TVORIVÉ LEKCIE

Preklad A. Marenčin, A. Záthurecký, úprava M. Gazdík, V. Kollár, réžia V. Kolár, dramaturgia M. Gazdík, scéna J. Závarský, kostýmy M. Struharová, hrajú S. Pitoňák, A. Ďuránová, P. Cibula, I. Krúpa, H. Kecerová, B. Drotárová, A. Krúpová.
Premiéra: 28. 3. 2008, Štátne divadlo Košice
Ionescova Lekcia je skutočne lekciou – pre režiséra i hercov, ktorí ju chcú naštudovať. Nečudo, že si hru vyberajú aj študenti či amatérski divadelníci. Už minulý rok po nej siahol divadelný súbor Etudy, ktorý vystúpil aj na Scénickej žatve 2007, či košický súbor Veritas.
Udržať totiž intelektuálne napätie medzi dvoma, maximálne tromi ľuďmi na scéne, ktorí dookola opakujú svoje obsedantné teórie alebo ponosy, rozohrať medzi nimi zaujímavú hru na autoritu, ktorá by dokázala diváka stále prekvapovať niečím novým, to je priam školská úloha.
Nachádzame sa v akomsi starom interiéri obytného domu. Všetko je zariadené veľmi stroho, bez akejkoľvek osobitosti, takmer ako v škole. Stôl, stoličky, polička, španielska stena, inak vlastne holý priestor so sivými stenami.
Scénografia Jána Závarského sa farebne nechala inšpirovať šedivou štukou priestorov Malej scény košického Štátneho divadla. Scéna sa v druhej časti mení len minimálne.
Ak niečo na začiatku vyzerá takto sterilne, je zrejmé, že na konci bude striekať krv či prinajmenšom budú padať nadávky. Vchádza slúžka, trochu rázna, o niečo archaickejšie oblečená ako ďalšie dve postavy. Zjavná dobráčka, hoci má zásteru celú zakrvavenú. Istotne nejaká pečienka.
Peter Cibula obsadený do postavy slúžky priniesol do hry očakávaný komický efekt. Jeho autorita nespočívala len v nadštandardnej veľkosti, ale hlavne v akomsi sedliackom rozume, ba až v ráznosti dominy. V jej vzťahu s profesorom sme cítili akési perverzné spiklenectvo. Veľmi uveriteľné boli situácie, v ktorých sa inokedy autoritatívny profesor celkom podvoľuje jej ráznym pokynom.
Tandemu Viktor Kolár a Michal Gazdík treba pripísať k dobru, že v Košiciach riskli inscenovanie textu, ktorý je založený na repetitívnosti, nezmyselnosti, zámernej nepochopiteľnosti a nelogickosti. Nemohli sa teda vôbec spoliehať na komunikatívnosť replík so širším publikom či na nejaké prvoplánové narážky na dnešnú realitu. Komika i posolstvo sa mohli budovať len v rámci tejto divadelnej štylizácie a s pomocou rýdzo divadelných prostriedkov.
Ich produkcia, ktorá mala premiéru na konci marca na Malej scéne, mala najväčšie problémy práve s udržaním napätia a s gradáciou vzťahov. Profesorov prerod z dôstojného reprezentanta vzdelanej vrstvy na násilného šialenca sa v tomto prípade zhmotňoval hlavne v narastaní intenzity prejavov jeho predstaviteľa Stanislava Pitoňáka. Menej sme cítili zvyšovanie jeho vnútorného napätia, celkom absentovalo napätie medzi pohlaviami, ktoré mohol režisér tiež využiť o to viac, že zo žiaka stala odvážna školáčka.
Alena Ďuranová, ktorú po chvíli začína z celej tej lekcie bolieť zub, je milá a vtipná, vynikajúci typ snaživej žiačky, ktorá sa radšej naučí výsledky všetkých kombinácií násobenia čísel, než by sa usilovala porozumieť logike aritmetiky. Zrkadlovo k profesorovi však ani ona nedokázala prechádzať výraznejšími zmenami od nadšenia pre vzdelávanie až po totálnu apatiu a depresiu, tak, ako si to autor podľa poznámok v hre predstavoval.
Kostýmy Miriam Struhárovej nevychádzali úplne z Ionescových poznámok, s výnimkou povinnej žiačkinej aktovky, ktorú si pritláča herečka na hruď.
Ionesco si predstavoval svojho profesora bradatého, celého v čiernom, v plášti, len s bielym golierom. V tomto prípade bol Stanislav Pitoňák s malým fúzikom pod nosom priamou narážkou na nacistického vodcu.
Ionesco síce bral túto hru ako kritiku nacizmu, no neviem, či bolo treba tento moment na konci zvýrazniť až takým očividným symbolom, ako je pásik na ruke s hákovým krížom. Ide síce o istú obranu tvorcov pred divákmi, ktorí takto dostali pečiatku na „ospravedlnenku“, že táto absurdná hra má aj svoj spoločenský rozmer, možno by ale bolo silnejšie, keby téma zostala vo vnútri charakterov. Stanislav Pitoňák je komediálny talent, v postave profesora bol akčný, flexibilný, ale akoby z neho nevyžarovala autorita potrebná na to, aby sa udiala akákoľvek dráma. Opakovanie istých intonácií smerovalo k hereckej rutine, čo diváka unavovalo, hoci aj to bol asi zámer – ide predsa o divadlo jazyka s jazykom, slova s vyprázdneným obsahom. Kríza v príbehu nastáva po tom, čo profesor prejde od násobenia na filológiu, ktorá je jeho srdcovou záležitosťou, ale aj záhubou.
„Ako sa povie ruža po rumunsky?“ pýta sa žiačka, aby dostala odpoveď, že „predsa ruža!“ Dokonca je to tak aj v španielčine. Ak by ste nevedeli, to, čo jazyky odlišuje, je niečo nevyjadriteľné, čo sa nám podarí zistiť len s veľkou námahou. Žiačka to nechápe, a tak má smolu. Násilie profesora je štylizované, neskĺzava do nechcenej paródie, ale ani nenaháňa hrôzu, či nebodaj neprivedie diváka k istej katarzii.
V druhej z inscenovaných jednoaktoviek – Improvizácia na Alme – sa autor pohráva s teóriou bludného kruhu, reflexiou reflexie. Ako keď v zrkadle vidíme ďalšie zrkadlo a v ňom nekonečný počet obrazov reality. Dej, či skôr „antidej“, lebo Ionesca nachádzame spiaceho na stole), sa začína zacyklovať po tom, čo na scénu príde prvá z hviezd teórie divadla.
Situácie sa opakujú takmer identicky aj po príchode ďalších dvoch doktoriek, ktorým zostali mená Bartholomeus I. až III. Ako sa dozvieme, z bludného kruhu sa dostaneme len tak, že sa doň uzavrieme. Paradoxne, táto časť večera pôsobila o niečo komunikatívnejšie, hoci ide vlastne o interný fór, revanš autora „teatrologičkám“ za všetky poníženia, ktorých sa mu od nich dostalo.
Predovšetkým vďaka prirodzenému herectvu Ivana Krúpu v úlohe Ionesca sa táto téma posunula do polohy všeobecne platného súboja medzi teóriou a praxou, citom a rozumom, medzi hlúposťou a zdravým rozumom.
Obsadenie troch herečiek – Henriety Kecerovej, Beáty Drotárovej, Adriany Krúpovej do postáv doktora Bartolomea I. – III. bolo asi prevádzkovou nutnosťou, ale tiež dobrou paródiou na feminizáciu tejto profesie aj na Slovensku. Doktorky prišli na scénu v talároch akademických hodnostárov a „nevedomého“ autora poučujú o základoch teatrológie, spektatopsychológie, kostymológie či dekorológie.
Prednášajú banálne tautologické konštatovania typu „divadelná hra je tu na to, aby bola hraná“. Poučujú ho, aby sa neidentifikoval sám so sebou, lebo práve vtedy sa mýli, až si všetci v hre nasadia somárske uši. Táto časť produkcie sa vyznačuje milým nadhľadom, hoci nehovorím, že doktorky nemohli byť svojím prejavom ešte civilnejšie, zvlášť v pasážach, keď začínajú viesť vášnivé diskusie a prechádzajú k osobným urážkam.
Tvorcovia túto jednoaktovku ucelene skrátili, vyvarovali sa veľkého poučovania na záver, a tak nám podstrčili pod nos celkom príjemnú divadelnú jednohubku. Ukáže čas, do akej miery môže zaujať aj diváka, ktorý nerieši Brechtovské scudzovanie. Pre košický súbor však bola prinajmenšom zaujímavou, nie každodennou výzvou.

Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.