Buďme svojskí, ale ako?

Jaroslaw Murawski: Iný
Preklad: Peter Galdík
Dramaturgia: Peter Galdík
Scéna, bábky, masky: Michal Dracz
Kostýmy: Michal Dracz
Hudba: Kamil Pater
Réžia: Lena Frankiewicz, Tomasz Maśląkowski
Účinkujú:
Anna Čonková
Miriam Kalinková
Ľubomír Piktor
René Sorád a. h.
Keď som vychádzal zo sály Bratislavského bábkového divadla z predstavenia hry, uvedenej  iba lakonickým pomenovaním Iný, začul som namrzenú mamičku s malým synčekom s poznámkou smerujúcou na postávajúcu uvádzačku divadla: „Keby som vedela, aké je to predstavenie, bola by som so sebou zobrala aj staršieho syna.“ A hneď sa pozrela na plagát s programom ďalších repríz. Potvrdila všeobecne zaužívaný názor, že bábkové divadlo je iba pre malé detičky. Nepriamo mi položila otázku, čo ju tak upútalo, že chce do divadla dostať aj staršieho syna? Pravdepodobne otázka ľudskej integrity, ktorú prezentuje divadlo v inscenácii a ktorú som v inscenácii hľadal aj ja. Jednoducho inakosť a osobitosť jednotlivca, profilujúceho sa už v detstve. So zaujímavou myšlienkou, aby ľudia neboli rovnakí, prišla dramaturgia divadla do prostredia, kam prichádzajú budúci osobití jednotlivci.
Na spracovanie myšlienky oslovilo divadlo dvojicu umelcov z Poľska – činohernú režisérku Lenu Frankiewiczovú a bábkového režiséra Tomasza Maśląkowskeho. Tí zasa oslovili poľského dramatika Jaroslawa Murawského. Ten na objednávku divadla napísal snový príbeh, odohrávajúci sa (nemenovanému) žiakovi, ktorý jedného dňa príde k presvedčeniu, že nielen všetci spolužiaci, ale tiež učitelia a ľudia okolo sa fyzicky podobajú na neho, rovnako uvažujú a medzi nimi nie je žiaden rozdiel. A v závere hry mu položil otázku, čo urobiť, aby sa všetko dostalo opäť do normálneho, pestrého života. Na fiktívnom pôdoryse vzniklo niekoľko verzií, viditeľne zasahujúcich do konečného tvaru inscenácie, ale komplikovane odpovedajúce na konečnú otázku riešenia. Autor napísal postavám krátke, strohé, ale výstižné dialógy, iné situácie však nechal iba popisovať. Tie sa nakoniec zásahom režisérskej dvojice premenili na akcie. Na výslednom tvare sa podieľal nielen dramaturg a prekladateľ Peter Galdík, ale významnou mierou aj ďalší poľskí spolutvorcovia, autor scény, bábok, masiek a kostýmov Michal Dracz a autor hudby Kamil Pater.
Dominujúcim scénickým prvkom sa stali drevené rámy rôznych veľkostí, evokujúce zrkadlá, ako odraz života v predstavách žiaka. Mobilné rámy na kolieskach, prípadne spúšťané na ťahu, rozdielnymi zoskupeniami vytvárali jednoduché, ale nápadité interiérové a exteriérové prostredia a zdynamizovali ich premeny. Stali sa prostriedkom na prísun bábkových postáv a súčasne umožňovali hercom miesto na akcie (sedenie, ležanie), prípadne možnosť zoskupenia na iné objekty. Spojením niekoľkých rámov vznikol autobus, alebo zaujímavé futbalové ihrisko; herci priniesli na plátne namaľovaný pôdorys ihriska, natiahli ho na rám a loptu, upevnenú na drôte, „animovali“ medzi sebou s hlavou, nohou a rukou žiaka vykukujúcimi z plátna ihriska.
Ukázalo sa však, že inscenovať autorom požadovaný príbeh s viacerými žiakmi triedy, s kamarátmi a ďalšími postavami, sa pre režisérsky tandem stane kardinálnou otázkou a pre výtvarníka Dracza problémom na riešenie. Okrem herečky Anny Čonkovej, predstaviteľky žiaka (škoda, že mu autor nedal meno), nasadil trojici hercov (Miriam Kalinkovej, Ľubomírovi Piktorovi a hosťujúcemu poslucháčovi katedry bábkarskej tvorby René Sorádovi)  rovnaké masky, podobajúce sa na tvár detského hrdinu hry a všetkých, vrátane Čonkovej, obliekol do modrých školských rovnošiat. Ďalšiu, rovnako vyzerajúcu skupinu žiakov, vyriešil trojicou bábkových manekýnov, ale iba s nekompletným telom a s dlhými rukami. Samostatne objavujúce sa hlavy, upevnené na nízkych podnosoch, tvorili iba statický vizuálny dojem počtu žiakov, do deja sa však aktívne nezapájali. Pre štvoricu účinkujúcich hercov sa stali zbytočným problémom, keďže ich museli prinášať, umiestňovať, posúvať a následne odnášať zo scény. Hercovi Ľ. Piktorovi, hrajúcemu tiež učiteľa prírodopisu a M. Kalinkovej, stvárňujúcej aj postavu učiteľky matematiky, nasadil veľké masky hláv, pôsobiace na scéne mimoriadne efektne.
Už úvodnými tajomnými akordmi hudby vstupujeme do prostredia označeného veľkým rámom. Sedí pred ním žiak–hrdina príbehu (A. Čonková) a v zrkadlovom pohybe jeho ego (R. Sorád), ale v maske tváre oproti sediaceho spolužiaka. Počas deja mu bude na jeho snové, jednotné videnie sveta klásť protiotázky. Školskú triedu charakterizuje v pozadí scény dlhá obdĺžniková tabuľa, na ktorú žiak počas vyučovania nakreslí a vyrozpráva úlohu zadanú učiteľom prírodopisu, o čom je Andersenova rozprávka Škaredé káčatko. A keď žiak presviedča učiteľa, že v triede sú všetci rovnakí a podobajú sa iba na neho, vysmeje sa mu a doloží príkladmi z prírody, kde veci tiež nie sú rovnaké a vždy sú medzi nimi nejaké rozdiely. Ďalšia bizarná situácia vzniká pre žiaka na hodine matematiky, keď učiteľka napíše na tabuľu príklad: 1+1=1.  Nesúhlasí s ňou, zatiaľ čo ostatní spolužiaci s výsledkom súhlasia. Pri futbale sa žiak s jednotnou vidinou sveta dostane do neriešiteľnej situácie. Nie je schopný rozdeliť spolužiakov na dve samostatné družstvá, pretože všetci sú rovnakí a nemôže určiť, kto proti komu má hrať a komu má dať gól. Autor hry dostáva žiaka do ďalších situácií, keď vidí svojich rodičov vo svojej detskej podobe, hrajúcich sa s hračkami a protestujúcich tak, ako to robieva on. Vtedy sa rozhodne, že takto jednotne nechce ďalej vidieť nielen svojich rodičov, ale ani spolužiakov a ľudí okolo seba. Chce, aby bol každý iný. Počas spánku sa mu prisní rozprávka zo školy, teraz už výtvarne realizovaná v podobe bielych plošných bábok, aj s jeho nesúhlasom, že nechce byť ako škaredé káčatko. Po prebudení sa rozhodne zbaviť sa svojho druhého ega, herca v maske a na pomyselnom zrkadle ho vymaže so svojho predstavovaného života.
Nazdávam sa, že v tomto momente autor hry prestal riešiť myšlienku, pre ktorú napísal divadelný text – „Čo spraviť, aby iní boli opäť iní a svet bohatý a pestrý?“ Režisérska dvojica síce pomáhala vyriešiť premenu „prebudenia sa žiaka“ do normálneho života pohybovými, dynamickými prejavmi, farebnými zmenami svetiel, ich rozsvecovaním po obvode rámov, dramatickou hudbou a vyslovenou sentenciou autora: „Najťažší je zápas so sebou samým…“ Ale autor prekvapivo necháva žiakovi posadiť na hlavu škatuľu (?), na ktorú si dokreslí prvky tváre, v presvedčení, že sa stane iným. A keď mu prekvapená mama povie: „Čo si to so sebou spravil? Si nejaký iný,“ syn je jej konštatovaním nadšený. Na dvor prichádzajú kamaráti a tiež mu tvrdia, že je nejaký iný. Počas futbalu, keď sú medzi nimi niektorí so škatuľami na hlave a dokonca si prinesú malé škatule ako spoluhráčov, vzniká pre mňa viacero otázok, napríklad či autorovi závažnej myšlienky hry o ľudskej inakosti stačilo vymeniť vlastnú tvár za škatuľu, aby sa človek zmenil na iného? Nerezignoval autor pred možnosťou hľadať iné ľudské hodnoty pre riešenie osobitosti a inakosti?
Vtedy ale mama zakričí „Večerať!“, všetci sa rozpŕchnu a do triedy už prichádzajú premenení žiaci-herci so svojimi vlastnými tvárami bez masiek. Ešte aj manekýni majú iné tváre. Učiteľ, tiež bez svojej veľkej masky hlavy, vytvára zo žiakov veselú kapelu s významovou pesničkou. Text songu nabáda, čo predznamenala noticka inscenácie, mať odvahu „byť sám sebou…“, jednoducho iným, ako sú ostatní. Ale intenzita hudby prehlušuje zrozumiteľnosť inak výbornej strhujúcej finálnej pesničky v prevedení žiakov-hercov.
Inscenácia má zásluhou štvorice hercov neobyčajne dobrý rytmus, vťahuje obecenstvo do príbehu. Dominuje herecký výkon Anny Čonkovej v postave žiaka. Vytvorila pubertiaka  s bohatým a presvedčivým pohybovým prejavom („kam dať ruky, nohy a celé telo?“), s dôrazom na jednotu so slovným významom. A. Čonková neparoduje postavu pubertiaka, ona ju od začiatku do konca presvedčivo žije. Bojuje o svoj názor a so svojimi otázkami sa naliehavo obracia nielen na svoje druhé ego, ale tiež do obecenstva, bez toho, aby si nechala porušiť vybudované herecké milieu. René Sorád, v pohybovom zrkadlovom odraze ega ústredného žiaka príbehu, sa stal pre A. Čonkovú hereckým partnerom, dokazujúcim schopnosť vytvárať aj ďalšie charaktery žiakov. Svojou fyzicky dlhou postavou úsmevne zobrazil spolužiačku Julku, o ktorú má žiak-hrdina hry záujem, zatiaľ čo ona nevie, kam sa má od hanby schovať.
V prípade výtvarného riešenia postáv učiteľky a učiteľa sa úspešne využila pravdepodobne zakódovaná poľská tradícia z päťdesiatych rokov, keď sa predstavenia s maskami stávali samozrejmou súčasťou ich bábkových predstavení (a v Československu odsudzovanými postupmi…). Miriam Kalinková stvárnila herecky neprehrávanými postupmi komickú postavu suverénnej „pedagogičky“. Ako učiteľka matematiky vchádza do triedy s veľkou maskou hlavy a štylizovanou chôdzou v úzkej minisukni, v jednoduchom saku, s trhanými nervóznymi gestami a s panovačným prejavom (občas nezrozumiteľným). Priznám sa, že v takejto hereckej súhre som ju už dávno nevidel. Distingvovaný, vzdelaný a po všetkých stránkach stopercentný učiteľ prírodopisu Ľubomír Piktor, taktiež s predimenzovanou maskou hlavy, s bielou košeľou, kravatou a vyžehlenými nohavicami, sústredil svoj prejav na uvážlivý štylizovaný pohyb s jednoznačne koncipovanými odpoveďami. Obaja herci cieľavedome využívali momenty pohybového zastavenia sa, komického stvrdnutia alebo prekvapenia nad vypočutou odpoveďou žiaka. Okrem týchto postáv hrali ešte rodičov žiaka, zelovocinárku, šoféra, ale najmä bohaté typy ostatných žiakov. Pri týchto prejavoch, keď herecká štvorica dokázala zahrať a vytvoriť predstavu viacčlennej skupiny, sa ukázalo, že rôzne hlavy a škatule na scéne boli iba zbytočnou príťažou pre hercov. Pri vytváraní mnohých postáv inscenácie mali dosť problémov s animáciou manekýnov.

Vladimír Predmerský

Vladimír Predmerský je historik a kritik bábkového divadla, dramaturg a režisér. Počas štúdií bábkoherectva na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe začal svoj záujem venovať výskumu dejín slovenského bábkového divadla. Prvé poznatky, ktoré publikoval v druhej polovici 50. rokov sa stali podkladom pre napísanie vôbec prvých dejín o slovenskom bábkovom divadle (1966). Ďalším výskumom vznikli vysokoškolské skriptá pre DAMU v Prahe. Ako dramaturg a režisér pôsobil v bábkovom divadle v Žiline a v Bratislave, hosťoval v zahraničí (Chorvátsko, Srbsko). V rokoch 1972 – 1993 pôsobil v Slovenskej televízii ako vedúci dramaturg tvorivej skupiny pre deti. V školskom roku 1989/90 založil a viedol na DF VŠMU bábkoherecké oddelenie, z ktorého vznikla Katedra bábkarskej tvorby VŠMU. V rokoch 1996 až 2001 pracoval v dokumentačnom oddelení Divadelného ústavu Bratislava.

V kontexte dejín slovenského divadla sa systematicky zaoberá výskumom dejín slovenského bábkového divadla od 19. storočia, činnosťou ochotníckych súborov a vývinovým etapám profesionálnych bábkových divadiel po súčasnosť. Je autorom viacerých štúdií a publikácií – Príspevok k dejinám slovenského bábkového divadla do roku 1945 (1966), Amatérske bábkarstvo na Slovensku po roku 1945 (1967), Slovenské profesionálne bábkové divadlo (1970), Feldekova poetika v bábkovom divadle (1978), Čaro oživenej fantázie (1979), Päť pohľadov na podobu slovenskej bábkovej hry (1980), Dejiny bábkového divadla na Slovensku do roku 1950 (1985), Rozprávka na javisku (1996), Bábkarská Bystrica (1996), A. E. Timko: Krumpľová komédia (1996), Slovenské bábkové divadlo 1945-1971 (1998), Bábkové divadlo v rokoch 1890-1970 (1999). Spoluautor a editor publikácií Pohľady a výhľady (1997), Šamani, mágovia a komedianti (2002), Henryk Jurkowski: Metamorfózy bábkového divadla v 20. storočí (2004), Erik Kolár, ľudský človek-pedagóg (2007), Karel Brožek (2015) a kníh k výročiam slovenských bábkových divadiel. Autor hesiel do slovenských a československých encyklopédii a slovníkov (Malá československá encyklopedie, EDUS, Ilustrovaný encyklopedický slovník, Beliana). Publikuje v odborných časopisoch doma i v zahraničí, vystupuje na medzinárodných konferenciách a seminároch. Pôsobil v porotách na domácich i medzinárodných divadelných a televíznych festivaloch. Scenárista a komisár výstav o slovenskom a československom bábkovom divadle na Slovensku, v Čechách, Belgicku, Indii, Filipínach a v Srbsku.

Prednášal na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe, na FF UK v Bratislave, DF VŠMU, na Umeleckej akadémii v Osijeku (Chorvátsko) a v rámci Studia Academica Slovaca. Je nositeľom Ceny Ministerstva kultúry za dlhoročnú obetavú prácu v oblasti rozvoja pôvodnej televíznej tvorby pre deti (1986). Za celoživotnú tvorbu získal medzinárodnú cenu Malý princ (2009) v Srbsku a za televíznu tvorbu pre deti Cenu Dunaja (2010). V roku 2017 sa stal laureátom Ceny Slovenského centra AICT a je držiteľom ocenenia za rozvoj a reprezentáciu Bratislavského samosprávneho kraja Výročná cena Samuela Zocha 2018 a Ceny ministerky kultúry za rok 2020.