Marthaler „po našom“

Ingrid Hrubaničová, Lucia Fričová, Daniela Gudabová, Ľubo Burgr, Milan Chalmovský, Vladimír Zboroň : Rozlúčka s pohybovým aparátom
Pohybová spolupráca: Stanislava Vlčeková
Vizuálna spolupráca: Boris Vitázek
Hudba: Pjoni
Svetelný dizajn: Boris Adamčík
Účinkujú: Ingrid Hrubaničová, Lucia Fričová, Daniela Gudabová, Ľubo Burgr, Milan Chalmovský, Vladimír Zboroň
Premiéra 24. marca 2018, A4 Nultý priestor, Bratislava
Keď sa človek chystá navštíviť predstavenie divadla SkRAT, môže si byť istý jednou vecou: určite v ňom nebude chýbať (seba)irónia. V tejto súvislosti sa ako kritik, ktorý trpí mániou hľadania rôznych súvislostí a paralel, nezdržím, aby som nepripomenula, že to isté platí napríklad pre uhlárovské inscenácie v Stoke aj v DISKu, a našli by sa podobnosti i v „názvotvorbe“. No nechajme nateraz (pre súbor SkRATu už zaiste dokonale otravné) uhlárovské odkazy bokom. Sústreďme sa na inscenáciu, ktorej samotný názov poteší srdce ironika neodolateľnou symbiózou žargónu pohrebákov a slovníka anatomickej prednášky: dámy a páni, je tu Rozlúčka s pohybovým aparátom.
Scéne dominuje šesť stolov so stoličkami, postavených po troch oproti sebe pozdĺž pomyselnej línie vedúcej od divákov do hĺbky javiska. Na plátne nad javiskom sa premietajú digitálne stopky, ktoré sú v začiatku inscenácie vynulované.
Traja herci a tri herečky, azda okrem Lucie Fričovej, vo veku, keď si pohybový aparát začína nepríjemne vyžadovať našu pozornosť, pomaly, trocha lenivo a trocha ustato, prinášajú k svojim stolom rekvizity – vedro, parochňu, gumáky… Oblečení sú civilne, až na Fričovú, ktorá má na sebe nápadný modrý kabát z vysokej umelej kožušiny. Digitálky začali s nepríjemným, hlasným pípaním odmeriavať sekundy; herci však nijako nezrýchlia. Pomaly sa stroja, váhavo rozcvičujú, nijaké atletické pohyby: je jasné, že so športom si nikdy netykali. Ich neochotná a váhavá aktivita čoskoro začne naberať vyslovene čudácku príchuť – to keď jedného po druhom obchádza Milan Chalmovský, v ruke niečo ako hračkársku vŕtačku. S blikaním a vrčaním ju prikladá ostatným k hlavám či kĺbom, ako keby ich opravoval alebo štartoval. Po jej zásahu sa všetci začínajú rôzne krútiť, kriviť tváre, pohybovať ako hračky na kľúčik. No pohybujú nielen telom – strúhajú aj rôzne, napospol idiotské grimasy (Ingrid Hrubaničová vyplazuje jazyk), trasú sa ako pri nápore demencie. Po tejto epizóde pokračujú v „príprave na športový výkon“ s rovnakým obskúrnym amaterizmom ako predtým – Ľubo Burgr nepokryto civie na mladú kolegyňu, ktorá pri rozcvičovaní doširoka rozťahuje nohy; páni medzi cvikmi popíjajú pivo, dámy si dávajú cigaretku.
Hodiny zazvonili ako kuchynský chronometer, vynulovali sa a rozbehli znova.
Na scénu došikujú nízke drevené schodíky, Ingrid Hrubaničová na ne ako prvá vystúpi, snaživo predvedie pár odpozeraných modelkovských póz a potom z nich bezvládne padá; prítomní muži ju však stihnú zachytiť a ukláňajú sa s ňou pri reprodukovanom potlesku pomyselného cirkusového publika. V „defilé šeliem“ pokračuje Lucia Fričová, ktorá rozhalí modrý kožuch a ukáže čiernu sexy bielizeň. Prichádza rovnaký pád, no tento raz ju prítomní muži Burgr, Zboroň a Chalmovský zachytia s oveľa väčším nadšením. Napokon sa po schodíkoch s viditeľnou námahou vyštverá Dana Gudabová, herečka s nezameniteľnou nízkou guľatučkou postavou, ktorej komický talent už desaťročia nadchýna divákov jej domovského DISKu aj početných hosťovačiek: rozpačito sa pozerá smerom k skupine pánov, tí sa však robia, že ju nevidia. Pokúša sa o nejaký sošný postoj, napokon si s námahou kľakne a placho sa klania za vlažného potlesku. Zo schodíkov, samozrejme, zlezie po svojich.
Kým sa stopky znova vynulujú, zažijeme ešte „čísla“ pánov – Chalmovský si na schodíkoch osvetľuje tvár dvoma baterkami a smeje sa pri tom ako slabomyseľný; Zboroň iba postáva s modrým kožuchom v ruke. Trápnosť sa vystupňuje pri nástupe Ľuba Burgra, keď si na schodíkoch niečo hľadá v rozkroku. Aj tak sa naňho ostatní za zvuku cvakajúcich fotoaparátov vrhajú s baterkami ako mikrofónmi novinárov prenasledujúcich celebritu.
Na ďalšie „pohybovo-akrobatické číslo“ sa herci pripravujú v sede: Neobratne sa prezúvajú – ženy do lodičiek, muži do lakoviek. Na dlážke javiska sa rozžiari prúžok svetla ako štartovacia čiara: všetci šiesti sa k nej postupne presúvajú, ich postavy však ostávajú v šere zhasnutých reflektorov. „Hrdinami“ sú iba ich nohy v slávnostnom obutí, ktoré sa na svetelnej čiare začnú všelijako prepletať, komicky aj lascívne.
Stopky zazvonili a všetci sú opäť pri svojich stoloch. Zvuky reštaurácie. Vlado Zboroň ako čašník im najskôr postupne ponúka víno, potom vojde zo zákulisia a v dvoch prstoch štítivo drží za chvost údenáča. Všetci sa s hnusom odvracajú, iba Ingrid lačne otvára ústa a jazykom zachytáva kvapky tuku z rybacej hlavy. Ako jediná pochopila: rozpadajúci sa pohybový aparát potrebuje zdravú stravu. Škatule s nezdravou pizzou, ktoré prinesú vzápätí, neradno ani otvárať; oveľa viac telu ulahodia, keď si s nimi zašportujú – a tak nimi postavy metajú ako s frisbee…
Čudesná hostina sa však, zdá sa, ešte neskončila. Zatiaľ čo ženskú časť osadenstva napádajú akési telesné tiky (Hrubaničovej trhá lícom, zvyšné dve herečky čkajú, mykajú hlavami a rôzne sa škrabú), Ľubomír Burgr prichádza k Dane Gudabovej a snaží sa odrezať si sústo z jej prsníka. Keď neuspeje, zaútočí s príborom na Inge a po divom súboji jej vyťahuje z oblasti krku niečo, čo vyzerá ako kus surového mäsa (v skutočnosti je to, samozrejme, kus sušenej šunky) a odnáša si ho víťazoslávne k stolu.
No dosť hodovania, je čas na ďalší „športový výkon“. Zaznie tango, a po parkete sa rozbehnú tri dvojice. Do slávnostného plesového predtančenia to má ďaleko – Ingrid Hrubaničová leží svojmu partnerovi v náručí ako mŕtvola, Ľubo Burgr zase svoju partnerku Fričovú vláči zaklesnutú nohami okolo jeho krku. Na svoje miesta sa všetci vracajú celkom uštvaní: kašľajúc si vyzúvajú tanečné topánky, umývajú si nohy vo vedrách.
Opäť všetci pristúpia k svetelnej čiare, tentoraz bosí. Z reproduktora sa ozýva spev bez slov. Všetci sa chytia za plecia, až na Hrubaničovú, ktorá si ľahne na zem kolmo na líniu ich radu a začne sa im pomaly gúľať medzi nohami tak, že vidíme iba jej hlavu – zvyšok tela je v tme za hradbou stojacich hercov. Sme svedkami akýchsi ťarbavých ozvukov moderného výrazového tanca – až do chvíle, keď sa jedna z nôh pri prekračovaní gúľajúcej sa Inge „netrafí“ a stúpi priamo na jej lebku. Deje sa to samozrejme v náznaku, no zvuk prasknutia, ktorý sa ozve z reproduktora, je veľmi skutočný…
Agresia na javisku však pokračuje. Ingrid Hrubaničová sa snaží napadnúť Danu Gudabovú akousi paródiou na džiu-džicu, Gudabová sa zúrivo bráni. Chalmovský napáda Ingrid a znehybňuje ju hmatom ako v grécko-rímskom zápase. Docieli iba to, že bezvládna Ingrid na ňom leží ako vrece, ktorého sa nevie striasť; zbaviť sa jej mu pomáha Zboroň a spoločnými silami jej potom strčia hlavu do vedra s vodou. Medzitým totiž výrečný zvuk z reproduktora oznámil, že do priestoru odniekiaľ zateká. Všetci si obúvajú pripravené gumáky, berú vedrá a pátrajú v priestore javiska, odkiaľ to kvapká – že by ponáška na známe „času je málo a voda stúpa“ či „tečie nám do topánok“? Každopádne, vyplašené hľadanie „kde to tečie“ sa rýchlo zmení na rezignovanú pitku – kýble s vodou sa menia na kýble s alkoholom, z ktorých si všetci ozlomkrky naberajú poldecáky. Scénu pretrhne nové – posledné – odpočítavanie…
Na scénu so stopami divokého alkoholického večierka si herci prinesú zosilňovače, všetci okrem Gudabovej si nasadia dlhé parochne metalových kapiel a začnú odušu rvať struny elektrických gitár. Inscenácia sa končí nervným metalovo-punkovým virvarom, ktorým sa nám azda dáva na známosť, že pohybový aparát päťdesiatnikov sa lúči, no ich duša má stále tesne po dvadsiatke.
Kto videl niektoré z inscenácií známeho švajčiarskeho hudobníka a režiséra Christopha Marthalera, nemôže si na ne pri sledovaní SkRATovskej Rozlúčky nespomenúť – mne sa ihneď vynorila v mysli slávna Stunde Null. Na scéne v bratislavskej YMCe tiež stretávame zle oblečených, rozpačitých, neohrabaných ľudí, ktorí sa pri akýchkoľvek pokusoch verejne sa prejaviť dostávajú do trápnych situácií. Komika aj akési elegické čaro tu podobne ako u Marthalera prýšti z momentov, ktorých zvládnutie je zjavne nad smiešne sily týchto ľudkov, permanentne vyzerajúcich, že by sa najradšej prepadli pod čiernu zem. No trocha tu chýba hudobno-tanečný pôvab marhtalerovských produkcií, prekvapivé a krásne momenty, keď sa ťarbavá trma-vrma na scéne neočakávane sformuje do spoločného popevku, jednotného hereckého gesta nacvičeného s milimetrovou presnosťou. V marthalerovských inscenáciách vzniká hutný divácky zážitok potešením z nemej scénickej paniky prepojenej s jemne komponovaným hudobným a pohybovým estetickým gestom. V tejto milo sebaironickej, ale vo výsledku akosi matnej SkRATovskej variácii sme svedkami iba série viac či menej vtipných a pointovaných „komentárov na tému“, ktoré vo výsledku pôsobia iba ako repliky utrúsené bokom (neuskutočneného) hlavného dialógu.

Martina Ulmanová

Martina Ulmanová vyštudovala žurnalistiku na Karlovej univerzite v Prahe a divadelnú dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Viac ako dvadsať rokov pôsobí ako slovenská redaktorka českej revue Svět a divadlo. Na Slovensku stála pri zrode časopisu Divadlo v medzičase, roky pracovala v dramaturgickej rade festivalu Divadelná Nitra. Od roku 1998 pracuje na Edičnom oddelení bratislavského Divadelného ústavu. Za najlepšie obdobie svojej profesionálnej kariéry pokladá pôsobenie v týždenníku Kultúrny život (1990–1993) pod vedením šéfredaktora Ivana Štrpku.