NAJŤAŽŠÍ Z ĽAHKÝCH ŽÁNROV POD VLAJKOU ARÉNY

Réžia R. Ballek, hudba G. Dusík, texty piesní O. Kaušitz, libreto C. Radványi, úprava libreta P. Valo, Š. Fejko, dramaturgia M. Kubran, scéna M. Hollý, kostýmy E. Kleinová, choreografia Š. Moravčík, hudobné naštudovanie K. Seidmann, hudobné aranžmán J. Bartoš, hudobná nahrávka Bratislava Hot Serenaders, hrajú J. Koleník, M. Partlová, M. Labuda ml./R. Mikla, Š. Richtárek, J. Jamrišková, M. Potančoková, K. Čálik, I. Heller, M. Stančík, P. Lenártová, P. Boublík, E. Rigondeaux Pérez.
Premiéra: 1. apríl 2007, Divadlo Aréna Bratislava
Aréna pripravila operetu bez orchestra, s mikroportami.
Týmto konštatovaním by mohli poniektorí ortodoxní kritici s hodnotením produkcie Pod cudzou vlajkou aj skončiť. Vzhľadom na stav tohto najťažšieho z ľahkých žánrov na Slovensku je ale ťažké byť striktným. Ani v Slovenskom národnom divadle nebýva inscenovanie operety – ako naposledy bolo vidieť na Lehárovej Veselej vdove – celkom bez problémov. Prirodzene, pohybujú sa na inej úrovni.
Pokus o oživenie tradície operety na Slovensku je sympatický, podobne ako pripomenutie významného životného výročia Gejzu Dusíka. Divadlo Aréna určite nemôže za dlhodobé zanedbávanie operety na Slovensku. Pri tomto projekte sa pokúsilo nadviazať maximálne na niekoľko svojich muzikálových produkcií. Uvádzanie klasickej operety bez školených spevákov je však nápad sám o sebe riskantný. Rovnako z definície. Chyby môžeme len ťažko vyčítať konkrétnemu spevákovi či hercovi, ktorý sa bez praxe pustí do podobného projektu. Škrípe to kdesi v systéme – od výchovy spevákov, kastingu až po financovanie divadiel.
Navyše, aj výber titulu Pod cudzou vlajkou z roku 1940 je do istej miery kontroverzný. Pôvodne mal byť tento projekt „politickejším“ či parodickejším. Autorské práva sa ale nedali nerešpektovať, a tak sme sa v roku 2007 dožili inscenovania národnej agitky z čias Slovenského štátu – bez nejakého väčšieho historického, politického, či umeleckého rámca. Dobovo výrazne poznačené sú v nej aj názory na koloniálne ríše a ich pôvodných obyvateľov.
Po výnimočne neumelých peripetiách – aj na operetu – so zradenými láskami, popletenými profesormi a búriacimi sa domorodcami sa hlavný hrdina Jean Holub dočíta o osamostatnení Slovenska 14. marca 1939. Okamžite sa zrieka lákavej kariéry vo Francúzsku hneď po tom, čo sa dozvie, že „miesto každého statočného Slováka nie je viac pod cudzou vlajkou, ale pod slovenskou zástavou doma“. Plamenné slová Janka Holuba celkom učarujú jeho milej Madeleine, ktorá k nemu chová veľkú a čistú lásku. „To musí byť krásna vlasť, keď je lepšia ako kariéra vo Francúzsku,“ začuduje sa len. „Keď je už Ján Holub znova doma, v podtatranskej slovenskej dedinke, ozdobenej zástavami a prekypujúcej radosťou zo štátneho osamostatnenia, ozve sa mohutná pieseň lásky slovenského ľudu k rodnej zemi,“ citujem z pôvodného bulletinu k inscenácii. Nečudujem sa, že dobovú kritiku táto opereta „radostne prekvapila z každej stránky: obsahovej, hudobnej a potom i hereckej a výtvarnej“. Možno som len premeškala podstatné zmeny v našej spoločnosti, ale zdá sa mi, že takéto libreto by si žiadalo prinajmenšom nejaký komentár zo strany tvorcov v bulletine.
Zvláštny otáznik kladie táto v mnohom bizarná produkcia už aj tým, že za ňou stojí tá istá tvorivá dvojica – režisér Rastislav Ballek a dramaturg Martin Kubran – ako za oceňovanou produkciou Tiso z toho istého historického obdobia.
Raison d´etre inscenovania tohto titulu skutočne nespočíva v librete, ale v pesničkách. V aranžmánoch Juraja Bartoša a v podaní Bratislava Hot Serenaders znie Dedinka v údolí, Saigon, ty mesto krásnych žien či S tebou pod Tatrami stále veľmi príjemne. CD s týmto „soundtrackom“ by pri profesionálnejších protagonistoch mohlo byť komerčným trhákom.
V divadle však máme práve so speváckymi výkonmi trochu problémy. Skúsenosti s operetou cítiť v prípade suverénneho prejavu Júlie Jamriškovej v úlohe Heléne. Miroslava Partlová ako Madeleine či Marta Potančoková ako Yvette spievajú viac muzikálovo.
Spevácky rozsah sympaticky pôsobiaceho Jána Koleníka na hlavný part Jeana Holuba nepostačoval. Komika Róberta Miklu ako Gastona a Štefana Richtárka ako Lecraina neprekypovala prirodzenosťou. Robert Mikla sa takisto neukázal ani ako rodený operetný spevák. Karol Čálik i Ivo Heller odohrali úlohy popleteného profesora a rázneho plukovníka s ich štandardnou rutinou.
Inscenačne sporná sa ukázala predovšetkým druhá časť deja odohrávajúca sa v Indočíne, ktorá svojou naivitou pripomína scény z Karla Maya. Madeleine spútajú pri povstaní domorodci, Jeanovi sa najprv ani nechce zakročiť, lebo sa stále hnevá na jej lásku k Pierrovi. Keď však už aj on konečne pochopí, že Pierre je jej brat a nie nápadník, vytrhne sa svojim strážcom a hrdinsky ju oslobodí. Kto by dokázal podobný dej dnes seriózne zinscenovať? Pripúšťam, že človek kvôli pekným pesničkám odpustí v operete všeličo. Aj to, že hlavný hrdina trpí z lásky tak smutne a bolestne ako Ján Koleník.
Chaotickú druhú časť nepodržala ani výtvarná stránka. Scéna Mareka Hollého začína v Paríži vkusnými maľovanými kulisami, postupne však na scéne pribúdajú výtvarne nešťastné chatrče z rákosu, ktoré sa miešajú s kaviarenskými stolíkmi a zborenými piliermi európskej civilizácie; to všetko pod islamským polmesiacom planúcim nad temnejúcim obzorom. (Možno aj od divadla bez riadnej javiskovej techniky či zázemia čakať viac?) Rada by som verila, že áno. Aj kostýmy Evy Kleinovej dostali v pralesoch Indočíny poriadne zabrať, ich parížska logika a elegancia sa pomaly kdesi vytratila.
Dynamiku inscenácie nezachránila ani choreografia Jaroslava Moravčíka, ktorému akoby nesadli situácie či štýl. Navyše, zvládnutie jeho choreografií zo strany protagonistov nebolo nijako špičkové. Ako exponát do skanzenu našej kultúry je takáto produkcia vynikajúca. Živé, aktuálne a profesionálne divadlo to ale nie je.
Menej by mohlo byť viac, ak by tvorcovia zostali pri nejakej koláži z inscenovaných pesničiek či pri spomienkovom koncerte.

Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.