pomenovanie.)

Určujúcou črtou príbehu i hlavného hrdinu je isté staromilstvo – autorka zvolila porcelánového zajaca, teda vzácnu a krehkú hračku. To je pre dnešných detských divákov a diváčky raritné, no inscenačný tím im špecifiká takejto postavičky nijako neosvetlil. Približne polovicu inscenácie nik ani len nevysloví, že je z porcelánu a neprejavuje sa to ani pri manipulácii s ním. Jedna z prvých replík Eduarda, keď s ním Abi tancuje, dokonca znie: „Naposledy som sa takto krútil, keď som skončil v práčke.“[4] Až keď na zajaca, čoby strašiaka v poli, útočia vrany, kričí na nich, že on je drahá čínska porcelánová hračka.

Herci a herečky v úvode zobrazili idylickú rodinnú atmosféru a aj s pomocou historizujúcich kostýmov Evy Farkašovej nastolili dojem čistoty, uhladenosti a harmónie. Abi s rodičmi a babičkou sedia pri stole spolu so zajacom. Javiskovú postavu Eduarda predstavuje herec a figúra – hračka. Nie je to však vzťah animátor – bábka. Eduard je hračka, a tak s ňou herci – postavy aj manipulujú. Daniel Výrostek je Eduardovou „dušou“ – verbalizuje, čo si myslí a prežíva. Spája ich rovnaký odev: pásikavé nohavice a vesta. Kým hračka má pod ňou bielu košeľu, herec čiernu. Ozvláštňujúcim prvkom je okrúhly biely, respektíve čierny, riasený golier (renesančné okružlie). Typickým prvkom Farkašovej rukopisu je červeno-čierna farebná kombinácia, v tomto prípade však odtieň červenej veľmi vhodne posunula k zemitejšiemu, tehlovému odtieňu.

Scénu navrhol režisér inscenácie Peter Palik. Ide o jednu kulisu s niekoľkými dverami. Podľa nasvietenia horizontu, otvorenia či zadebnenia dverí vytvára prostredie domu, lode i poľa. Dané miesto potom charakterizujú aj scénické znaky – stôl, zábradlie na lodi, matrac, rybárske siete. Jednotlivé príhody sú diferencované aj hudobne. Použitím rôznych nástrojov (raz dominuje gitara, inokedy dychové nástroje) navodzuje hudba Martina Geišberga zakaždým odlišnú atmosféru.

Okrem základných prvkov scény si režisér pomohol aj ďalšími prostriedkami: svetlom odrážajúcim sa od diskogule, parostrojom či svietiacimi modelmi medúz a rýb na zobrazenie mora, na ktorého dno sa Eduard potopil po tom, čo vypadol z lode. Objekty do inscenácie navrhli scénické a bábkarské výtvarníčky Naďa Salbotová, Martina Fintorová a Barbora Rajčanová. Rovnako ako aj bábku psa Luckyho, ktorý sprevádza tuláka. Je to sympatická figúra bieleho psa, herec ju animuje priamo a pohyb zvieraťa pôsobí realisticky. Práca s bábkou je do činohernej inscenácie organicky zapracovaná, nepôsobí cudzorodo.

Hlavného hrdinu – Eduardovu „dušu“ stvárňuje Daniel Výrostek prevažne civilne, nezvolil žiadnu štylizáciu čerpajúcu z detského prejavu. Problémom je, že postava je bez vývoja – rovnaká na začiatku aj na konci svojej cesty. Eduardovo precitnutie v niektorých prípadoch síce verbalizuje, no nepremieta ho do herectva. Účinkujúci sa vo všeobecnosti nepohli z hraníc zobrazovaných typov – rybár, deti, servírka, mrzút, starena, policajt a pod. To je typické aj pre inscenáciu ako celok – žiadne hlbšie rozohrávanie motivácií a nastoľovanie otázok o ľudskom správaní v ťažkých situáciách. Napríklad – čo doviedlo dcéru rybára k tomu, že zajaca v zlosti vyhodila do koša? Prečo žiarlila na to, že rodičia zahŕňajú pozornosťou a nehou hračku?

V inscenácii neostala takmer žiadna krutosť sveta prítomná v knižnej predlohe. Choré dievčatko nemá záchvaty dusivého kašľa a otec jej brata neudrie. Strážnici vyháňajúci tuláka sú poňatí komicky a groteskne, navyše nevyhodia zajaca z vlaku, ale tulák ho vo vlaku nechá, utekajúc pred strážnikmi. To je zásadná zmena oproti filozofii ostatných Eduardových strát tých, ku ktorým si vytvoril puto. Bezútešné situácie v inscenácii takmer nie sú, absentuje prenikanie do komplikovaných a často nespravodlivých zákonitostí života. Chýba napätie, rozohratie situácií a kontrapunkt. Režisér urobil zo „zázračnej“ cesty „dobrodružnú“, a to je zásadný rozdiel. K tejto zmene došlo nielen na úrovni práce s predlohou, ale aj v režijnom prístupe. Zásadným bolo rozhodnutie doplniť inscenáciu o piesne a jednoduché choreografie (Soňa Kočanová), čo spôsobilo jej „operetné“ vyznenie. Vrcholom je záverečná spoločne spievaná skladba a tanec všetkých účinkujúcich, ktoré navodzujú happyend bez priestoru na hĺbavejšie doznenie predstavenia.

Tvorba pre deti je len jednou a malou časťou z úloh a ambícií Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. Preto je pochopiteľné, že neexperimentujú a zámerom tvorcov je dostať do repertoáru spoľahlivú inscenáciu bez kontroverzií pre rodinné víkendové reprízy aj organizované školské návštevy. Zázračná cesta králika Eduarda takou je. Je to konvenčná, nekonfliktná a až salónne pôsobiaca inscenácia.

---

[1] DICAMILLO, Kate. Eduard a jeho zázračná cesta. Bratislava : Slovart, 2016, s. 7. (Citát je z knihy Stanleyho Kunitza The Testing-Tree.)

[2] Tamže, s. 173.

[3] Tamže, s. 161.

[4] Citát zaznamenaný recenzentkou na predstavení (23. 11. 2022).