Divadlo | Slovenské komorné divadlo, Martin |
---|---|
Inscenácia | Stefan Zweig – Lukáš Brutovský: Biológia politika – Fouché!!! |
Premiéra | 2. februára 2018 |
Divadelná sezóna | 2017/2018 |
Stefan Zweig – Lukáš Brutovský: Biológia politika – Fouché!!!
Preklad: Ján Rozner
Libreto: Lukáš Brutovský
Dramaturgia: Róbert Mankovecký
Scéna: Jozef Ciller
Kostýmy: Zuzana Hudáková
Hudba: Róbert Mankovecký, Lukáš Brutovský
Réžia: Lukáš Brutovský
Účinkujú:
Alena: Alena Pajtinková
Barbora: Barbora Palčíková
Jana: Jana Kovalčiková
Zuzana: Zuzana Rohoňová
Dano: Daniel Žulčák
Gregy: Tomáš Grega
Jaro: Jaroslav Kysel
Tomáš: Tomáš Mischura
Robo: Róbert Mankovecký
Marián: Marián Frkáň
Premiéra 2. februára 2018, Štúdio, Slovenské komorné divadlo, Martin.
Rocková pseudoopera – takto si zadefinovali svoje dielo tvorcovia. Tušili, že divákovi bude treba trochu uľahčiť váhanie nad tým, čo vlastne v Štúdiu Slovenského komorného divadla v Martine zažili. Inscenácia nazvaná komplikovane Biológia politika – Fouché!!! sa totiž vzpiera jasnému deleniu na divadelné druhy.
Hoci až tri štvrtiny predstavenia predstavuje hudba, v mediálnych vyjadreniach sa režisér a spoluautor diela Lukáš Brutovský jasne vymedzil voči označeniu muzikál. Ani prirovnávanie k opere však veľmi neobstojí, z opery má táto produkcia azda len to, že jej textovú zložku označili libretom, „pseudo“ zľahčenie je teda namieste. Mohlo by ísť aj o politický kabaret, na to by však inscenácia mala mať viac vtipu a ideálne by sa mala dotýkať niečoho politicky citlivejšieho, ako je obecné konštatovanie, že v politike pôsobia chameleóni. Zostávame teda pri pomenovaní inscenovaný koncert, či jednoducho inscenácia s pesničkami.
Slovenské komorné divadlo má s formou „divadlo/koncert“ už svoje skúsenosti – podobnú schému využil režisér Dodo Gombár pri produkcii Štúrovci (koncert zrušený), spievalo sa veľa aj v jednotlivých častiach divadelného seriálu www.narodnycintorin.sk. Martinčania „zneužívajú“, že ich súbor vie spievať, ba hrať na hudobné nástroje. Divadlo v tomto prípade šikovne kapitalizovalo hudobnú zdatnosť najmladšej hereckej generácie. Navyše, dramaturg divadla Róbert Mankovecký je aj aktívnym skladateľom a hudobníkom, pod jeho vedením teda prípadne aj menej disponovaní herci dokážu podávať akceptovateľné interpretačné výkony.
Pre voľbu produkcie v štýle koncertu hovorili určite aj prevádzkové dôvody – takýto scénický tvar nemá veľké technické nároky, dobre sa teda prenáša aj do iných sál. Koncertný koncept zdôraznený siluetou rockového hráča na plagáte sa dobre predáva predovšetkým mladému publiku, hoci, popravde, rock je skôr štýlom oteckov či dedkov súčasných tínedžerov. Keďže v hre „ožívajú dejiny“ z doby Veľkej francúzskej revolúcie a následných štátnych usporiadaní, ktoré sú súčasťou školských osnov, dá sa predpokladať aj slušný záujem zo strany škôl.
Lukáš Brutovský siahol po životnom príbehu človeka, ktorý sa stal prototypom temného génia politiky, muža, ktorý vo funkciách prestál osem rôznych režimov. Perfektne zvládal umenie prispôsobovania sa, o technológii moci vedel viac ako iní, a tak kým známejší politici padali pod gilotínami či utekali do exilov, jemu sa darilo celé desaťročia zo zákulisia poťahovať nitkami dejín. Vždy však zostával „tým druhým“, pravou šedou eminenciou.
Brutovskému ako základ poslúžil román Štefana Zweiga venovaný tejto osobnosti s podtitulom Portrét politika. Hoci sa politika dostala aj do názvu divadelnej adaptácie, produkciu by som neoznačila politickým divadlom. Priamych narážok na aktuálne politické kauzy sa tvorcovia cielene vzdali. Je to takto nesporne čistejšie, elegantnejšie, ale aj sterilnejšie. Nikto sa nemôže uraziť, Fouché aj všetci jeho politickí komplici sú už dávno mŕtvi, ba aj zabudnutí.
Ako pripomína Zweig v úvode svojho románu, Joseph Fouché nebol nijako zvlášť milovaný za života a ešte menej láskavá bola k nemu história. Kým Robespierrov či Napoleonov sú plné učebnice, na Fouchého by sa možno, nebyť jeho životopiscov Balzaca a samozrejme predovšetkým Zweiga, už dávno zabudlo, pritom to reálne bol jeden z najmocnejších a najvplyvnejších ľudí svojej doby. Rodený zradca, intrigán s haďou povahou, nemorálny profesionálny obracač kabátov. Jeho základným charakterom bol nedostatok charakteru. Ťažko uveríme, že ten istý človek bol v roku 1790 učiteľom v kňazskom seminári, ale už o dva roky neskôr pálil kostoly. To, že vydal prvý komunistický pamflet, mu nebránilo sa o necelých päť rokov stať multimilionárom a o ďalších desať zas vojvodom z Otrantu.
Zweig napísal svoj román ako reakciu na dobové heroické biografie veľkých vodcov, ktoré často históriu zavádzali. Chcel ním zdôrazniť, že v skutočnosti sa množstvo rozhodnutí prijíma „krtkami, ktorí pracujú kdesi pod povrchom,“ že dejiny možno nerobia ani tak extrémne inteligentní ľudia s jasným presvedčením a širokým morálnym záberom, ale pochybné nevzdelané osobnosti, chladnokrvní profesionálni hráči, ktorým eufemisticky hovoríme „diplomati“. Išlo mu o odkrytie mystéria moci v záujme sebazáchrany ľudstva. Ak je politika súčasným ekvivalentom antickej osudovosti, musíme sa podľa Zweiga pozrieť na tých, ktorí tento osud tvoria. Zweig považoval Fouchého za psychologicky najzaujímavejšieho muža revolúcie, ale aj následného napoleonského obdobia. Moralizátori ho môžu rovno odsúdiť, divadelníci by sa ho mali snažiť nájsť v každom z nás.
Hlavným rozhodnutím martinských inscenátorov však bolo hovoriť o Fouchém bez Fouchého, celý dej je prozaickým spôsobom prerozprávaný členmi hudobnej kapely, ktorí v hre vystupujú pod vlastnými menami. Zweig pritom vykreslil svojho antihrdinu veľmi plasticky, množstvo živých detailov mohlo z tejto historickej persóny za istých okolností urobiť aj divadelnú postavu. Martinský Fouché je však len prázdnym obrysom, ktorého okraje vymedzujú opis jeho činov. Ani iné „efemérne“ postavy z deja nemajú veľkú plasticitu, aj Napoleon či Robespierre sú len maskami, doslovne, keďže sa režisér v istých scénach hral s papierovými hlavami s vystrihnutým očami a ústami.
Ide o divadlo komentárov, vyhlásení, opisov, nie emócií a ich prežívania. Niežeby fakty v tomto konkrétnom prípade neprekonali akékoľvek očakávania, dostávame ich však naservírované s akýmsi odstupom. Herecké výkony zostali z tohto dôvodu na povrchu, všetky repliky sa nesú v jednej deklamačnej intonácii symbolicky s tromi výkričníkmi, ktoré sú použité v titule hry. Nikto nemal šancu stať sa výraznejším charakterom, jednotlivé scény sa odohrávali vo veľmi podobných atmosférach.
Hoci sa režisér snažil inovovať stály prúd informácií – raz mu dával rámec športových komentárov, inokedy akýchsi vystúpení MC z kabaretu – aj tak je táto prerozprávaná história na diváka priveľkým bremenom. Vítaným narušením schémy je scéna, kedy sa divákom rozdávajú letáčiky s komunistickým pamfletom, autorom ktorého bol náš hrdina v jednej zo svojich životných fáz.
Nešťastné je možno aj to, že takýto typ inscenácie prišiel relatívne skoro po emotívnych výpovediach žien z produkcie Vojna nemá ženskú tvár, ktorú uviedli v tom istom divadle. Vo výrazoch niektorých hercov a herečiek sa občas opakuje ten istý tón, akurát že tentoraz sa repliky kĺžu viac po povrchu. Výraznejšie herecky sa prejavuje Jana Kovalčíková či Barbora Palčíková, tvárny bol aj Tomáš Mischura.
Hudobne sa Mankovecký neposunul od svojho typického štýlu, opäť sa stretávame so zmesou rocku až punku s baladickými prvkami, skladateľ sám pripustil, že inscenácia vznikala pomerne rýchlo. Zámer tvorcov nebol podľa všetkého vytvoriť komplexnejšie hudobné dielo, skôr len hudobnými vložkami poslúžiť tejto konkrétnej inscenácii. Pesničky mali vyrovnanú kvalitu, oceňujem predovšetkým trefné texty: „Bastilla padla / a v rámci ľudového pokroku / po pokuse o útek / strčil ľud Ľudovíta do lochu!“
Scénografia Jozefa Cillera sa umne podriadila štýlu produkcie, decentne nadviazala na autorov minimalistický štýl. Jediným výraznejším prvkom bola symbolická gilotína z plechu, ktorý sa využíval aj ako akási „informačná tabuľa“ na písanie či kreslenie. Režisér sa pohrával aj s titulkami označujúcimi jednotlivé scény, divadelne využíval aj prirodzené prvky hudobnej scény ako reproduktory a podobne.
Kostýmy Zuzany Hudákovej mali istú neprirodzenú uniformitu, občas aj prvky násilnej aktualizáciu (odznaky, roztrhané džínsy), herci a herečky vyzerali skôr ako členovia zboru v opere, nie súčasné individuality. Povinná čierna farba bola len tu a tam doplnená drobným červeným doplnkom (ponožky, nohavice), či historizujúcimi doplnkami ako parochne, šály vo francúzskych národných farbách, červené čiapky, ktoré tvarom pripomínali tie frýgické – symboly slobody počas Francúzskej revolúcie.
Divadelne strohá inscenácia mala byť postavená na autenticite. Herci hrali samých seba – mladých ľudí s názorom. Tento princíp však zostal na pol ceste vo viacerých aspektoch. Angažovanosť vo veci Fouchého nemohla byť iná ako hraná, nenájdeme dnes veľa mladých ľudí, ktorí by niečo o ňom vedeli a už vôbec nie takých, ktorí by spontánne reagovali na jeho životné osudy.
Dať recenzii núkajúci sa ironický titul „Sfušovaný Fouché“ by nebolo férové. Z javiska bolo cítiť veľkú energiu mladých hercov i značnú dávku divadelnej profesionality ich starších kolegov. Divadelnému portrétu Fouchého však chýbalo to podstatné – ľudská tvár. Po skončení nedržíme smútok za notorickou opakovateľnosťou dejín, ani za jednou mafiánskou osobnosťou. Väčšina toho, čo sa dozvieme – a nie je toho počas vyše dvoch hodín málo – cez nás prebehne emočne asi tak ako heslo z encyklopédie.
Pritom sa v jeho živote vyskytli momenty, ktoré sa priam ponúkali na citlivejšie uchopenie. Napríklad samotný záver, keď Fouchého – ako nám herci povedia – ako osamelého starčeka dejiny pochovávajú zaživa, že si už nikto ani nevšimne, keď mu Metternich dovolí presťahovať sa do Terstu, aby mal slnečnejšie miesto na umieranie.
Hoci sa v titule v duchu Zweigovho predslovu spomína biológia, martinský Fouché nedostal divadelné telo, ktoré by táto veda mohla skúmať. Nadčasovosť, o ktorej hovoril režisér v televíznom spote pred premiérou, znamenala skôr všeobecnosť. A tú divadlo tak ľahko neodpúšťa. Pritom živá referencia na súčasnú dobu sa ponúkala na tácke, celkom tak, ako na konci dvadsiatych rokov, kedy si Zweig vybral túto postavu v zlej predtuche blížiacich sa svetových konfliktov.
Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.